Vlastný diel Harryho Pottera hodila do kotla, napokon získala prestížnu literárnu cenu
TRENČÍN – Spisovateľka a laureátka Anasoft litery, najvýznamnejšej literárnej ceny na Slovensku, Soňa Uriková nedávno navštívila Trenčín. So sympatickou autorkou sme sa porozprávali o jej začiatkoch aj procese tvorby.
Soňa Uriková, laureátka Anasoft litery, najvýznamnejšej literárnej ceny na Slovensku. Foto: Trenčiansky Štandard
|
Kedy ste začali písať a prečo? Ako si spomínate na vaše literárne začiatky?
Úplne konkrétnu spomienku mám na víťazstvo literárnej súťaže Dary reči. Keď som ju vyhrala, mala som desať rokov a myslím si, že som si už v tom čase doma niečo „šmodrchala“. Súťažný príspevok som napísala rukou a mama ho prepísala na stroji. Minimálne sem to siaha.
Potom som s písaním pokračovala vďaka tomu, že som na gymnáziu v Považskej Bystrici mala vždy skvelých pedagógov a pedagogické vedenie. Vždy nás podporovali v tom, aby sme písali. Pre mňa bolo písanie súčasťou života naozaj od detstva.
Hovorili ste, že ste mali dobré pedagogické vedenie. Ako váš vývoj pokračoval?
Keď som mala 14 rokov, písala som vlastný román. Môj vek kopíroval vek Harryho Pottera v knihách. Medzi treťou a štvrtou knihou som napísala vlastný štvrtý diel Harryho Pottera. Nebolo to veľmi úspešné (smiech). Samozrejme, hodila som ho niekde do kotla.
Potom to bolo skôr o nejakom takom hľadaní sa. Na škole sme mali viacero divadelných súborov a ja som pre ne písala texty. Pamätám si, že už v tercii [v treťom ročníku na osemročnom gymnáziu, pozn. red.] sme hrali v nemeckom divadielku Šípkovú Ruženku, ktorú som akoby napísala a profesorka nemčiny ju upravila, preložila do nemčiny a potom sme ju hrali na školskej Divadelnej akadémii.
Nebol to nejaký úžasný autorský počin, keďže to bola iba Šípková Ruženka alebo Tri kozliatka alebo niečo z týchto klasík... No už vtedy som mala túto možnosť.
Najskôr som si myslela, že budem kardiochirurgička.
Keď to s tým Harrym Potterom nevyšlo...
(Smiech.) Keď to s tým Potterom nevyšlo. Ľudské telo má vždy fascinovalo a biológia mi celkom šla. No knižky a slovenčina boli pre mňa vždy dôležité. Vedela som, že pôjdem nejakým umeleckým smerom, ale lavírovala som aj medzi herectvom a filmovou produkciou. Uvažovala som aj nad divadelnou réžiou.
Bolo toho celkom veľa. Úprimne, poplatky za prijímačky boli vysoké, takže doma sa povedalo, že si musím vybrať jedno, a keďže najviac ma bavilo písanie poviedok, tak scenáristika mi prišla logickejšia. A som rada, že som sa tam dostala.
Keď píšete, píšete pre konkrétneho čitateľa? Predstavujete si niekoho pred sebou?
Keď píšem pre dospelých, tak nie, ale pri písaní pre deti je to oveľa špecifickejšie. Vôbec si tam nie som taká istá. Dosť špekulujem, čo by sa tomu detskému čitateľovi mohlo páčiť, čo je už príliš, čo by ho mohlo ovplyvniť. Som tam na tenkom ľade.
Vyšla mi jedna detská kniha, mám napísané aj ďalšie dva rukopisy, ale sama neviem povedať, do akej miery sú kvalitné a do akej miery by sa mohli deťom páčiť, pretože sa v tomto necítim sebavedome ako pri literatúre pre dospelých. V tej si verím oveľa viac, pretože tomu sama verím. Nepíšem pre niekoho konkrétneho, píšem to zo seba a pre seba a som s tým spokojná.
Vnímate svoj autorský vývin? Od vydania zbierky poviedok Živé ploty ste sa autorsky a možno aj ľudsky posunuli.
Ja som taký analytický typ. Pre mňa je autorský vývoj podstatný a ide ruka v ruke s ľudským vývojom. Pred desiatimi rokmi by som možno o pôrode nepísala, pretože to nebola téma, ktorá by ma vtedy zaujímala. Teraz ma zaujíma a snažím sa ju dať do nejakého kontextu – možno aj s tým, čo sa deje, aj s ostatnými textami v knihe.
Teraz pracujem s témou telesnosti alebo limitáciou telesnosti. Pri svojich terajších textoch... myslím si, že sa vyvíjam aj kvalitatívne, ale aj tematicky.
Čo si myslíte o slovenskej literatúre?
Myslím si, že by slovenskej literatúre pomohlo, keby nejaký spisovateľ alebo spisovateľka súťažili v Let's Dance (smiech). Je to pre mňa emblematické v tom, že sa v nejakom literárnom svete medzi knihami pohybujem veľmi dlho. Partner je literárny vedec, stále s tou literatúrou nejakým spôsobom žijem a dlho som žila v bubline, že všetci čítajú a všetci píšu.
Pracovala som aj v kníhkupectve a tá práca bola skvelá, no celú dobu mi dávala na oči ružové okuliare, pretože 99 percent ľudí, s ktorými som sa stretla, zaujímali knihy. Dnes si uvedomujem, že je to inak, že ľudia málo čítajú a máme malý trh. A ak aj niekto číta, málokedy stiahne po slovenskej knihe.
Slovenské autorky a slovenskí autori často píšu na úkor svojho voľného času, pretože musia mať svoje zamestnania. Ak by niekto na nich nasvietil reflektor, napríklad v Let’s Dance, tak by im to pomohlo.
Vám pomohlo prestížne ocenenie. Čo pre vás znamená získanie Anasoft litery?
Že porotca a porotkyne, ktorých si vážim a ktorí sú odborníci, vybrali moju knihu z finálovej pätice a považujú ju za najlepšiu. A finančné ocenenie k tomu mi pomáha sa trochu životne nadýchnuť a povedať si, že teraz mám priestor venovať sa svojej tvorbe a môžem viac chodiť na besedy. V tomto momente som na voľnej nohe.
Vedela som, že po získaní tohto ocenenia budú chodiť ponuky na besedy, a vďaka finančnej odmene na ne chodiť môžem. Môžem sa stretávať so svojimi čitateľmi.
Cenu Anasoft litera ste získali za zbierku poviedok Dôvod na radosť. Čo majú poviedky v tejto knihe spoločné?
Na prvý pohľad majú spoločné ženské hrdinky. Považujem za podstatné to, že som žena a svoj pohľad na svet tlmočím takýmto spôsobom. Teraz pracujem na texte, ktorý má hlavnú mužskú postavu, ktorá sa pripravuje na niečí pôrod.
Mužský hrdina s tým nemá skúsenosť a ja na to prichádzam spolu s ním, pretože sama nemám skúsenosť s pôrodom. A ďalej je to také hľadanie alebo nenachádzanie radosti v bežnom živote, prípadne tá ambivalentnosť vzťahu, kde niekto cíti radosť a niekto smútok a naopak.
Vaša odpoveď ma privádza k otázke: považujete sa skôr za pesimistku alebo optimistku?
Keď som nedávno bola doma, v šuplíku som si našla pamätníček, ktorý si ľudia dávajú na konci strednej školy. Až 90 percent ľudí mi tam napísalo niečo v tom zmysle, že som večná optimistka, vždy usmiaty človek a tak ďalej, a ja si hovorím, čo som osem rokov chodila do školy s ľuďmi, čo ma vôbec nepoznali?
Rada kombinujem tragické s komickým a opačne. Nazvem sa preto radšej realistkou.
Bola ambícia získať Anasoft literu už na začiatku písania vašej knihy? Sama ste povedali, že sa pohybujete v literárnom prostredí, takže poznáte svoju konkurenciu a viete, čo porotcovia radi čítajú.
Pre mňa je väčšinu života písanie také podstatné, že sa nehanbím priznať, že mám ciele, ktoré si chcem písaním plniť. O tejto poslednej knihe viem s čistým svedomím povedať, že bola najlepšia, aká mohla byť v čase, v ktorom vznikla. Nemyslím len texty, ale aj vizuálnu stránku a všetko okolo nej. Pre mňa je dôležité, aby niečo, čo bude s mojím menom navždy spojené, bolo najlepšie, aké to môže byť.
Je to príjemný prídavok, keď je dielo nejakým spôsobom ocenené. Asi by som neskočila do Dunaja, keby som ju nevyhrala, ale beriem to ako zadosťučinenie, že tá tvrdá práca sa vyplatila a že vo mne nejaký talent je. Netajím sa tým, že pre mňa je dôležitá tvorba kvalitného umenia.
Od prvého momentu ste chceli vydať knihu u Kolomana Kertésza Bagalu?
Súťaž Poviedka som vyhrala v roku 2011 a Kali [K. K. Bagala, pozn. red.] mi pri jednom stretnutí ponúkol možnosť vydania knihy. Mala som napísaných viacero textov, ale nastali rôzne okolnosti, kedy Kalimu nešiel biznis, ja som odišla do Londýna, a keď sa opäť po rokoch naše cesty stretli, mala som ďalšie nové texty – už z londýnskeho prostredia – a dali sme dokopy Živé ploty. V tomto som typická debutanka, že som publikovala zozbierané texty v priebehu rokov.
Zbierka Dôvod na radosť vyšla po siedmich rokoch, ale čistého času na písanie boli možno dva roky.
Neskôr sa medzi nami rozvinul priateľský vzťah. Som rada, že patrím do jeho stajne autorov a autoriek, ktorých si vážim a ktorých čítam a ktorí mi kvalitatívne vyhovujú. Vydanie ďalšej knihy uňho sa mi zdalo iba prirodzené.
Viem si predstaviť, že aj ďalšiu knihu vydám uňho. S písaním sa veľmi neponáhľam. Píšem krátke poviedky, ale trvá mi dlho ich napísať.
Mám rozpísanú knihu s pracovným názvom Nie je to málo a mali by to byť dlhé poviedky. Môže sa stať, že sa preklopia až do trojnovely, ktorá sa bude venovať vzťahu človeka k jeho telu. Jeden text je o tom, ako má hlavná hrdinka vzťah s človekom s Downovým syndrómom.
Ďalší text je o dievčati, ktoré prechádza pubertou, fyzickým vývojom, zažíva prvú menštruáciu a žije v rodine silných veriacich. Zameriavam sa na to, čo jej to spôsobuje.
V jednom rozhovore ste povedali, že jazykové majstrovstvo Pavla Vilikovského vám príde nedosiahnuteľné. Považujete ho za svoj vzor?
Vilikovský je pre mňa veľkou učebnicou toho, ako sa dá pracovať so slovenským jazykom. Pre mňa je to nedosiahnuteľné preto, lebo moja autorská metóda je trochu iná. Pracujem s takou jednoduchosťou jazyka – to je prvá vec.
A druhá vec je, že cítim, že na to ako keby nemám. Nechcem sa tlačiť do nejakého takého štýlu (dôvtipnejšieho, ironickejšieho, intelektuálnejšieho, introspektívnejšieho…). To by bola poloha, ktorá mi dosť nesedí. Možno časom sa niekam posuniem alebo vyviniem, ale zatiaľ je to tak, že sa snažím na jeho štýle učiť a nenapodobňujem ho.
Taký človek sa narodí raz za sto rokov. Z jazyka dokáže vyžmýkať všetko do poslednej kvapky.
Kto ďalší vás ovplyvnil? Aké sú vaše svetové a domáce literárne vzory?
Rada spomínam Moniku Kompaníkovú, predovšetkým jej zbierku Miesto pre samotu. Bola pre mňa veľmi formatívna.
Čo sa týka poviedok, je mi blízka Hemingwayova metóda vzhľadom na to, že aj ja pracujem so špičkou ľadovca. Zvyšok je pod hladinou.
Zo slovenských mien by som ešte chcela spomenúť Richarda Pupalu, o ktorom si myslím, že je asi najlepší súčasný slovenský poviedkar, ktorý veľmi nepateticky pracuje so sociálnou tematikou, čo je, myslím, niečo, čo máme spoločné. Zobrazujeme ťaživý príbeh bez sentimentu.
Pre mňa je vždy smerodajný príbeh a ten sa mi nejakým spôsobom vystavia v hlave. Na scenáristike sme sa učili dávať zabrať postavám, prinútiť ich dostať sa do situácie, kde musia reagovať na niečo nepríjemné, na niečo, kde sa cítia zle.
Snažím sa dostať do textu to „mäso“ aj takýmto spôsobom. Pre mňa je to ako realita, život nie je vždy úplne sladký, ale zároveň verím, že keď píšem, snažím sa to vyvážiť humorom, iróniou a v rámci vzťahov, ktoré vedia byť drsné, hľadám s postavou aj niečo pekné, čo jej pomôže prežiť.
Akciu moderoval František Malík, šéf vydavateľstva BRAK. Foto: Trenčiansky ŠtandardBeseda s autorkou vo VKMR v Trenčíne. Foto: Trenčiansky Štandard
Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.
Začať diskutovať
Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.
Všetky komentáre 0
Zaregistrujte sa
Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.
