No vždy boli voľné len niektoré odbornosti, takže možnosti boli limitované. Jedného pekného odpoludnia sme s mojím rovnako starým kolegom mlátili do mechanických písacích strojov na lekárskej izbe. Písali sme chorobopisy a prepúšťacie správy, keď sa odrazu rozleteli dvere, dnu vbehol vtedajší primár interného oddelenia a povedal: „Chalani, máte dve možnosti odborného nadstavbového zamerania vnútorného lekárstva – kardiológiu a gastroenterológiu. Rozmyslite si, kto si berie jedno a kto druhé, o hodinu sa vrátim.“ (smiech)
S kolegom sme sa na seba pozreli a Ľubo zahlásil: „Vieš čo, Milan? Myslím si, že ty s tvojím priezviskom nemôžeš robiť nič iné ako gastro." (smiech)
[link url = https://standard.sk/569372/video-utulna-kaviarnicka-ziskala-prestizny-titul-podmani-si-vas-maskrtami-chutnou-kavou-a-ocarujucou-atmosferou]
Prečo ste sa hlásili na medicínu?
Otec bol lekár a rodičia z jeho strany sa venovali bylinkárstvu, tak asi máme v rodine niečo také v krvi. Odmalička som sa hrával na lekára a tešil som sa aj k zubárovi. Keď som chodieval za mojím otcom do ambulancie, všetko mi tam voňalo a rád som sa pozeral na injekčné striekačky, dezinfekcie a ambulantné vybavenie. Mal som malého plyšového maca... ten si pri mne vytrpel. (smiech)
Keď som si na gymnáziu mal vybrať vysokú školu ako ďalšie štúdium, vybral som si medicínu. Druhá voľba bola Dopravná v Žiline, museli sme sa hlásiť na tri školy. Tú tretiu voľbu si už ani nepamätám. Prijímacie pohovory boli v dvoch formách – písomné, z fyziky a chémie, a ústne z biológie a spoločenských vied.
Všetko bolo vtedy „červené“, aj komisia bola plná „červených“ [rozumej komunistických funkcionárov, pozn. red.], ktorí rozhodovali o tom, či uchádzač môže byť prijatý po straníckej či politickej stránke. Z biológie som si vytiahol otázku, pri ktorej som zostal mlčať.
Predseda komisie sa spýtal, či nerozumiem otázke. Odpovedal som, že rozumiem. Prikázal mi prečítať znenie otázky. Boli to hlístovce. To bol prvý raz, čo som svoje priezvisko zatiahol do pracovnej činnosti (úsmev). A dnes mám za sebou štyridsať rokov lekárskej praxe.
Prečo ste sa rozhodli pre prácu v nemocnici a neotvorili ste si súkromnú ambulanciu?
Túto otázku dostávam často. Manželka so švagrinou roky do mňa húdli, aby som si po zmene režimu otvoril súkromnú prax. Nechcel som z jednoduchého a dosť pochopiteľného dôvodu – v súkromnej praxi nemáte toľko možností ako v nemocnici.
Gastroenterológia je výrazne napojená na technické vybavenie. Je to jedna z ekonomicky najnáročnejších odborných ambulancií, to znamená, že kolegovia, ktorí sa dali na privátnu prax, si mohli dovoliť kúpiť maximálne gastroskop, kolonoskop, prípadne sonograf. To sú dosť veľké investície, na ktoré si museli väčšinou brať pôžičky.
Pokiaľ je nemocnica vybavená „dostatočne inteligentným vedením“, ktoré pozná diagnostické postupy 21. storočia, tak potrebnými prístrojmi disponuje. Za posledné desaťročia došlo k výraznému rozvoju endoskopickej techniky, no v súkromných ambulanciách môžu prevažne disponovať len „bazálom“. Ja som však chcel ísť odborne vyššie.
[link url = https://standard.sk/582814/velke-prekvapenie-sluzby-bozie-v-trencianskych-stankovciach-dosiahli-rekordne-televizne-cisla]
Keď ku gastroenterológovi príde pacient s bolesťou brucha (nemá teplotu, brucho má priehmatné), prvé čo väčšina gastroenterológov urobí, je endoskopia. V mnohých prípadoch endoskopia nič prevratné neodhalí. Až potom lekár vezme dotyčnému krv a pošle ho na dychové testy. Keď neodhalia ani tie nič prevratné, lekár navrhne kolonoskopiu. Endoskopia a kolonoskopia sú značne invazívne metódy, o ktorých sa už mnohé popísalo. Je podľa vás tento postup správny?
Krásna otázka, nadchli ste ma ňou (úsmev). Mám 65 rokov, som už stará generácia, ale v tejto otázke je kus obrovskej pravdy a to je práve problém systému, ktorý sme tu vybudovali. Keď som chodil na lekársku fakultu a začínal som s internou propedeutikou, v treťom ročníku nás učili všetky metódy klasického internistického vyšetrenia pacienta. Skúsení internisti nám hovorili, že základom všetkého je dobre urobená anamnéza, tvorí 50 percent úspechu stanovenia diagnózy.
Mám zásadu, že keď mi sem pacient príde s tým, že ho vidím prvýkrát v živote, rozoberiem si s ním jeho problém, životný štýl, zistím, či má iné ochorenia a celú históriu zdravotného stavu. Potom nasleduje fyzikálne vyšetrenie pacienta, to klasické, čo nás učili: auskultácia [počúvanie fonendoskopom, pozn. red.] palpácia a perkusia [prehmatanie a preklepanie, pozn. red.] brucha, pozriem tvár, oči, pokožku, ústnu dutinu, genitálie, nohy, nechty, vlasy... Toto všetko sú informácie, ktoré nám poskytnú indície ochorenia, o ktoré by mohlo ísť.
Určite to nerobím tak, že keď vidím pacienta prvý raz v živote, oznámim mu medzi dverami, že mu strčím jednu hadicu do úst, druhú s prepáčením do konečníka a nezistím si ostatné informácie.
[link url = https://standard.sk/585067/v-jednej-obci-dve-kuriozne-nehody-zachranca-skocil-na-pomoc-do-vody]
Na druhej strane chápem kolegov z privátnej praxe, ktorí to takto či podobne robia. Fyzikálnymi vyšetreniami a anamnézou stratia veľké množstvo času a nedostanú za to deravý groš. Za pol hodinu lekár radšej urobí dve gastroskopie, za ktoré dostane cca po 80 eur.
Aby prežili a zarobili, musia to robiť takto. Kolegovia takýmto spôsobom platia svoju prevádzku, zdravotnú sestru, lízingy na prístroje, dezinfekčné prostriedky a tak ďalej. „Nasekajú“ 12, 14, 16 gastroskopií za deň preto, aby všetky spomenuté náklady dokázali uhradiť zo svojho zárobku.
Hovorí sa, že ryba smrdí od hlavy. U nás je veľmi zle nastavený systém. Keď urobíte pacientovi len fyzikálne a anamnestické vyšetrenie, nezarobíte si ani na slanú vodu. V takto nastavenom systéme musí gastroenterológ robiť najmä endoskopie, aby prežil. A niekedy môžu byť tieto vyšetrenia aj zbytočné.
Mal som pacienta, ktorému kolega gastroenterológ v privátnej praxi urobil 12 gastroskopií za rok. Bolo preňho jednoduchšie urobiť mu endoskopiu, ako sa s ním porozprávať. Je to skutočne chyba a absolútne to uznávam. No nie je to chyba len gastroenterológov, ale systému.
Takže na chybu systému dopláca pacient, ktorý absolvuje zbytočne invazívne vyšetrenie...
No práve, pacientovi uvedený spôsob nepomôže od ťažkostí a potom behá od jedného lekára k druhému, pričom každý odborník mu povie niečo iné. Každý z nás inak vyhodnotí zdravotné ťažkosti pacienta, a tak pacient má nakoniec z toho taký guláš, že neraz skončí u nejakého liečiteľa.
O pár rokov príde s úplne rozladeným tráviacim systémom, ktorý potom ťažko dávame do poriadku. Keby bola adekvátne zaplatená práca u odborníkov aj za bazálne vyšetrenie, tak by zbytočne vykonaných endoskopií toľko nemuselo byť.
[link url = https://standard.sk/580390/najvacsi-svetovy-vyrobca-elektromobilov-vylodil-v-nemecku-tisice-cinskych-aut-a-rozputal-cenovu-vojnu]
Lekári v médiách často upozorňujú na veľmi zlý systém. Načrtli ste ho tiež.
Do zdravotníctva sa veľmi často mieša politika. Ak by sme brali do úvahy vzdelanosť a schopnosť človeka riadiť tím ľudí namiesto ich straníckej príslušnosti, vyzeralo by to inak. Máme tu kopec lekárov, ktorí študovali alebo pracovali v zahraničí a sú pre naše zdravotníctvo „nepotrební“, pretože nie sú prijatí „štruktúrami“.
Ďalším problémom sú financie. Keď chceme niečo diagnosticky a liečebne zdokonaliť a zmodernizovať, potrebujeme na to peniaze. V mnohých prípadoch o nárast odbornosti a kvality zdravotníckych služieb aspoň európskeho štandardu nie je záujem, respektíve sa prejaví len na papieri. Neraz sa však stáva, že sa aj drahý prístroj kúpi tam, kde ho nemajú ako a ani prečo využiť.
Alebo naň nemajú zaškolený personál.
Áno, aj o tom chcem hovoriť. Potom takýto prístroj môže chýbať na pracovisku, kde by bol užitočný a plne vyťažený. Súhlasím s kolegovým názorom, že tu vládne gerontokracia. Súhlasím s ním, aj keď sám som už „gerontokrat“ vzhľadom na môj vek (smiech).
Problém je aj v tom, kto sa vie ako presadiť. Kto vie ísť zabúchať na ministerské dvere. Nie každý je generál a mnohokrát na takéto zmeny nemáme ani „dobrých známych“, ktorí by nám v tomto mohli pomôcť. Zdravotníctvo na Slovensku dodnes nie je na tej úrovni, ktorá je na západe.
Už Česi nás dlhodobo predbiehajú v mnohých oblastiach. Preto si myslím, že mnoho lekárov po Nemecku, Švédsku a tak ďalej odchádza aj do Čiech, lebo už Čechy im vedia ponúknuť lepšie pracovné podmienky, pričom nejde len o platy, ale aj o možnosti uplatnenia, atestačný systém a tak ďalej.
[link url = https://standard.sk/583309/po-dvoch-rokoch-sa-objavil-novy-manifest-a-novy-kritik-papeza-podpisuje-sa-ako-demos-ii-a-podporu-mu-vyjadril-aj-kardinal-zen]
Spomeniete si na prípady pacientov, ktorých diagnóza sa ani po všetkých gastroenterologických vyšetreniach nedala určiť? Ako postupujete keď „nič nenájdete“, no človek má naďalej zdravotné ťažkosti?
Mám aj takých pacientov a nehanbím sa to priznať. V nedávnej dobe sme riešili pacientku, ktorá rok trpí hnačkami a nevedeli sme tento problém diagnosticky ani liečebne doriešiť napriek všetkým nám dostupným diagnostickým metódam.
Keď už naozaj neviem s pacientom pohnúť, tak sa nehanbím zavolať kolegovi, ktorý robí na vyššom gastroenterologickom pracovisku (napríklad v univerzitnej nemocnici) a požiadam ho o pomoc. Našťastie, nebýva to často, ale keď takýto prípad príde, tak vám to riadne zamotá hlavu. S takýmito problematickými prípadmi „chodím aj spávať“, sníva sa mi o tom, snažím sa prísť na riešenie problému, aby sme pacientovi vedeli pomôcť.
Stále aj dnes sú pre nás niektoré ochorenia neznáme, objavujú sa napríklad aj nové infekčné ochorenia, s ktorými sme sa doteraz nestretávali a ktoré sú typické pre tropické a subtropické oblasti sveta. V rámci globalizácie sveta a klimatických zmien ich už máme aj tu na Slovensku.
Rozhovor uverejňujeme na pokračovanie. Druhú časť si môžete prečítať tu.
