Dochádza voda a plodiny pestované na poliach vysychajú. Pôda je plná chemikálií. Práve tie zabíjajú všetko živé.
Slámov nový film vás už v úvodných záberoch zavedie do takto (skutočného) sveta. Ten je však len ako u maliara „bielym, šepsom natretým plátnom“.
Na ňom Sláma premyslene a rozvážne načrtáva príbeh mladej lásky, ale aj dramaticky hovorí o konflikte dvoch antagonistických predstáv o živote a práci.
Tá jedna nehľadí na prírodu a ide si (nehľadiac na obete), slepo za ziskom. Tá druhá premýšľa aj o čosi dopredu a je motivovaná láskou k prírode.
Film je chvíľkami romantickým zobrazením dedinského životného štýlu. No nemyslí to prvoplánovo. Hoci ukazuje idylický únik z ťažkostí moderného sveta, späť do lona prírody, vidíme, že príroda je ťažko skúšaná a úplne iná ako kedysi.
Treba oceniť, že Sláma tvrdo pracoval nielen ako režisér, ale aj ako scenárista. Od prvých chvíľ je jasné, akú motiváciu majú hlavné postavy a kým sú, alebo ani náhodou nie sú (tým sa snímka dostáva do polohy príbehu, ktorý sa možno mohol stať aj hocikde inde, nielen v Čechách, a má obecnejšiu platnosť).
Postavy chápeme a vieme sa vžiť do ich kože. Sláma však nechcel natočiť ťaživý, psychologický film, ale tak ako v minulých filmoch, dáva priestor aj humoru, vtipu, no vie diváka aj vyľakať.
Hoci by sa nám zdalo, že sa spočiatku smejeme viac, ako by bolo potrebné, čoskoro, keď začne príroda umierať, smiech nás prejde.
Na smrti a ničení, nech už sú akékoľvek a kohokoľvek, sa je ťažké smiať. Ba aj usmievať. Najmä, ak sa vec týka všetkých.
Sucho je však zaujímavé svojou gradáciou príbehu. Napokon sa stáva snímka silnou sociálnou drámou, kde skladačky rozbitej mozaiky do seba presne zapadajú a všetko súvisí so všetkým.
Ani film príjemne ukotvený v prírodnej scenérii sa nezaobíde bez výborných hereckých výkonov. Martin Pechlát, Magdaléna Borová, Dorota Šlajerová a Tomáš S. Pšenička sa do svojich úloh naozaj vtelili a pôsobia presvedčivo.
Marek Daniel a Judit Pecháček priniesli zasa humor, ktorý pobavil a neurazil. Za zmienku stojí aj Bolek Polívka, na ktorého úlohu sa môžete tešiť už len preto, aká je netradičná.
Vo svojom novom filme Sláma narába veľmi umne aj s hudbou. Tá je minimalistická a prísne funkčná.
Rytmizujúci spev klimatických aktivistov vo svižnejších scénach dopĺňa rytmika bubna spolu s flautou, dramatizuje dej.
Kameraman Diviš Marek pracuje prísne funkčne. Jeho snímanie je jednoduché a nehľadá žiadne experimentálne polohy, keďže ich ani nepotrebuje.
Sláma natočil svoj najlepší a určite najsilnejší film. Snímku, ktorá má presne vytýčené kontúry, jasne priznané schémy, dobré herecké výkony a veľmi príťažlivú, diskutabilnú tému.
Je to prológ celospoločenského dialógu, ktorý by mal čo najskôr začať.
