Takéto prezidentské voľby sme tu ešte nemali

Carl Schmitt, nemecký právny teoretik, ktorý sa nie bezdôvodne musel po konci druhej svetovej vojny hájiť pred denacifikačným tribunálom, definoval politično v rozlíšení priateľa a nepriateľa. Tak ako morálku charakterizuje dobro a zlo, estetiku rozdiel medzi krásou a škaredosťou, ekonomiku prospešnosť a škodlivosť, tak politiku charakterizujú kategórie priateľa a nepriateľa.

Žijeme v dobe, ktorú vystihuje Schmitt.

Korčokovi to treba hodiť, lebo je proti Ficovi a Pellegrini je jeho podržtaška. Pellegrinimu zase preto, že je proti Korčokovi, ktorý je politicky závislý od progresívcov a bude im tlieskať pod tribúnou. Harabin je proti všetkým, Matovič je proti z každej strany, aj odzadu. Aj Maďari sú ťahaní takýmto háčikom, keďže ich nemobilizuje vlastný kandidát, ale aj to, že Korčok je dlhodobo proti Orbánovi.

Kategórie priateľ-nepriateľ akceptujú voliči, takže sa nám pred očami odohráva hlbšia zmena politiky.

Ukrajinci mávali kedysi vo voľbách na lístku kolónku „proti všetkým“, časť voličov tento volebný blaf prijala, zvyšovali volebnú účasť a hlasovali proti všetkým politikom. V niečom akoby sme sa na nich začínali podobať.

Voliť proti niekomu nie je nový jav. Videli sme ho už minimálne v dvoch posledných prezidentských voľbách, skúsenosť máme aj z parlamentných volieb, tento trend silnie do takej miery, že sa z výnimiek postupne stalo pravidlo. Teraz v sobotu, a ešte viac o dva týždne v druhom kole, to už bude pravidlo bez výnimiek.

Ak namietnete, že ide o širší západný trend, máte pravdu.

Tento jav súvisí s hlbšou krízou demokracie, ide o dôsledok vrcholnej fázy liberálnej demokracie, ktorá stotožnila liberalizmus a demokraciu. Doktrína, ktorá kedysi chcela zabrániť zrážke dvoch svetonázorov, sa sama stala bojovným svetonázorom. A sebavedome si pritom osvojila koncept, ktorý opísal Carl Schmitt a na názorového oponenta sa začala pozerať ako na nepriateľa.

Ak mali voliči v Anglicku pochybnosti o vplyve nadnárodných organizácií a presadzovali brexit, v Maďarsku kontrolu hraníc namiesto migračného paktu a willkommenskultur, alebo v Amerike skepsu ku klimatickej politike, dostali za to označenie populisti. A populizmus bol podľa liberálov toxínom, ktorý ohrozoval prežitie demokracie.

Progresívci nakreslili čiaru ešte ďalej. Presadili rámec, podľa ktorého sa o niektorých témach nemá diskutovať vôbec. Vysvetlenie: pretože nejde o politiku, ale vedu (pandemické pravidlá), v politike je spor legitímny, protirečiť vede však smrdí naftalínom. Rovnakým metrom v spore o dúhovú agendu nejde o privilégiá, ale o ľudské práva (detto potraty, eutanázia), nuž a o ľudských právach sa predsa nediskutuje. EÚ tento rámec vnútila diskusii o Poľsku, Maďarsku, takmer sa to podarilo aj so sporom o vojnu na Ukrajine.

Problém, samozrejme, je, že ide o falošný rámec. Napríklad ideologicky definované ľudské práva žiadnymi ľudskými právami nie sú, často sú ich manifestačným popretím (zabíjanie nenarodených detí), ak sú však raz akceptované, vytvárajú dominový efekt, ktorý ešte viac relativizuje morálku, právo a politiku. V pozadí je boj o moc. Ak raz schválite manželstvá pre všetkých, potom treba schváliť aj nárok na dieťa pre mužské dvojice, čo si zase vyžaduje akceptovať surogátne materstvo, aby boli deti dostupné aj homosexuálnym mužom a podobne. Tak ako pri komunizme pracujúca trieda, aj tu sú napokon obeťami tí, ktorých ideológia údajne mala chrániť: deti, matky, poškodená je výchova a tak ďalej.

Liberáli v tomto politickom zápase takmer uspeli. Najväčší odpor vznikol v bývalých komunistických krajinách a v katolíckej cirkvi. Dvaja pápeži sa postavili proti, jeden hovoril o kultúre smrti, ktorú treba odmietnuť, druhý o témach, o ktorých sa nevyjednáva. Obidva tieto ešte nedávno stredové prúdy sú dnes vykresľované ako extrémizmus.

Na Slovensku sme v mnohom obstáli, nemáme zväzky osôb rovnakého pohlavia (spoločnosť má však súčasne s tým vysokú mieru tolerancie k homosexualite), nemáme legalizované drogy, nemáme eutanáziu ani iné formy spoločenskej dekadencie, ktoré umožňujú väčšiu kontrolu atomizovanej spoločnosti. Naopak, máme definíciu manželstva v ústave aj schopnosť vždy pokojne odmietať masovú imigráciu a občas sa ozvať proti sile západného mainstreamu (Fico pri vojne na Ukrajine, Sulík pri gréckom dlhu, Fico s Palkom pri vojne v Iraku, Palko pri uznávaní rôzne definovaných manželstiev v EÚ).

To všetko je úspech parlamentnej politiky.

S prezidentskými voľbami je to však zložitejšie.

Ujala sa nám neblahá tradícia, že do čelnej funkcie v štáte volíme prispôsobivé a skôr oportunistické typy. Najväčším problémom doteraz bolo, keď neznámy a mediálne forsírovaný kandidát (kandidátka) zatajil (zatajila) svoje skutočné presvedčenie, a potom sa ho snažili pretlačiť. Našťastie však súčasne s tým prišiel dotyčný prezident o spoločenskú podporu a už nedokázal druhýkrát kandidovať, pretože by prehral.

Slovenská spoločnosť ukázala istú rezistenciu voči mediálnej manipulácii. Zdá sa, že na tento neduh sme už trochu dorástli.

Je tu však nový problém.

A je v niečom horší. Na jednej strane prezidentská kampaň zapadá do širšieho trendu a posilňuje polarizáciu spoločnosti, v oponentovi vidí nepriateľa, vykopáva hlbšie zákopy a ťaží z toho. To všetko sa však kombinuje s personálnym vyprázdňovaním politiky.

Prezidentskí kandidáti sú v centre mediálne ostrého zápasu, ale nemajú vnútornú integritu a presvedčenie. Je to ako v novom filme Duna, kde herci nedokážu zahrať knižnú predlohu, jednoducho im to neveríte.

Antickí Gréci boli silnými kritikmi demokracie, dôvodom bol najmä demos a vláda podpriemeru, ku ktorej demokracia vedie. To varovanie zostáva platné, prezidentské voľby už ukazujú nielen prečo, ale aj ako sa to deje.

Veď si stačí uvedomiť, že počas celej kampane sme sa nedozvedeli, prečo chce byť prezidentom pán Pellegrini alebo pán Korčok. Pozitívne predstavy o štáte boli frázy, ich duel je najmä nuda, pričom ich kariéry potvrdzujú, že sa vždy vedeli prispôsobiť a rovnako vždy z toho osobne ťažiť. Na staré kolená už iní nebudú. Veď čo také reprezentujú, že by to bez nich nebolo?!

Korčok pracoval pre Mečiara aj Fica, vo vláde s Hegerom a Matovičom sa stratil, pôsobil, akoby ho politika nebavila. Naozaj niekto verí, že vo funkcii prezidenta to bude inak?

Pellegrini by bez Fica neznamenal nič, aj túto kampaň mu vyhral premiér tým, ako vystúpil pred samitom v Paríži a ako sa v tom čase znemožnili progresívci. Vojna je vždy dôležitejšia ako RTVS či ÚŠP. Verí ale niekto, že takú politiku bude robiť aj Peter Pellegrini vo funkcii prezidenta? Ozve sa na dôležitom samite NATO vo Washingtone o pár mesiacov, alebo bude hovoriť, že tam niečo povedal, ale nikto na neho nebude musieť reagovať?

Nuž a proti čomu už protestuje Harabin, bývalý komunistický sudca, ktorý bol pred rokom 1989 schopný odsúdiť kňaza (talár predsa mohol na protest aj vyzliecť), potom nadbiehať kriminálnikom novej doby, a ani problém so vzdaním suverenity štátu nevidel, keď bol Mečiarovým ministrom a schvaľoval Lisabonskú zmluvu, ale vidí ho až vtedy, keď nemá funkciu a zodpovednosť? Koho môže už len reprezentovať? Aký je toto protest?!

O ďalších je zbytočné písať. Najčastejšie je ich cieľom niečo iné, kandidatúra je len prostriedkom.

Takéto prezidentské voľby sme tu naozaj ešte nemali.

Problém, ktorý to otvára, ide za horizont jedných volieb. S politikou, kde je základnou hybnou silou kategória nepriateľa, prípadne pestovanie strachu ako nátlakovej formy vlády, začína byť znepokojujúcim fenoménom. Takáto politika môže fungovať, a ona aj účinne funguje naprieč západným svetom, ale vyžaduje si suverénnych aktérov. Voliči jej môžu veriť, ale len kým majú politici integritu. Nemôže to byť opereta.

A u nás to operetu nápadne pripomína. V sobotu máme príležitosť si to uvedomiť.

Uvedomiť by sme si mali ešte niečo. Postupne prichádzame o širší spoločenský konsenzus, ktorý stabilizoval spoločnosť a štát. Už to nie je kresťanstvo, už to nie je národný a prestáva byť aj občiansky princíp.

Koncept občianstva, podobne ako koncept národného spoločenstva a patriotizmu, predtým koncept kresťanskej morálky (nie nevyhnutne viery), to sú všetko integrujúce koncepty. Názorových oponentov v nich spája niečo spoločné, nie sú primárne nepriateľmi ani agentami cudzej mocnosti, ale občanmi či príslušníkmi toho istého politického alebo etnického národa či príslušníkmi spoločenstva s nábožensky definovanou morálkou. Rivalita, konkurencia sú prípustné, ale to spoločné prevažuje a oponentov zaväzuje. Ak sa však na svojho politického rivala pozeráte ako na nepriateľa, ak existenčne ohrozuje to, čomu veríte a kým ste, ak nás môže zatiahnuť do vojny alebo ohroziť bezpečnosť štátu, všetko je inak. Toho, čo nás rozdeľuje, je viac, ako toho, čo nás spája. A potom je len krok k tomu, že nám nepriateľ stojí za to, aby sme volili takmer hocikoho proti nemu.

Problém ale nastáva, ak sa nedostaví výsledok. Potom je politik odkázaný na pomoc médií a ich schopnosť manipulovať verejnú mienku.

Túto schmittovskú schému sme zažili pred pár mesiacmi pri parlamentných voľbách a rozhodlo to o ich výsledku. Prezidentské repete je s kandidátmi, ktorí tieto role predstierajú, aj keď politická realita je stále viac vážna. Suverenitu totiž predstierať nemožno.

V sobotu si to možno ešte nebudú mnohí uvedomovať, ale takéto voľby sme tu ešte nemali.