Košická Terasa, urbanistický klenot strednej Európy

Zavrite oči a... moment, takto by to nešlo, veď to čítate. Tak radšej inak. Čítajte ďalej a zároveň si predstavujte, že máte zatvorené oči. A teraz vám poviem dve slová – Košice a Luník. Úprimne, aký obraz sa vám vynoril pred očami? (Pred očami, ktoré máte otvorené, ale akože zavreté, pozn. aut.) Nehovorím, že každému, ale výraznej väčšine z vás mozog predostrel výjav rómskeho geta plného špiny, odpadkov, potkanov a zdevastovaných (rozumej vybývaných) bytoviek. Možno vlastne ani nebolo treba slovo Košice, pokojne asi stačí samotné slovo Luník, pretože Luník IX poznajú na Slovensku všetci a už dávno sa stal synonymom rómskej problematiky v našej ľúbeznej krajine.

Luník IX Foto: Andrej Palko

Lenže. Kto nie je z Košíc, alebo tu nejaký čas aspoň nepobýval, nemá v podstate ani dôvod pátrať po pôvode názvu tejto kolorit Košíc a východu samotného dotvárajúcej kolónie. Ale my, čo tu žijeme, veľmi dobre vieme, že počítanie sa nezačína deviatkou, ale jednotkou. A čo do počítania Luníkov, tak tam sa deviatkou rovno končí, pretože žiaden Luník X neexistuje. Ale zato Luníky I až VIII existujú, sú európskym klenotom v kategórii Nadčasové konceptuálne sídlisko a spolu so svojou čiernou ovcou rodiny (nie, nejde o rasizmus, ono sa to tak len hovorí), nechválne známym a do omrzenia pretriasaným Luníkom IX, tvoria kostru mestskej časti Košice-Západ, ktorej ale nikto nepovie inak ako Terasa. Prečo sa Terasa volá Terasa, je v podstate úplne irelevantné, ale asi preto, lebo sa nachádza na západnom svahu mestskej kotliny a je tak odtiaľto (píšem to doma na Terase, tak nebudem písať odtiaľ, cítil by som sa čudne) pekný výhľad na celé mesto. Ako z dákej terasy.

Košická Terasa Foto: Andrej Palko

Inak, pojem sídlisko znie celkovo dosť neprívetivo a neosobne, človek si väčšinou predstaví to, na ktorom vyrastal, alebo ak na sídlisku nevyrastal, tak zrejme si predstaví sídliskového giganta Petržalku. Ach, Petržalka.. Prežil som v nej prvých dvadsať rokov života a áno, kým som neobjavil čaro košickej Terasy, žil som v presvedčení, že sídlisko vám nemôže ponúknuť viac ako horu betónu, nedostupnosť služieb a zelene len toľko, aby sa nepovedalo.

Je to naozaj paradox, ale Terasa je o cca dvadsať rokov staršie sídlisko ako Petržalka, jeho celá výstavba prebehla prakticky v šesťdesiatych rokoch, kdežto „moderná“ Petržalka vyrástla koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov. Teda ale v čom je ten paradox, pýtate sa. No je to ako vždy – Kde súdruhovia urobili chybu? Prečo boli schopní v Košiciach zrealizovať dokonalý koncept Terasy, ale o dvadsať rokov to už v prípade Petržalky nešlo? Odpoveď je asi jasná: Za socíku sa podarilo veľa skvelých vecí, ale boli skôr výnimkou ako pravidlom.

Poďme ale už ku konkrétnostiam výnimočnosti Terasy. Tak po prvé, jej rozdelenie na Luníky nie je vôbec náhodné. Každý Luník totiž funguje ako samostatná jednotka v rámci celku. Na každom Luníku máte niečo ako obchodné centrum, v ktorom nájdete okrem samoobsluhy či lekárne aj kaderníctvo, domáce potreby, stravovacie zariadenia, trafiku, rôzne opravárske služby a tak ďalej, a tak ďalej. Nech bývate na Terase kdekoľvek, k takémuto centru to nikdy nemáte viac ako dve, tri minútky peši. Myslím si, že obzvlášť za minulého režimu to bolo niečo nevídané.

Dobre, občianska vybavenosť je krásna vec, ale nielen ňou je z človeka šťastný obyvateľ. Ku šťastiu potrebujeme aj pohyb a čerstvý vzduch, skrátka styk s prírodou. A ako dostaneme na sídlisko prírodu? Predsa tak, že na ňom vytvoríme park. A áno, tušíte správne, každý Luník má aj svoj park. Ale nielen to, flóry je naozaj na celej Terase požehnane, čo napríklad z príchodu jari robí vizuálne založeným jedincom príjemný zážitok z postupného vychutnávania si zazelenania, ale napríklad vďaka hojnému počtu japonských čerešní aj zaružovenia ulíc a parkov.

Prirodzene, detské ihriská a psie výbehy sú samozrejmosťou, čo ale až také samozrejmé nebýva, je pomerne obsiahle posiatie Terasy sochami a mozaikami významných slovenských sochárstiev (takto sa to píše genderovo neutrálne?). Mnohí si možno povedia, že si tieto diela ani nevšímajú, ale o to presne ide – na dobré sa rýchlo zvyká. Ale garantujem vám, že keby všetky tieto výtvarné artefakty z ničoho nič zmizli, obyvatelia Terasy by sa zrazu cítili ako na cudzom území.

Ešte však trochu k tej prírode. Ak si ju chce človek vychutnať naozaj plnohodnotne, z Terasy to máte na skok do Mestských lesov Košice, ktoré z veľkej časti Košice obklopujú a majú nielen dlhú a zaujímavú históriu, ale aj impozantnú rozlohu. Patrí dokonca k najväčším lesným majetkom v neštátnom vlastníctve v strednej Európe.

Foto: Andrej Palko

Nebudem vám klamať, mohol by som ešte dlho pokračovať vo vymenovávaní krás, výhod, zaujímavostí a jedinečností košickej Terasy, ale aby ste sa toho na jeden šup hneď príliš neprejedli, spomeniem už len jednu vec. Mimoriadnu „vec“.

Tou je rímskokatolícky farský Kostol svätého Gorazda a spoločníkov, ktorý začali stavať v roku 1993 a v roku 1999 bol vysvätený arcibiskupom Alojzom Tkáčom. Ako vieme, po Nežnej revolúcii sa po celom našom území začalo s pomerne masívnou výstavbou Božích chrámov, postavilo sa ich odvtedy takmer sedemsto (Zdenko Dzurjanin nedávno napísal, že ich je práve 699). Ale s ich užívateľskou funkčnosťou, a najmä architektonicko-estetickou hodnotou to bolo (a teda aj je), slušne povedané, rozporuplné. A aj preto, ale nielen, vyčnieva náš kostol svojou architektonickou čistotou a estetickou nadčasovosťou. Ako zvonku, tak aj zvnútra (tam možno ešte viac). A aby toho nebolo málo, nedeľné kázne pána farára Juraja Kamasa, to je niečo, na čo sa aj môj svokor z Piešťan teší, keď k nám zavítajú na návštevu.

Nebudem vám k tomu písať viac, to vám naozaj seriózne odporúčam ako bedekrový highlight nielen Terasy, ale celých Košíc.