Doma podporu pre hudbu nikdy nemal a cítil sa tam stále horšie. Smrť matky zasiahla fatálne jeho brata aj otca.

No o mame nikdy nehovorili. Takto nešikovne sa chránili pred bolesťou, ktorú im myšlienky na ňu spôsobovali. Až pri písaní piesne Iris (CD Songs of Innocence, 2014) sa Bono k tejto bolesti vrátil.

Mal už 54 rokov. Matkin náhly odchod bol strašnou ranou osudu. Ale ten ho potom posunul inam. Do ochrany „ďalšieho, duchovného sprievodcu, dokonalej duše, ktorá z mojich nedokonalostí spraví moje prednosti". Do srdca mu vstúpila Alison Stewart, jeho celoživotná láska a manželka.

Bono nám bez ostychu a skoro s hrdosťou predstaví príbeh ich lásky. Od prvých, nešikovných dotykov, až po realitu výchovy štyroch detí. Spoznávame rozdielnych rodičov, ktorí sú si rokmi najlepšími priateľmi.

„With or Without You je skladba, ktorá túto lásku neobsiahla, ale aspoň zachytila niečo z jej temnej krásy a našej sladko-trpkej duality," píše Bono a my sme radi, že jeden z najslávnejších songov U2 zachránil z odpadkového koša spevák a Bonov priateľ Gavin Friday.

Bono ju považoval za popový odpad a bol sám zo seba znechutený, že ju napísal.

Nikto by si asi nemyslel, že U2 mali problém preraziť. No na počiatku kariéry hrávali v prázdnych kluboch.

Až nahrávacia zmluva ich postavila na nohy, hoci aj počas nespočetných turné mala kapela problémy a bola kúsoček od rozpadu. Povedzme vtedy, keď jej gitarista The Edge chcel vzhľadom na vieru skoncovať s hudbou. Ktovie, ako by dopadli, keby nemali podpísanú zmluvu k turné.

A tak zostal, aby následne pochopil, že im ako kapele nikdy nebude sedieť typ konfrontačného kresťanstva. Iná, tvorivá kríza prišla po vydaní dvojalbumu Rattle and Hum. Ten nemal ani zďaleka taký obrí úspech ako CD The Joshua Tree.

V USA dopyt po U2 zamrzol, a tak začiatkom milénia U2 šokovali svet albumom Pop, ktorý bol pre rockových matadorov nepredvídateľným rizikom.

„Cítil som, že musíme uchopiť niečo, čo nie je v našom dosahu?" pýta sa sám seba Bono a jedným dychom priznáva, že za tvorivé krízy v kapele mohol vždy on. Pretože je maximalista.

Bol to Bono, ktorému zneli v hlave pesničky U2, čo ani neexistovali. Bol to zasa on, kto videl megalomanské šou, čo odohrali o mnoho rokov neskôr. Bol to on, kto mal veľký strach, že im niekto tieto skvelé (neexistujúce) nápady ukradne.

Bono priznáva, že je vždy na svojich spoluhráčov priveľmi náročný. Pretože bol vždy podobne náročný sám voči sebe.

„Sme muži s jazvami po rôznych súbojoch so svetom, ale oči máme podivuhodne čisté s ohľadom na všetky tie zvraty osudu a surreálnosť života, ktorý tridsaťpäť rokov trávime koncertovaním na štadiónoch," vysvetľuje svoju motiváciu.

Prečo muž, ktorý ma skoro šesťdesiat, skáče ako 25-ročný divoch do davu a necháva sa ním oslavne nosiť? Je to symbol vzťahu a komunikácie medzi skupinou a ich fanúšikmi. Publikum nesie slávnu kapelu na svojich pleciach, aj po štyridsiatich rokoch. A robí to s nadšením!

No ani dnes to nemá U2 všetko vyhraté. Bono priznáva, že občas v kapele chýba láska. Píše: „Stáva sa to. Studňa priateľstva môže vyschnúť. Pre mňa je dobrou stratégiou neustále sa vracať ku zdroju. Hodiť vedro do studne a dúfať, že sa znova naplní. Tu nachádzam inšpiráciu pokračovať," dočítame sa v skvelých memoároch muža, ktorý je oddaný svojej kapele, ale aj svojej rodine, publiku a mnohoročnej nezištnej filantropickej pomoci tým, ktorí to potrebujú.