Mongolský vpád takmer zničil Uhorsko. Následky boli hrozivé

O strašných následkoch sa dodnes píše v učebniciach dejepisu. Nečudo, v niektorých častiach Uhorska aj dnešného Slovenska zmizla aj polovica obyvateľstva. Mongoli ich buď zabili, alebo zobrali do otroctva. Možno ešte viac obetí si následne vybrali choroby, a hlavne hladomor. Ľudia sa zo strachu pred Mongolmi skrývali v horách a lesoch. Nemal kto siať, ani zbierať úrodu.

No vráťme sa k bitke. Predchádzali jej viaceré udalosti, ktoré vyústili do nevyhnutného stretu. Doteraz sa vedú spory o tom, či uhorský kráľ Belo IV. situáciu podcenil alebo nie. Tak či onak, minimálne niečo tušil. Hlavne potom, ako Mongoli obsadili Kyjev. Práve odtiaľ ušiel kmeň Kumánov do Uhorska. Pre kráľa boli vítaní.

V prvom rade kvôli tomu, že bojovali podobným spôsobom ako Mongoli, Belo IV. dúfal, že mu pomôžu pri obrane kráľovstva. V tom sa však mýlil. Keďže predtým oslabil moc viacerých veľmožov – oligarchov, tí mu na oplátku škodili, kde sa dalo. Keďže podceňovali blížiace sa mongolské nebezpečenstvo, príchod Kumánov sa im nepáčil, vzbúrili sa a zavraždili ich náčelníka.

Belo IV. sa tak dostal do zložitej situácie. S pomocou veľmožov ani Kumánov už nemohol rátať. Ani s pomocou zo zahraničia. Kráľ pritom predsa len mal určité informácie o Mongoloch. V rokoch 1235 – 1236 dominikán Julián hľadal na východe pravlasť starých Maďarov. Už vtedy sa od nich dozvedel o „Tatároch“ a tieto informácie sa dostali aj ku kráľovi. Pri ďalšej ceste v roku 1237 už o nich zbieral ďalšie informácie. Navyše Belovi IV. doniesol aj list od Batuchána, v ktorom ho vyzýva, aby sa mu podriadil.

Ďalšou zámienkou Mogolov na vpád do Uhorska bola výzva, aby im Belo IV. vydal Kumánov, čo kráľ odmietol. Konflikt bol nevyhnutný. Treba dodať, že Mongoli mali vďaka svojim vyzvedačom celkom dobré znalosti o pomeroch v Európe. Ich zvedovia boli jazdci, ktorí krížom-krážom precválali všetky kráľovstvá na západe. Vrátane Uhorska, ktoré bolo vďaka svojej polohe ako prvé na rane.

Mongoli sa dostali do Uhorska už v marci 1241, keď pobili obrancov Vereckého priesmyku. Belo IV. síce nariadil mobilizáciu, no odozva bola slabá. Ako bolo spomenuté, väčšina šľachticov na protest proti kráľovej politike odmietla bojovať a Kumáni kvôli vražde svojho náčelníka z kráľovstva odišli.

Vojsko, ktoré kráľ zhromaždil pri Pešti, sa pohlo na východ a zastavilo pri rozvodnenej rieke Slaná neďaleko obce Muhi. Väčšina veliteľov kráľovského vojska nemala veľké skúsenosti a Mongolov podceňovali. To bola osudná chyba. Treba dodať, že uhorská armáda mohla mať asi 25-tisíc vojakov, niektoré zdroje hovoria o približne dvojnásobnom počte. Na mongolskej strane vojsko, ktoré viedol Batuchán, mohlo mať približne 30-tisíc mužov, iné zdroje hovoria o 70 tisícoch bojovníkov.

Uhorskú armádu viedli okrem kráľa neskúsení velitelia. Arcibiskup Ugrín Csák a knieža Koloman Haličský, kráľov brat. Určité skúsenosti s bojom mohol mať len veľmajster rádu templárskych rytierov v Uhorsku Rembald de Voczon. Uhorská armáda sa utáborila na západnom brehu Slanej pri moste. Tábor zabezpečili vozovou hradbou. Nálada bola dobrá, čakali ešte na posily, ktoré mali prísť. Velitelia podcenili možnosti Mongolov, lebo sa sústredili len na obranu mosta.

Mongolské vojsko však bolo dobre organizované, disciplinované a vycvičené. K tomu treba prirátať aj skúsenosti z predchádzajúcich bojov. Deň pred bitkou vypočuli v uhorskom tábore ruského zbeha, ktorý prezradil, že Mongoli sa chystajú na prepad mosta. V noci k nemu skutočne došlo a Koloman s Ugrínom útok pomerne ľahko odrazili. V domnienke, že porazili hlavnú časť mongolskej armády išli oslavovať. Pri moste nechali len stráž. To sa im kruto vypomstilo.

Batuchán totiž armádu rozdelil na viacero oddielov. Prvý, pod vedením Sübedeja, prekročil rieku Slaná južne od uhorského tábora. Ďalší oddiel, ktorému velil Šejban, prebrodil rieku na severe. Batuchán so svojou časťou armády nadránom opäť udrel na most.

Mongoli mali úspech, Batuchán pomocou katapultov prerazil obranu mosta a medzitým Šejban zaútočil zo zálohy. Koloman, Ugrín a templári síce podnikli protiútok na zoskupujúcich sa Mongolov, no neúspešne. Tu zaváhal aj sám kráľ, ktorý nepodnikol žiadne ďalšie prípravy na boj. Urobil tak až po kritike niektorých veliteľov. No bolo už neskoro.

Batuchán medzitým sústredil podstatnú časť vojakov na západnom brehu Slanej. Uhorské vojsko sa ich pokúsilo zastaviť, čo sa aj podarilo a Mongoli v tom čase nevedeli postúpiť ďalej od rieky. V tomto momente padla aj časť Batuovej osobnej stráže. To však bola labutia pieseň uhorskej armády, keďže dorazil Sübedej, ktorého jednotky dovtedy stavali náhradný most. Vpadli do tyla uhorskej armády, čo bol zlomový moment.

Uhri boli nútení ustúpiť do tábora, a to bol začiatok ich konca. Tábor bol pomerne malý, chaos ešte umocnili mongolskí lukostrelci a obliehacie stroje, ktoré ho ostreľovali. Časti uhorských vojsk, v ktorej boli aj kráľ a jeho brat Koloman, sa podarilo z tábora preraziť na západ. Kráľ utekal smerom k Bukovým vrchom, jeho zranený brat Koloman zase do Pešti. Prakticky všetci templári spolu so svojím veľmajstrom padli.

Mongoli pobili aj mnoho utekajúcich vojakov. Nastalo obdobie temna, v kráľovstve v tom čase už nebola sila, ktorá by bola schopná Mongolov zastaviť. Kráľ nasledujúcich niekoľko mesiacov strávil na úteku.

Čo nasledovalo ďalej, sa dozviete o týždeň.