Pôvodný rituál pozostával z obetovania zajatcov. „Starí Slovania mali tiež otrokov, najmä z radov vojenských zajatcov. Jedného potom rituálne obetovali na obetišti,” vysvetlila.
„Verili, že ak obetujú najvyššiu hodnotu, teda človeka, tak si naklonia božstvá a zima odíde skôr. Po prijatí kresťanstva už to nebolo možné, prichádza preto k personifikácii zimy a k náhradnej obeti – bábiky zo slamy, Moreny,” vysvetlila historička.
Morena, nazývaná aj Morana či Marmuriena, bola oblečená do slávnostných šiat. Jej vynášanie prebiehalo tak, že slobodné dievčatá oblečené v krojoch ju niesli na palici celou obcou a spievali obradné piesne, ktorými ju prosili, aby opustila ich oblasť. „Dievčatá ju potom hodili do vody a ako plávala, tak ľudia verili, že postupne bude zima odchádzať,” dodala Nádaská.
Keď vyhnali zimu, bol čas privolať leto, letečko. Opäť však išlo o rituál slobodných dievčat. „V predkresťanskom období je to popisované tak, že nahé dievčatá boli obložené vetvičkami zelených rozkvitnutých kríkov a stromov. Špeciálnymi tancami prosili leto, aby už prišlo,” doplnila.
Aj tento zvyk sa na našom území zachoval. Zmenil sa len v tom, že dievčatá už oblečené prechádzali obcou s paličkou, na ktorej boli farebné stuhy, a prosili letečko, aby už prišlo.
V ľudovom kalendári vynášanie Moreny bolo dva týždne pred Veľkou nocou, a to v Smrtnú nedeľu. Privolávanie letečka sa konalo na Kvetnú nedeľu, dokonca v niektorých regiónoch na Veľkonočný pondelok popoludní.
Šibanie a polievanie dievčat bol obrad, ktorý sa týkal vyslovene slobodnej mládeže. Ženatí chlapci nechodili šibať vydaté a staré ženy. „Pôvodne dotyk mládenca, ktorý držal v ruke obyčajne vŕbový prútik a dotkol sa ním tela dievčiny, čím ju vlastne zobúdzal zo zimy,” vysvetlila Nádaská.
Na východnom Slovensku bol podľa slov Nádaskej zvyk polievania, nie šibania. Polievalo sa výlučne živou vodou, čiže vodou z potôčika či rieky. Kvapky tak mali prebrať dievčatá po zime. „Jemné šibanie, ale aj polievanie mali dievčatám dodať krásu, vrtkosť, bystrosť. Bol to veľmi pozitívny akt,” dodala.
Darom za vyšibanie či polievanie bolo ručne maľované vajíčko, ktoré je symbolom života. To bolo prevarené na tvrdo a jeho škrupina bola vymaľovaná. Pôvodná farba bola červená. „Mala hlboký ochranný magický charakter,” vysvetlila etnologička.
Neskôr krasliciam dievčatá pridávali písanky. „Dievčatá tak mohli cez veršík prejaviť svoju náklonnosť vyvolenému chlapcovi,“ dodala.
Šibať sa chodilo skoro ráno za tmy.
Ďalšie rituály sa spájajú so Zeleným štvrtkom, Veľkým piatkom a Bielou sobotou. „Na Zelený štvrtok sa slobodné dievčatá skoro ráno za šera chodili česať pod vŕbu, ktorá má zelené lístky a dlhé vetvičky. Popri česaní prebiehalo magické zariekanie – aby im vŕba dopomohla ku krásnym, hustým vlasom, ktoré boli ozdobou slobodnej dievčiny,” dodala.
Ľudia taktiež verili, že ak na Zelený štvrtok budú jesť zelené potraviny (púpava, kapusta, špenát, žihľava, medvedí cesnak), vydrží im dobré zdravie po celý rok.
Jednou z najdôležitejších tradícii Zeleného štvrtka bolo zaväzovanie zvonov. „Tie sa zviazali ešte pred začiatkom omše a stíchli až do Bielej soboty. Nahrádzali ich však miništranti, ktorí ráno, na poludnie a večer chodili po dedine s rapkáčmi či klepáčmi a tak ‚zvonili‘,“ vysvetlila.
Na Veľký piatok sa spomína na umučenie Ježiša Krista. K zvykom tohto dňa patrilo umývanie sa dievčat v potoku. „Snažili si umyť aspoň tvár. Verilo sa, že tečúca voda im zabezpečí krásnu pleť na celý rok. Husté krásne dlhé vlasy a pekná pleť boli ideálom krásy,” ukončila Katarína Nádaská.
