Hannes Mlenek je Homo Humanus. Slávny výtvarník má retrospektívu v Danubiane

Rakúsky výtvarník Hannes Mlenek sa narodil v roku 1949 vo Wiener Neustadte. Od roku 1976 je umelcom v slobodnom povolaní, žije a pracuje vo Viedni a v Dolnom Rakúsku.  

Umelec dodnes usporiadal veľké množstvo samostatných výstav a inštalácií vo Waiblingene, Salzburgu, Grazi, Viedni, Dornbirne, Linzi, Thalheime, Jennersdorfe, Benátkach, Frankfurte, Prahe, New Yorku, Londýne.

Okrem toho sa zúčastnil aj na renomovaných skupinových výstavách a veľtrhoch doma a v zahraničí, napríklad v Salzburgu, Linzi, Štrasburgu, Viedni, Paríži, Lyone, Rige, Dillí, Hongkongu, Karlsruhe, Pekingu, Drážďanoch, Palm Beach, Mníchove či Verone.

Diela Hannesa Mleneka sú zastúpené v mnohých verejných a súkromných múzeách a zbierkach doma a v zahraničí.

Ústrednou témou tohto významného rakúskeho umelca, ktorá je zrejmá aj na výstave v Danubiane, bolo, je a zrejme naďalej aj bude ľudské telo. Expresívnymi líniami vytvorenými jedným ťahom umiestňuje Hannes Mlenek na plátno jeho (ne)presné figurálne fragmenty.

Pritom vždy vychádza z dynamiky a sily vlastnej telesnosti. Niektoré časti jeho obrazov naznačujú telesnosť. Potom inde sa línia jeho zobrazenia rozbieha po plátne a je viac príbehovou ako konkrétne ukotvenou.

Autorove kresby a obrazy vždy hovoria o živote ako takom. Premýšľajú o jeho jednoduchosti, ale aj o dynamike vzťahov medzi pohlaviami. To vnímame od „Extatickej meditácie“ a „Fyzickej dynamiky“ až po témy ako „Iniciácia“ a „Premena“.

Umelec ako on, nemaľuje len to, čo trvá, popisuje proces vzniku, zrod a prechod.

Práve toto jemné vybalansovanie medzi bytím, existenciálnou túžbou, ale aj násilím a dynamikou dennodenného životného zápasu je hlavnou súčasťou diela Hannesa Mleneka.

Jeho obrazy preto prekypujú osobitou silou. Sú vitálne, prirodzene energické. Rozvážne robustné, ale často aj veľmi vášnivé. Poznanie a aj pochopenie prírody tvorí stály základný a určujúci bod východísk v práci Hannesa Mleneka.

Umelec však svoje diela posúva ďaleko za tento jednoduchý rámec, a to tak z hľadiska myšlienkového a tematického konceptu, ako aj z hľadiska ich rozmerov. Tie si celkom prirodzene a s neomylnou samozrejmosťou nárokujú svojbytný priestor.

K napätému vzťahu medzi odkazom na prírodu a abstraktným formálnym jazykom, v ktorom je dielo tohto rakúskeho umelca napevno ukotvené, zostáva však priestor aj na osobnú interpretáciu obrazu. Preto sa nebojte pozerať aj srdcom a nielen „oslepenými“ očami.

Abstraktné umenie má nielen svoju silu, osobité vyžarovanie, ale aj svojbytnú poetiku a pôsobivosť, ktorú môžeme vnímať viacerými zmyslami. Je to občas skoro šamanský objekt, ktorý má svoje vlastné vyžarovanie a pôsobenie.

Nikdy nevieme posúdiť, kedy, ako a na koho zaúčinkuje. Či bude láskavým liekom a či jed(l)om.

V diele Heauton Timorumenos od Publia Terentia Afra sa nachádza aj táto veta: „Som človek, nič ľudské mi nie je cudzie.“ Aj tieto slová potvrdzujú, že názov výstavy Homo Humanus si autor zvolil veľmi správne.

Rakúsky výtvarník svojou bratislavskou retrospektívou slávi symbolicky 75. narodeniny.

Výstava v Danubiane potrvá do 26. mája 2024.