Preto, ak sa niekto veľmi nešikovne snaží „pochopiť a zobraziť“ možnú motiváciu masových vrahov, tak, ako sa to deje vo filme Manželia Stodolovci, je na pováženie, načo vlastne podobný film vznikol.

Tvorcovia filmu totiž môžu zvoliť len jednu z možných realít, podľa ktorých sa „vysvetľuje a obhajuje“ konanie a premýšľanie týchto masových vrahov. Pre Stodolovcov boli ich nevinné obete len ich bezmocnými hračkami a objektmi ich šialených predstáv a úchylných chúťok. A hlavne zárobkom.

Ale režiséri a scenáristi (v tomto prípade dokumentarista Peter Hátle) si nenechajú ujsť podobne „pútavý príbeh“ hoci je aj o živote niekoho, kto je dokonalým zobrazením zla v ľudskej koži.

Svoj film majú preto dnes už aj také šialené monštrá, ako bol kanibalský vrah homosexuálov Jeffrey Dahmer, vrah detí v maske klauna J. W. Gacy, vrah mladých žien Ted Bundy, či český vrah Peter Kürten (o vrahovi mladých žien Henry Lee Lucasovi existujú dokonca štyri výpravné filmy).

Sériu filmov o masových vrahoch dnes dopĺňa desivý, no skutočný príbeh sériových vrahov seniorov Manželia Stodolovci (réžia P. Hátle) nakrútený na základe skutočných udalostí.

Manželia Stodolovci žili na českom vidieku, kde životy plynú často bez akejkoľvek perspektívy. Jaroslav a Dana, ktorá sa narodila na Slovensku, sú mladý pár, ktorý žije v pokojnej dedine, kde sa všetci obyvatelia dobre poznajú.

Keďže majú finančné problémy, s vidinou ľahko zarobených peňazí sa rozhodnú okradnúť svojho suseda. Osamelého, bezbranného suseda Jaroslav neplánovane zavraždí.

Na veľké prekvapenie manželov polícia akosi automaticky označí násilnú smrť dôchodcu ako nehodu a prípad je uzavretý. To vedie Stodolovcov k šialenému presvedčeniu, že dôchodcovia sú ideálnou obeťou nielen krádeží, ale aj vrážd. Už pre nich niet cesty späť.

Manželia – psychopati idú do akcie, s ľahkým krokom zabijaka, ktorému je všetko jedno. Dana si čoskoro obľúbi moc nad svojimi obeťami. A oboch manželov opantá divný, dobrodružný pocit „víťazstva“ nad vyšetrovateľmi.

Tí sú stále o krok pozadu, čo Stodolovcov utvrdzuje v tom, aby v zločinoch pokojne pokračovali.   

Jaroslav sa ocitá na križovatke. Ešte chvíľku má šancu od ženy odísť, no nemá dosť osobnej odvahy a sily, a tak musí čeliť následkom svojich zločinov. Už tu sa môžeme zastaviť a opýtať, načo by sme tento film chceli vôbec vidieť v kine alebo v televízií.

Snímka síce jasne ukazuje, že vraždenie divného páru súviselo úzko s ich veľmi toxickým vzťahom a bolo obrazom závislosti a vzájomnej manipulácie, z ktorej ani jeden z nich nemohol vyjsť ako víťaz. A všetci ostatní boli potom už len porazenými.

No film by mal hlavne dôrazne dohľadať, prečo ich systém nezastavil a neodhalil. A či je teda takýto systém celý nastavený zle. Prečo sa spoločnosť mlčky pozerá na dôchodcov ako na bezcenných ľudí, ktorých trpíme a strácame o nich akýkoľvek záujem?  

Prečo sa tvárime, že medzi tými dôchodcami nie sú aj naši rodičia, ktorí nás vychovali a dali nám prvé a posledné? Vraždiace vyčíňanie, ktoré zostalo dlho nezastavené, je totiž obrazom spoločnosti, ktorá je až absurdne ľahostajná a otupená.

Môžeme sa rovnako tak spýtať, o čo boli Stodolovci horší alebo menej krutí ako žoldnieri v akejkoľvek vojne, ktorí vraždia na počkanie kohokoľvek. Taktiež za peniaze... A sú vojaci vo vojnách, ktorí vraždia, znásilňujú a rabujú v radoch civilného obyvateľstva už iní, spravodlivejší a sú ich činy ospravedlniteľné, keďže sú členmi akejsi stálej armády?

Film Stodolovci, žiaľ, nevysvetľuje motiváciu ani vnútorné rozpoloženie oboch manželov a nenapovie nám, ako je možné, že sa z „normálnych“ ľudí tak rýchlo a ľahko stali chladnokrvní zabijaci.

Je len psychologizujúcim zobrazením zla a krátkeho úseku života šialeného páru, čo dnes zaslúžene sedí vo väzení na doživotie. A všetci dúfajú, že to tak naveky zostane.

Jediné, čo možno na filme oceniť, je presvedčivý výkon dvojice hlavných hrdinov stvárnených Luciou Žáčkovou a Janom Hájekom. Táto herecká dvojica roky spolupracuje v jednom divadle a preto je ich výkon chvíľkami až mrazivo intuitívny.