Majsterka Európy založila pri Trenčíne karate školu. V živote sa riadi heslom svojho otca

Pred necelými tromi rokmi založila vlastný karate klub Suchánkovej karate škola v Trenčianskych Miticiach a prezradila nám, ako sa darí jej zverencom a aké má plány do budúcna.

Kedy ste s karate začali a prečo ste sa nadchli práve pre toto bojové umenie?

Rodičia ma vo veku 8 rokov prihlásili na karate popri gymnastike, keďže som bola veľmi aktívne dieťa.

Spomínate si na svoje prvé úspechy v karate?

V časoch, keď som bola dieťa, tak sa mohlo súťažiť až od 10 rokov, takže prvé dva roky som len trénovala. Ako 10-ročná som absolvovala krajský pohár a dva slovenské poháre, z ktorých som sa kvalifikovala na Majstrovstvá Slovenska, na ktoré som sa veľmi tešila.

V rovnakom čase som sa pripravovala aj na súťaž z gymnastiky a na poslednom tréningu pred súťažou som spadla z kladiny a zlomila si nohu. Takže na svojich prvých Majstrovstvách Slovenska v karate som sa nemohla zúčastniť. Ďalší rok som ich už vyhrala v disciplíne kata aj kumite.

V detských, kadetských aj juniorských kategóriách sa mi v rámci slovenských súťaží darilo, bola som nominovaná aj do reprezentácie na Majstrovstvá Európy aj sveta, no medailu sa mi dlho nepodarilo doniesť domov.

Zlom prišiel až počas vysokej školy, keď som mala 20 rokov. Podarilo sa mi vybojovať bronzovú medailu na Majstrovstvách sveta do 21 rokov.

Človeku sa nie vždy darí. Ako ste sa naučili zvládať neúspechy?

Zvládať neúspechy nielen v športe, ale aj v živote, je veľmi dôležité. Nie vždy ide všetko podľa predstáv a nie vždy sa vyhráva. Preto je dôležité naučiť sa prijať aj tie negatívne stránky. A presne zvládnutie týchto neúspechov nás posúva ešte viac vpred ako samotný úspech. Mojím životným heslom, ku ktorému ma viedol môj otec už odmalička, je: Kto vytrvá, zvíťazí.

Zažila som veľa prehier, nespravodlivostí, krívd, úrazov, operácií, sklamaní, ale práve toto heslo mi ich pomáhalo prekonať.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Ťažko opísať bežný deň, keďže sú odlišné a menia sa podľa toho, kde v príprave sa nachádzam. Či už je to väčší objem kondičných tréningov, technické karate tréningy alebo som odcestovaná na sústredení.

Samozrejme, teraz, keď mám synčeka Peťka, tak sa môj bežný deň točí okolo neho a vyzerá približne nasledovne: vstanem, pohrám sa s Peťkom, naraňajkujem sa a idem na tréning. Po ňom sa naobedujem, zahrám s Peťkom a podvečer idem na ďalší svoj tréning alebo tréning s deťmi ako tréner.

Následne večera a uspávanie Peťka. A po uspatí riešim administratívne záležitosti spojené so športovou reprezentáciou a s chodom klubu.

Druhýkrát v kariére ste vybojovali titul majsterky Európy. Podarilo sa vám to rok pred pôrodom a teraz aj rok po pôrode. Išli ste si po zlato s istotou alebo bol výsledok príjemným prekvapením?

Na každú vrcholovú súťaž idem s tým, že chcem vyhrať. Ako to už ale v športe býva, udiať sa môže všeličo a aj ten najlepší môže prehrať, takže si naozaj nikto nejde po zlato s istotou. Ja som išla s tým, že som v príprave urobila maximum, čo bolo v mojich silách a možnostiach.

Vďaka trénerovi pánovi Miroslavovi Ďuďákovi, reprezentačnému trénerovi Jozefovi Poliakovi, kondičnému trénerovi Tomášovi Martínkovi, s podporou Slovenského zväzu karate a môjho zamestnávateľa Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica, sa forma podarila načasovať. Veľmi som vďačná aj mojej fyzioterapeutke Janke Šmidákovej, bez ktorej odbornej starostlivosti by moja príprava nebola úplne možná.

Vedela som, že keď budem mať trochu športového šťastia, mám na to, aby som vybojovala medailu. Zároveň som vedela, že vzhľadom na materské povinnosti príprava nebola úplne ideálna a ešte som aj 3 týždne pred súťažou ochorela a vynechala viacero tréningov. Už len postup do finále mi pripadal neuveriteľný.

Pred pár rokmi ste založili Suchánkovej karate školu v Trenčianskych Miticiach. Na tréningy vám začali chodiť aj deti zo spádových oblastí z okolitých dedín. Čakali ste takýto záujem?

Karate školu sme založili ešte v septembri 2021. Druhý rok sme sa rozšírili do Trenčianskeho Jastrabia a tento školský rok sme pridali tréningy aj vo Svinnej. Deti k nám chodia z celého mikroregiónu Machnáč-Inovec. Záujem sme očakávali, keďže v dedinách nebolo toľko športových možností a krúžkov ako v meste. Postupne sa to zlepšuje aj v našom regióne a pribúdajú aj ďalšie športy.

Ak niekto váha, či s karate začať, na čo by mal myslieť pred podaním prihlášky? Pre koho karate je a pre koho naopak nie je?

Netreba váhať a pozývam deti, aby si to prišli vyskúšať. Náborové tréningy začiatkom školského roka v septembri mávame zadarmo, takže vítame všetky deti. Po pár tréningoch zistia, či ich to baví.

Karate je jedna z najlepších športových disciplín pre tréning detí v každom veku. Spája komplexnú športovú prípravu detí po fyzickej aj psychickej stránke s hodnotami disciplíny, vzťahov, kamarátstva a rešpektu. Všetky tieto hodnoty vštepujeme deťom na tréningoch hravou formou. Deti to baví, a preto nám stále pribúdajú každý rok.

Aké úspechy majú za sebou vaši zverenci?

Náš klub je mladý a deti trénujú pomerne krátko na to, aby mali výrazné úspechy. Máme však veľa šikovných detí s veľkým potenciálom do budúcna. Zúčastňujeme sa na súťažiach po celom Slovensku, organizujeme vlastné klubové súťaže a sústredenia pre deti.

Získali sme viacero medailí z celoslovenských súťaží v začiatočníckych kategóriách a dokonca máme aj jedného dvojnásobného víťaza Slovenského pohára. Postupne sa dostávame na úroveň, aby sme sa zúčastnili aj na medzinárodných súťažiach v zahraničí.

Karate nie je len o boji, ale je aj o sebadisciplíne. Využívate to, čo ste sa na tréningoch naučili, aj v bežnom živote? Dá sa povedať, že z vás karate spravilo osobu, ktorou ste dnes?

Jednoznačne áno. Keď celý život robíte šport, tak vás to ovplyvní a myslím si, že naozaj práve karate spolu s výchovou rodičov zo mňa spravili osobu, ktorou som dnes. To, čo som sa naučila v karate, som využívala v škole, v práci aj v každodennom živote. Najmä je to odhodlanie, vytrvalosť a viera v svoje schopnosti.

Aká je vaša vysnená méta? Kam by ste to chceli dotiahnuť?

Od malička bolo mojím snom stáť na pódiu na najvyššom stupni a počuť, ako mi hrá slovenská hymna. To som si splnila pred 2 rokmi vo veku 29 rokov a teraz som si to zopakovala. Takže som si stanovila nový cieľ. Keďže mám z majstrovstiev sveta zatiaľ „iba“ bronz, tak mojím novým cieľom je zlatá medaila.

No možno ešte viac ako zlato z majstrovstiev sveta, by som chcela, aby sa darilo nášmu klubu. Nech máme veľa šťastných detí, ktorým budú tréningy robiť radosť a budú ich posúvať aj po športovej aj osobnostnej stránke. Bola by som rada, aby deti, ktoré vychováme, neskončili s karate a ostali v klube ako tréneri a rozhodcovia.

Ďalší sen je vychovať vrcholového športovca ako som ja, ktorý do toho dá všetko a bude na sebe roky tvrdo pracovať a budeme spolu chodiť na súťaže po celom svete.