Snívajte snami

Záhada sa dá vyriešiť, avšak tajomstvo musí byť buď odhalené, alebo prezradené. A na rozlúštení záhady snov už vedci pokročili pomerne ďaleko.

Pre mňa je najzásadnejšie poznanie, že sa sníva všetkým, ale málokto si to pamätá. Pripadá mi to neuveriteľné, pretože ja si ráno pamätám sen (sny) takmer vždy. A ak sú naozaj intenzívne, tak ma potom sprevádzajú celým dňom a niekedy aj dlhšie.

Sen je naozaj neuveriteľne výnimočný priestor. Síce v ňom nemáte všetko tak úplne vo svojich rukách (i keď aj na to sú techniky), na druhej strane sa nikto nikdy nemusí dozvedieť, čo všetko ste tam urobili alebo urobili vám. Lebo hoci tam nie ste sám, stále ste to len vy a ostatní sú len vaša projekcia.

Celkovo ma totálne udivuje ten stav, veď ja ako človek, ktorý si zo snívania všetko pamätá, som v ňom strávil už toľko času, že celkom to všetko ignorovať ani nejde.

Áno, viem, toľko času to vlastne reálne nebolo, keďže aj to už vedci vyrátali. Sen vraj trvá iba zopár sekúnd, hoci my ho môžeme vnímať ako omnoho dlhší. To je tiež vlastne dokonale relatívne. V snoch sa v podstate v praxi ukazuje fakt, že čas sme si iba vymysleli, ale inak vo vesmíre nemá nijaký význam. Asi aj preto sa hovorí, že čas sú peniaze – oboje sme si museli vymyslieť, aby sme dokázali ako spoločnosť efektívne fungovať.

Tiež sa hovorí, že najlepšie príbehy prináša sám život, ale ja si dovolím oponovať. Teda možno nie celkom príbehy, ale minimálne situácie dokáže najlepšie zinscenovať len a len sen. Veď som ich už zažil toľko, že ako odborník aj na bizarné situácie v skutočnom živote, musím konštatovať, že to, čo dokáže úplne super realisticky a stopercentne zmyslovo vytvoriť ľudský mozog v sne, na to sa naozaj z reality nič nechytá.

No vážne, mohlo by sa v skutočnom živote stať, že by k vám na rodinnú chatu po štrkovo-kamennej ceste dofujazdil na parnom rušni a v kožuchu od Mrázika Ján Slota?

Alebo že si s celou rodinou vyjdete autom na obed do mekáča a po stiahnutí okienka na strane vodiča vašu objednávku prijme samotný maskot svetoznámej siete v kostýme šaša, ktorý z ničoho nič prehodí cez celé auto žltú plachtu ako z nejakého šapitó a v tej chvíli začne nejaká neznáma sila dvíhať vaše auto do obrovských výšin, až sa ocitnete na doskách javiska Slovenského národného divadla a vy, ako jediný herec posádky, zákonite nadobudnete pocit, že celú situáciu môžete zachrániť len a jedine vy a vystúpite z auta a pred plnou sálou, ktorá napäto sleduje každý váš pohyb a visí vám na perách, sa zmôžete len na vetu: „Keby som to nezjedol ja, zjedol by to niekto iný“? Nemohlo.

Alebo keď sa mi snívalo, že som bol na spomínanej chate a od neďalekého potoka sa ku nám valili čím ďalej tým väčšie vlny, až kým nás tá posledná obrovská nespláchla a ja som sa zobudil. Jemne vyšokovaný som išiel nadránom do obývačky, zapol som televízor (vtedy sme mali na prvom programe CNN) a tam som sledoval aktuálne zábery z najničivejšej tsunami posledných čias s počtom obetí cez 225-tisíc. Veru tak…

A do tretice o chate. Často sa mi v mladosti sníval jemne hororový sen s medveďmi, ktoré ma z lesa prenasledovali až dnu do chaty, v ktorej som sa zabarikádoval. Zaujímavé je, že vtedy v tej lokalite medveď pozorovaný nebol. Posledných 15 rokov tam už medveďa máme. A mne sa ten sen už nesníva. Môže za to Taraba?