Lenže trpia aj nevinní, veď napokon aj Ježiš bol nevinný, trpia aj deti. Pred bolesťou niet úniku.
Neviem, ako utrpenie vysvetľujú neveriaci ľudia, kam upierajú svoj zrak v bolesti, no človek veriaci sa obracia na Boha.
Jednou z interpretácií bolesti je, že v bolesti sme náchylnejší hľadať Boha. Bolesť nám nekompromisne oseká všetky ostatné podnety a upriami nás na jeden bod, cez ktorý môžeme započuť volanie Boha.
Nakoniec som stretol aj ateistov, ktorí v zúfalstve a bolesti volali Boha, a keď bolesť pominula, hanbili sa za svoju slabosť... Pýtali sa, ako to bolo možné, že sa človek v kritickej chvíli chytá „Božej slamky“. Básnik na to dáva odpoveď, že všetka naša bieda pramení z vedomia, že sme odrezaní od nekonečna... Diogenes zasa vraví, že človek je učňom a bolesť je jeho majstrom, a tiež tvrdí, že bez bolesti sa človek nič nenaučí.
Poznám kňazov a rehoľníčky, ktorí slúžia v nemocniciach či hospicoch. Pýtal som sa ich na zmysel utrpenia. Sú zdržanliví. Nevedia. Alebo vedia, no nepovedia, lebo odpoveď by vyznela arogantne či bez citu. Radšej sprevádzajú trpiacich ľudí, stoja pri nich, držia ich za ruku.
Ich služba je podobná službe Šimona z Cyrény, ktorý pomáha (aj keď zrejme proti svojej vôli) niesť Ježišovi kríž na miesto popravy.
Ani teológom sa nechce púšťať do debát o zmysle utrpenia. Je veľká pravdepodobnosť, že upadnú do omylu, že trpiaceho urazia, zrania alebo ešte viac znásobia jeho utrpenie.
Pozrime na príbeh biblického Jóba. Jób je symbolom utrpenia a bolesti. Jóbovo utrpenie sa stalo súčasťou jazyka, poznáte frazeologizmy „Trpí ako Jób“ alebo „Jóbove zvesti“.
Jeho priatelia s ním najprv sústrastne mlčia, potom hľadajú kľúč k jeho utrpeniu. Najzaujímavejšie je, že sa vždy mýlia, hoci sa opierajú o správne teórie.
Vyselektovať tie najlepšie texty o bolesti a utrpení je pomerne náročné. Musíme si dať pozor, aby sme neskĺzli k banálnostiam či frázam. Nie je nič horšie ako prázdne slová útechy vypovedané tvárou v tvár krutej realite utrpenia.
Nemecký spisovateľ Peter Hahne napísal pred rokmi útlu knižku, v ktorej asi najlepšie zosyntetizoval myslenie o Utrpení. Volá sa Utrpenie – prečo ho Boh dopúšťa.
V úvode píše: „Otázka, kde je Boh pri všetkom tom ľudskom utrpení, volá do neba. Táto téma znepokojuje všetkých – ateistov aj kresťanov. Všade počujeme ‚Ako to len Boh môže dopustiť?‘ alebo ‚Kde je Boh pri tom všetkom trápení?‘ či ‚Toto má byť Boh lásky?‘ To znepokojuje, dotýka sa to podstaty nášho života.“
Ďalej sa Hahne zamýšľa, či je táto otázka skutočne neriešiteľná. Ak by neexistovala žiadna odpoveď, neexistovala by ani žiadna útecha v utrpení. Až to by bola skutočná tragédia.
Hahne sa snaží podávať vysvetlenia na základe plastických predstáv. Poukazuje na blud ateizmu, ktorý popiera existenciu Boha a smeruje ľudí do beznádeje.
„Zoberte si napríklad Kolínsky dóm. Je to veľkolepá gotická stavba. Kto pred ňou stojí, uvedomuje si aspoň čiastočne, že ide o mimoriadne matematicko-statické dielo. Človek tiež vníma veľké umelecké nadanie jeho architekta a staviteľa. Štruktúra Dómu svedčí o veľkom tvorivom duchu, ktorý je za tým všetkým. Teraz si ale predstavte, že niekto tento Kolínsky dóm pozoroval v roku 1940. A po piatich rokoch sa tam vracia. Ťažké letecké nálety počas druhej svetovej vojny urobili z tohto nádherného stavebného diela obrovskú hromadu trosiek", píše Hahne.
"Ale veže ešte stále stoja! Chrámová loď, strecha, sklenené okná, organ a murivo sú zničené. A teraz sa chcem opýtať – napadlo by niekomu, že by pri pohľade na tieto ruiny pochyboval o existencii staviteľa tohto chrámu? Veď to je absurdná myšlienka. Práve tieto ruiny svedčia o niekdajšej kráse a architektovej genialite. Hádam nikto by takéhoto staviteľa neobviňoval, že postavil takúto ruinu", pokračuje Hahne.
Na inom mieste Hahne píše: „Hrôza a trápenie, getá a šibenice, hroby a zákopy – to nie je z Božej vôle, to je ľudské dielo. To sú signály, že človek dokáže lepšie ničiť, ako budovať. Stojíme uprostred zvláštneho procesu. Človek by dokázal v krátkom čase zmeniť našu zem na raj. Vynálezy a objavy by umožnili vytvoriť nový svet. Presne toto by sme vedeli, ale neurobíme to. Naopak, čo by človek mohol z vedeckých výskumov využiť na budovanie, používa vo veľkej miere na ničenie.“
Čo sa týka samotného utrpenia a jeho zmyslu, Hahne sa odvoláva na Bibliu, v ktorej ho oslovuje obraz hrnčiara a hliny: „Boh nás formuje podľa svojich predstáv. To nás môže bolieť, ale dáva to nášmu životu tvar. Hlina v ruke hrnčiara znamená, že Boh nás vychováva, aby z nás niečo bolo. Kto chce mať kvalitný život, musí zniesť Božie jazvy. Táto bolestná škola utrpenia necháva náš život dozrievať. Pretože však vnímame utrpenie iba negatívne a nevidíme Božiu výchovu, vzpierame sa proti Bohu, miesto toho, aby sme sa od Boha učili. Preto máme dnes tak málo pevnosti vo viere. Preto sme neustále unášaní závanom kadejakých náuk, ktoré nás odkláňajú zo správnej cesty.“
Napokon Hahne uvádza najsugestívnejší obraz celej knihy. Rozpráva príbeh o tom, ako ľudia práve kvôli utrpeniu, ktoré zažili, odmietajú koncept Boha, ktorý je všemocným. Boha posadia na lavicu obžalovaných.
Medzi žalobcami sú Žid s vytetovaným číslom z koncentračného tábora, černoch, ktorého predali do otroctva, žena, ktorá sa narodila ako nechcené nemanželské dieťa a celý život tým trpela, Ind z kasty nedotknuteľných, chorý malomocný človek, obeť bombardovania a umučený väzeň zo sibírskeho väzenia.
Všetci obviňujú Boha a hovoria: „Skôr, ako bude mať Boh právo povolať nás k svojmu súdu, musí zniesť všetko to, čo sme my ako ľudia na zemi museli vytrpieť. Boh má byť odsúdený k tomu, aby žil na tejto zemi ako človek. Nemá mať možnosť, aby si na základe svojho Božského pôvodu sám pomohol. Má sa narodiť ako Žid. Aby videl, aké je to byť Židom."
Pokračujú so slovami: "Legitimita jeho narodenia má byť pochybná. Podľa ľudského zákona sa má narodiť ako nemanželské dieťa. Nikto nemá vedieť, kto je vlastne jeho otcom. Ako takýto človek sa má pokúsiť ľuďom vysvetliť, kto je Boh. Áno, má prísť na zem s nárokom, že sám je Bohom. Svojimi najbližšími priateľmi má byť nakoniec zradený. Bude žiť tri desaťročia v nedostatku, bude prenasledovaný, o hlade a bude vystavený pokušeniam. Na základe krivých obvinení má s ním byť zinscenovaný súdny proces."
Ďalej hovoria: "Má vytrpieť všetko a naraz, čo sa im stalo v ich životoch. Jeho proces mal byť vedený na základe falošných obvinení. Boh má byť vypočúvaný na súde, ktorý je proti nemu zaujatý. Zbabelý sudca ho má odsúdiť. Má sám na sebe poznať, aké to je, keď je človek všetkými opustený, úplne sám a bez pomoci. Má byť bezcitne mučený a potom zomrieť krutou smrťou. Pred očami všetkých! Má tam byť prítomných veľa svedkov, ktorí sa mu budú smiať, budú ho urážať a budú ním pohŕdať."
A zatiaľ čo je vyhlasovaný jeden rozsudok za druhým, začne sa zástupu zmocňovať nepokoj. Keď posledný zo žalobcov vyhlási svoj rozsudok nad Bohom, nastane hrobové ticho.
Všetci do jedného mlčia. Je to rozpačité mlčanie. Všetci tí, ktorí Boha tak kruto odsúdili, skláňajú hlavy.
Zahanbení a dojatí sa od seba odvracajú. Už sa nikto z nich neodvažuje prehovoriť. Každý z týchto ľudí zrazu vie, o čo tu ide. Každému to je jasné.
Boh vzal predsa na seba trest už dávno. Rozsudok nad sebou niesol už dávno predtým.
Priatelia, toto je veľká sila, k tomu netreba nič dodávať. Azda len s básnikom dodať, že slza prežiarená svetlom pripomína drahokam, rovnako tak bolesť prežiarená Božím svetlom.
