Odliv je experimentálna javisková báseň o Slovensku, krajine, z ktorej príliš veľa mladých ľudí odchádza a príliš málo sa sem vracia. Brutovský ponúka skoro básnický text o emigrácii a odlive mozgov a pátra po štruktúre možných relevantných významov tohto javu.
Autor zložil k hre aj odľudštenú, industriálnu hudbu. Plnú ruchov, robotických rytmov a vopred nahraných zvukov, do ktorých prelína nahrávky z letiska.
Brutovský sa nielen v texte, ale aj v interpretovanom obraze na javisku pýta diváka, a aj seba: Kto (ako národ, ale aj ako jednotlivci) sme, kam ideme? A pred kým, alebo pred čím vlastne tak urputne stáročia utekáme?
A čaká na nás, tam v lepšom a spravodlivejšom svete, vôbec niečo a niekto? Ako vlastne vidíme našu krajinu z perspektívy rozumu alebo citu? Aký je náš koncept a recept na slovo domov či sloboda? Čo je to národ a sme skutočne takí roduverní Slováci a Slovenky, ako sa tak radi tvárime?
Sme nimi viac doma, alebo sa nimi ešte oveľa viac stávame práve ďaleko za našimi hranicami? Nezabývali sme sa na tomto mieste, odkiaľ chceme až pričasto odísť, až príliš pohodlne, a tak trochu, ako hlúpy Jano na peci?
Je koncept holubičieho národa, s dobrou dušou, možným katalyzátorom zmeny, alebo len uspokojujúcim sa sebaľutovaním, ktoré nemá často ani racionálny základ? Zmierili sme sa radi s tým, že večne frfleme na niečo, čo môžeme aj občas zmeniť?
Vyháňame sa zo Slovenska navzájom už len tým, ako sa tu všetci medzi sebou hádame a nenávidíme? Otvárame preto radšej dvere iným, alebo ich zatvárame pred tými, ktorí by sa aj chceli vrátiť?
A prečo by sa vlastne naši mladí emigranti domov vracali? Nie je odliv mladých mozgov iba labuťou piesňou slovenského mýtu o posvätnej Jánošíkovej otčine pod Tatrami? Odliv môžeme chápať aj ako asociatívnu pieseň o „staronovom“ fenoméne, ktorý dlhodobo formuje mnohé aspekty verejného aj súkromného života na Slovensku.
Autor relativizuje kultúrne a národné mýty a vysmieva sa zo slovenskej divadelnej klasiky Kuba. Pritom sa na pódiu rodí pomaly a postupne akási pološialená parafráza na ženícha v kroji a jeho nevestu, ktorá je sprvoti len mŕtvou hlavou figuríny.
Potom sa na podklade kríža (ktorý je v celej inscenácii zásadným motívom) premení na neživú nevestu odetú do ľudového svadobného kroja.
Inscenácia Odliv Lukáša Brutovského určite kladie veľa zaujímavých a adresných otázok a v mnohom triafa naše „slovanstvo“ a zápecníctvo (či večne živých politikov, ktorí nevedia z politiky odísť) presne do živého.
No jej halucinačný záver, v podaní študentov VŠMU, kde je podľa môjho názoru úplne nezmyselne predstavený Proglas (Proglas ako báseň je chválospevom na preklad Evanjelia do staroslovienčiny a obhajobou slovanskej knižnej vzdelanosti. Autor v nej vyjadruje právo Slovanov na vlastný liturgický jazyk, vyzdvihuje význam jazyka (hlaholiky) ako prostriedku na poznanie Boha a prijatie kultúry a vzdelanosti) ako čosi skostnatené, staré a hodné výsmechu, ju podľa mňa úplne zbytočne poškodzuje.
V kontexte hry mi totiž príde ako dokonalo postrádateľný a nahraditeľný prvok, ktorým autor evokuje len to, že nevedel „kam z konopí" a nemal predstavu, ako hru uzavrieť.
A úplne scestné je, že sa posledných asi 20 minút na javisku hovorí iba v angličtine a nemčine. Tým sa Odliv slov a snov L. Brutovského skončí, čo vyvoláva v divákovi značne zmätené pocity. Pokiaľ však treba čosi vyzdvihnúť, tak je to skvelý výkon Gregora Hološku, ktorý je vo svojej úlohe nezabudnuteľný.
