Všimnime si Republiku, o ktorej sa teraz veľa hovorí vďaka výraznému volebnému úspechu. No jej kandidátku tvoril celý tím strany od predsedu Uhríka cez jeho najbližších spolupracovníkov Mazureka a Suju až po Tibora Eliota Rostasa zo spriateleného média.
Tváre z domácej politiky obetovali aj v Smere, ktorý do europarlamentu vyšle podpredsedu parlamentu a šéfa premiérových poradcov, teda svojich dvoch výrazných poslancov - Ľuboša Blahu a Erika Kaliňáka.
Hlas príde o Branislava Ondruša, ktorý doteraz pôsobil ako štátny tajomník na ministerstve práce (jednotkou bol Branislav Becík, ktorý už je predseda Nitrianskej župy a poslanec).
Napokon je tu KDH, ktoré ako jediné nepríde kvôli eurovoľbám o nikoho zo zástupcov domácej politiky, no to len preto, že Viliam Karas a Branislav Škripek sa do europarlamentu neprekrúžkovali.
To celé ukazuje, že zatiaľ čo ostatné strany, vrátane Smeru, ktorý vládol už dvanásť rokov, majú problém nájsť dostatok osobností, ktoré by mohli zaujať voličov, PS ich má celý zástup.
A to z nich robí v oblasti praktickej politiky veľmi silnú stranu.
Ten rozdiel sme mohli markantne vidieť pri vládnutí Igora Matoviča, ktorý nemal ľudí ani len na to, aby prevzal najužšie riadenie štátu. Výsledkom bol chaos a svojvôľa štátnych úradníkov, ktorá sa najjasnejšie ukázala pri trans agende. Tú si pretlačila úzka skupinka aktivistov aj proti vôli vládnej koalície. No tento problém sa netýkal len Matoviča.
Dôvod, prečo to tak bolo, Američania nazývajú deep state. Teda hlboký štát alebo sila establišmentu.
Tento pojem v západnom svete (pôvodne sa používal na označenie tureckej nadvlády armády nad politikou) spopularizoval najmä Mike Lofgren, bývalý zamestnanec amerického Kongresu, ktorý pôsobil tridsať rokov v jeho finančných a obranných výboroch. To, čo tam videl, zhrnul v roku 2016 do knihy s názvom Hlboký štát: Pád ústavy a vzostup tieňovej vlády (The Deep State: The Fall of the Constitution and the Rise of a Shadow Government). V knihe opisuje, ako nevolená byrokracia a súkromné spoločnosti ovplyvňujú a formujú politiku a rozhodovanie vlády USA, často mimo dosahu demokratickej zodpovednosti.
Lofgren to v knihe vysvetľuje najmä na príklade finančnej krízy z roku 2008 a vládnej pomoci pre veľké finančné ústavy ako Lehman Brothers, AIG či Goldman Sachs, pričom v knihe poukazuje na tesné väzby medzi vládnymi činiteľmi a ľuďmi z Wall Street.
Konkrétne, Lofgren ukazuje, že mnohí vysokopostavení predstavitelia vlády, vrátane ministrov financií, v minulosti pôsobili práve v tých investičných bankách a finančných inštitúciách, ktoré neskôr sanovali pomocou peňazí daňových poplatníkov. Teda prijímali rozhodnutia, ktoré uprednostňovali záujmy veľkých finančných inštitúcií na úkor bežných občanov, keďže banky aj napriek obrovskej finančnej pomoci nenútili zodpovedať sa za svoje činy.
Americkým špecifikom je to, že pojem deep state zväčša spájajú so záujmami Wall street a spravodajskými službami, čo tomuto termínu dáva často konšpiračný charakter. No tento výraz sa dá použiť aj na vykreslenie toho, ako ovláda politiku mimo demokratických štruktúr ľavica, u nás reprezentovaná progresívcami.
Posledná poznámka k americkým zdrojom sa týka výbornej eseje s názvom Americká vládnuca trieda a nebezpečenstvo revolúcie (America's Ruling Class — And the Perils of Revolution) od Angela Codevillu, kde autor argumentuje, že tento problém je v USA prítomný už od občianskej vojny.
A teraz späť na Slovensko, kde možno v priamom prenose pozorovať takýto slovenský progresívny deep state. Rozdiel je len v tom, že naši progresívci hlboko v štátnych úradoch neplnia primárne finančné, ale ideologické a geopolitické záujmy, ktoré odporujú záujmom domácej demokratickej väčšiny.
Pamätáte si ešte mená ako Oskar Dvořák, ktorý prišiel do PS z vysokej funkcie na ministerstve zdravotníctva? Rovnaký príbeh, len ministerstvo financií, sa spája s Tomášom Hellebrandtom či Štefanom Kiššom, ktorý zas od roku 2016 (tretia vláda Róberta Fica) riadil Útvar hodnoty za peniaze.
Progresívcov nájdeme na rôznych nižších riadiacich funkciách na rôznych ministerstvách. Len si spomeňme na Oľgu Pietruchovú na ministerstve práce za pôsobenia Jána Richtera zo Smeru. Bizarný je príbeh súčasného vedenia ministerstva spravodlivosti, kde na otázky nadriadených odmietol odpovedať nielen Marián Filčík, ktorý bol dovtedy riaditeľom tamojšieho odboru ľudských práv, ale aj jeho podriadení.
Pohľad mimo politiky tiež nie je veľmi odlišný. Stačí sa pozrieť na to, ako posledných dvanásť rokov, teda od čias dúhovej Jany Dubovcovej, vyzerá úrad ombudsmana a na to, ako sa tam pretláča dúhová agenda. Alebo na Najvyšší správny súd či krajský súd v Žiline, ktoré cez rozsudky pretláčajú dúhovú agendu. Tú dúhovú agendu, pri ktorej samotní dúhoví aktivisti odmietajú hlasovania v parlamente, lebo vedia, že by neprešla.
Progresívci rovnako vedia, že väčšinovú podporu nemajú ani ich zelené riešenia či názory na vojnu na Ukrajine, na migráciu či ďalšie ich politiky. No nič z toho im nebráni účinne ich pretláčať všade tam, kde oko demokracie nedovidí.
A ako ukázali voľby do europarlamentu, odhodlaných ľudí na to majú progresívci dosť. Často už dnes, keď sú v opozícii, umiestnených v rôznych štátnych inštitúciách...
A to je hádam najsilnejšia stránka slovenských progresívcov.
