Putovalo sa celú noc, cez blato, aj pálenie v stehnách. Takáto bola Extrémna Krížová cesta

Registrácia a svätá omša

Pri registrácii dostal každý účastník balíček, ktorý obsahoval brožúrku s vybranou trasou, mapou, rozjímaniami a reflexným náramkom vo farbe trasy.

Zároveň si mohol každý vytiahnuť zo škatuľky aj niečí cudzí úmysel. Na lístku bol aj kontakt, takže pútnici mohli na druhý deň dotyčnej osobe zavolať a povedať jej, že cestu obetovali za jej úmysel.

Počas púte mali účastníci možnosť niesť kríže a tiež kamene, symbolizujúce ich ťažkosti.

Za účasti mnohých veriacich vrátane dôchodcov či mladých dal kňaz na svätej omši požehnanie všetkým pútnikom a pripomenul im skutočný cieľ EKC: „Vy čo sa dnes vydávate na EKC, určite to nerobíte kvôli úbytku váhy či kondičke. Dnešná cesta, na ktorú sa vydávate, má iný cieľ – prekonať samého seba a nájsť duševnú rovnováhu. Aby ste tým, že dáte niečo zo seba, našli pre vaše prežívanie viery novú silu a nový entuziazmus.“

Pred samotným štartom krížovej cesty odzneli privítanie a príhovor, v ktorom kňaz zdôraznil, že EKC nie je len turistická atrakcia.

„Úmysel priniesť obetu vás poženie vpred a posunie vás bližšie k Bohu a k druhým. Máte možnosť byť k ľudom otvorení, byť tu pre nich, a možno byť lepším človekom, než akým ste boli doteraz. “

Ľudia na pútnikov „vyvaľovali oči“

Za príjemného počasia sa putovalo k prvému zastaveniu, k Dómu sv. Alžbety. Počas tohto, aj každého ďalšieho zastavenia si skupinky prečítali zastavenia a pomodlili sa.

Keďže sa išlo najprv cez mesto, ľudia si pútnikov čudne obzerali. Možno aj preto, že im z batohov trčali drevené kríže.

Jeden z pútnikov na to povedal: „Pozerajú, či sme normálni, ale nevadí, predsa aj takto sa dá evanjelizovať.“ Smerom na Sever už nebolo toľko ľudí ako v centre, takže „atrakcia“ sa skončila.

„Cítim sa výborne. Momentálne mám ešte energiu, takže idem naplno, hoci ma trošku tlačia topánky, ale obetujem to,“ zasmiala sa jedna z putujúcich Janka.

Bolesť šľachtí

Putovanie pokračovalo smerom k lesu. Najmladší člen skupinky Matej sa priznal, že cíti svalovicu, ktorá ho drží od posledného zápasu.

„Napriek tomu sa mi ide dobre. O EKC som počul už minulý rok. Videl som, že aj teraz idú niektorí moji kamaráti, tak som si povedal, že to vyskúšam,“ hovorí Matej. Na záver dodal, že si zo sebou nesie okrem úmyslu aj myšlienku: Bolesť šľachtí.

Stúpanie na Košický hrad

Pri prvom väčšom stúpaní na Košický hrad sa pútnici trošku zapotili, ale za odmenu sa im okrem pálenia v stehnách naskytol krásny výhľad na nočné Košice.

Pri pokračovaní pochodu cez les pracovala fantázia každého pútnika pri zvukoch nočnej prírody na plné obrátky.

„Sme niekde v lese pri Kavečanoch a dúfam, že navigátor skupinky ide správnym smerom, lebo ja neviem, kde sme,“ podotkol ďalší člen skupinky Patrik.

Po nejakom čase v lesnom teréne s čelovkami na hlavách sa po asfalte išlo všetkým ťažšie. Počasie bolo príjemné a chladné a všetci boli vďační, že neprší. Skupina občas odbočila z trasy, avšak vďaka navigátorke sa jej podarilo zotrvať na správnej ceste.

Hoci mali niektorí iné tempo do kopca, alebo sa o pár krokov vzdialili, keď sa chceli porozprávať, skupina sa stále navzájom podporovala a počkala na ostatných.

Pred nami ešte 20 kilometrov, a ja už nevládzem

„Kráčame po prašnej ceste a pred nami je ešte 20 kilometrov… a ja už nevládzem,“ vzdychol si jeden z členov skupinky.

Pri ôsmom zastavení sa pútnici zdržali. Každý však načerpal vďaka dlhšej prestávke a občerstveniu nové sily. Čo ich však nepotešilo, bola zmena počasia, pretože okolo jednej hodiny v noci začalo mierne pršať.  

„Tempo upadá a mňa začínajú páliť svaly na nohách,“ priznala účastníčka EKC po deviatom zastavení.

Na viacerých pútnikoch bolo už vidno, že sú zničení a majú toho dosť. A aby toho nebolo málo, k zime sa pridali aj cestné prekážky – brodenie v blate, po čom všetci skončili špinaví.

Pútnici dokončili EKC okolo pol siedmej ráno

Na chate Diana čakali na pútnikov čaj a keksíky, no druhá polovica cesty, ktorá viedla väčšinou cez les, priniesla nové výzvy – šmýkanie a ďalšie brodenie v blate.

Toho, kto čítal zamyslenia, už cez spev vtákov nebolo počuť. Kraj sa začal prebúdzať. Okolo piatej hodiny ráno už skupina kráčala z Bankova smerom nadol ku Kalvárii, do finále. Vonku sa začalo rozvidnievať a vtáky spievali ranné piesne.

Pútnici dokončili svoju krížovú cestu o 6.38 hod. ráno.

„Bolo to skvelé, ale vyčerpávajúce,“ povzdychla si jedna z putujúcich.

Doplnil ju otec 4 detí, ktorý sa EKC tiež zúčastnil: „Chodievam síce na turistiku a mám nejakú kondíciu, no toto nebola žiadna nedeľná vychádza za slniečkom a pekným výhľadom. Išlo sa 33 km v noci, prevažne lesom, v blate a po celom dni v práci. Siahol som na dno svojich síl a Boh mi pomohol.“