Vyskakovanie Andreja Danka je učebnicovým príkladom politického paradoxu. Čím slabšia je SNS, tým viac žiada. V nádeji, že s novou funkciou pre lídra strany začne rásť späť k piatim percentám. Požiadavky SNS však pôsobia neschodne práve preto, že je slabá a s mizernými kartami.

Výsledkom je nervozita a pretlak v hlave predsedu SNS. Z pohľadu Danka už nejde o politický rozmar, ale o holé prežitie. Ak sa nepresadí a SNS bude ďalej padať, potom by mal Danko – celkom zákonite – skončiť aj ako predseda strany.

Fico si zrejme uvedomuje, že problém Danka je existenčný. Čiže fatálny. Premiér navonok deklaruje, že v spore s neprimerane silným Hlasom stojí na strane SNS. A podporuje „mocenskú rovnováhu“.

Jadrom úrazu je však to, že Dankov problém nemá riešenie. Aspoň nie také, ako si ho nakreslil šéf SNS.

Ani v prípade, že by si Danko vydupal funkciu šéfa Národnej rady, sa veľmi nedá rátať s tým, že SNS zrazu porastie. Nemá na to voľný priestor. Z jednej strany na ňu tlačí Republika. Z druhej Smer.

Navyše, Danko stále nemá vyriešený koreň problému. SNS vo voľbách 2023 zachránila len široká dohoda so silnejšími hráčmi ako je Danko – s Tarabom, Šimkovičovou, Huliakom… Vytvorili volebnú úniu. Spolu sa dokázali veľmi tesne pretlačiť nad päť percent.

Volebná únia sa však nikdy nepreklopila do politickej. Taraba, Kuffovci, Šimkovičová, Kotlár nie sú tváre SNS, ale externisti. Danko ich do strany nepustil. Z obavy, že by ho vytlačili nabok.

Bola to chyba. Danka nakoniec neohrozujú nové posily vnútri SNS (nijaké tam nemá), ale úpadok strany. A ak si nahovára, že s funkciou predsedu parlamentu by to otočil, tak preceňuje svoje sily.

Malé chudokrvné strany môžu zachrániť buď fúzie s partnerskými stranami, alebo výmena vedenia. Danko odmieta jedno aj druhé.

A stáva sa tým vecným bremenom vlastnej strany, respektíve hybridného tímu externistov, ktorý akože zastupuje. Danko je v tejto hre príliš slabý na to, aby mohol ministrov za SNS hnať do ostrých konfliktov s koaličnými partnermi. No zároveň je dostatočne silný na to, aby mohol robiť problémy. Napríklad s dočasným blokovaním ministrov za Hlas.

Predseda SNS sa tým stáva aj vecným bremenom celej koalície. Otázka „čo s Dankom“ už nezamestnáva len stranu, ale aj premiéra s prezidentom. Hľadajú mu verejnú funkciu, ktorá by ho aspoň trochu uspokojila.

Ponáhľať sa nemusia. O vecných bremenách totiž platí, že sú ťažko prenosné. Danko sa nemôže zahrať na Sulíka, ktorý zložil na lopatky tri vlády. Nemá pevne v rukách poslanecký klub. A pokusy o spájanie síl s progresívnou opozíciou by ho spoľahlivo zabili.

Danko nedrží kormidlo. Hrať sa môže len s brzdou a plynom.

Ku koncu by ho potom nemalo veľmi prekvapiť zistenie, že vo vozidle sedí sám.

2. „Free Assange“

V utorok sa Spojené štáty postarali o veľké prekvapenie. Zakladateľ WikiLeaks Julian Assange dostal veľkorysú ponuku: ak prizná vinu, bude voľný. Assange po piatich rokoch „predbežného zadržania“ v britskej väzbe prikývol. Po dohode o vine a treste je na slobode. Proces, v ktorom mu hrozil doživotný trest, sa nekoná.

Je to skvelá správa nielen pre Assangea, ale aj pre slobodu slova. Assange – akokoľvek kontroverzný – bol 15 rokov symbolom rebela, ktorý mal odvahu odkrývať vojenské a politické zločiny najsilnejšej svetovej veľmoci. Patril k úzkej skupine investigatívnych hekerov, ktorých sa báli americké tajné služby, Pentagón, vládnuce politické klany. A globálna oligarchia v ich pozadí.

Samozrejme, Assange sa pri zverejňovaní tajných dokumentov nedostal len na hranu. Alebo za hranu. Porušoval zákon. Vrátane trestného zákona. Argument, že to robil vo verejnom záujme, mohol byť poľahčujúca okolnosť. No stíhaniu by sa vyhol len ťažko.

Assangeov prípad bol tragický tým, že sa pri ňom uplatňoval dvojaký meter. Poľahčujúce okolnosti, ktoré majú váhu v teréne „slobodných médií“ a kritike moci, išli v jeho prípade nabok. A nabok išli aj jeho práva. Assange bol päť rokov „zadržiavaný“ v britskej väzbe – bez toho, aby bol odsúdený za akýkoľvek zločin. Predtým bol sedem rokov v azyle na ekvádorskej ambasáde v Londýne. Aby sa vyhol absurdnému stíhaniu za údajné sexuálne násilie vo Švédsku alebo očakávanému stíhaniu za sprisahanie v Spojených štátoch.

Assangeov príbeh bol dramatický aj širšími okolnosťami. Počas jeho azylu a neskôr väzby sa radikálne menila povaha západnej spoločnosti. Preklápala sa zo slobodnej na kontrolovanú. Sloboda slova už nie je posvätným právom, ale problémom. Problémom, ktorý „riešia“ tajné služby, vlády, oligarchia a jej médiá… Teda pôvodní rivali Assangea.

Líder WikiLeaks už v roku 2010 vedel, že nebezpečným spôsobom prekračuje zákon. A stavia proti sebe mimoriadne silných nepriateľov. No spoliehal sa na jednu vec, ktorá v tom čase ešte dosluhovala – na slobodnú západnú spoločnosť. A na slobodné médiá, s ktorými spolupracoval. Mali byť jeho ochrancom, ktorý nedovolí, aby sa s ním zaobchádzalo ako s teroristom.

V tomto sa Assange prerátal. Nie preto, že by mal zlý odhad o sile médií a slobodnej spoločnosti. Jednoducho preto, že doba, spoločnosť a nakoniec aj médiá sa po roku 2010 začali zásadne meniť.

Pôvodnými spojencami Assangea boli liberálne strany a liberálne médiá. A, samozrejme, ľavica. Pacifisti a sociálni demokrati, ktorí videli problém v oligarchii, vojensko-priemyselnom komplexe, v zneužívaní armády na presadzovanie zahraničnej politiky…

Po roku 2010 sa však stala jedna zvláštna vec, ktorú dodnes nikto nevysvetlil. Liberáli a pacifisti vymreli. Presnejšie: prefarbili sa na progresívcov. A pre progresívcov už nie je najvyššou hodnotou sloboda a rešpekt voči iným. Pre nich je najvyššou výzvou kontrola spoločnosti, jej revolučná prevýchova. A likvidácia národných a konzervatívnych síl ako prežitku, ktorý v novom, pokrokovom svete nemá čo hľadať.

Súbežne s tým sa však progresívcom (bývalým liberálom) a progresívnym médiám stala ďalšia zvláštna vec, ktorú dodnes nikto nevysvetlil. Stalo sa im to, čo chceli urobiť na iných. Boli prevychovaní.

Ich úlohou už nie je kriticky myslieť alebo bojovať za slobodnú a demokratickú spoločnosť. Ich úlohou je slúžiť moci, potláčať jej kritikov a presadzovať progresívne hnutia ako „strany s vedúcou úlohou v spoločnosti“.

Tento prerod bol pomerne rýchly. Z liberálov (bojovníkov za slobodu) sa stal ich pravý opak. Cenzori, nepriatelia otvorenej spoločnosti, ľudia, ktorí neznesú iný ako svoj názor…

Odporcom týchto „pokrokových skupín“ a zástancom slobody slova sa stala pravica, respektíve národno-konzervatívne strany.

Assange tento desivý obrat sledoval spoza mreží. Z ikony „slobodných médií“ sa stal vyhnanec. Kedysi liberálne médiá, ktoré s ním v roku 2010 spolupracovali, zrazu pochybujú, či bol vôbec niekedy novinárom a vydavateľom. Vidia v ňom buď zločinca, alebo v lepšom prípade kontroverzného radikála.

Malou výnimkou sú tie médiá, ktoré s Assangeom organizovaným spôsobom roky spolupracovali: New York Times, Guardian, Spiegel, Le Monde... Občasne a nesmelo žiadali jeho oslobodenie.

Aj tieto médiá pritom poznačila zmena a prevýchova. V roku 2010 sa považovali za kritickú liberálnu tlač. Dnes väčšina z týchto titulov patrí už len k progresívnym dogmatikom, ktorí za granty, čiže za úplatu, naháňajú tých, ktorí vybočujú z programu. A ktorých označujú za „dezinformátorov“.

Assange je dnes slobodný len fyzicky.

Ako rebel a kritik kľúčových centier moci sa už veľmi nemá kam vrátiť. Buď bude mlčať, alebo bude mediálne odsudzovaný alternatívec.

3. Zlý vtip s von der Leyenovou

Kto očakával, že po eurovoľbách sa Brusel poučí a pod tlakom verejnej mienky aspoň mierne zmení kurz, musí byť sklamaný. Staré frakcie europarlamentu sa rýchlo otriasli a dohodli na pokračovaní v starom nastavení. Dokonca aj skompromitovaná Ursula von der Leyenová má ostať vo vedení eurokomisie.

Von der Leyenová pritom nie je len Spitzenkandidat. Je aj Spitzelkandidat. Leyenovej sa vyčíta, že nezastupuje záujmy Európy, ale skôr záujmy jej atlantických pánov. Prejavovalo sa to prakticky vo všetkom. Vo fanatickom presadzovaní klimatickej agendy (zameranej proti lacným dodávkam energií z Východu), v pochybných dohodách s riaditeľom Pfizeru o miliardových nákupoch vakcín, v obmedzovaní voľného obchodu, financovaní zbrojenia, hlúpej migračnej politike…

Slovom, Leyenová je symbolom nesvojprávnosti EÚ.

Práve preto má pokračovať. Z pohľadu Bruselu – sídla NATO – sa predsa osvedčila. Domáce úlohy, hlavne tie vojenské, si plnila vzorne. Vládnuce frakcie sa dohodli, že ju podporia. V tajnom hlasovaní europoslancov by mohla získať tesnú väčšinu. Teoreticky.

Je smutné, že proti von der Leyenovej sa v Únii nezdvihol principiálny odpor. Neprijateľná je len pre národné a konzervatívne strany, ktoré sú v europarlamente v opozícii. Pokiaľ ide o rozhodujúce krajiny a frakcie, tam počuť len tlmené výhrady. Nie tvrdú kritiku. Vo výsledku to znamená, že jej šance na pokračovanie stále žijú.

Nové dohody o skompromitovanej Leyenovej ukazujú, prečo Únia nemôže fungovať ako silná federácia. Nespĺňa na to tie najzákladnejšie podmienky. Jednou z nich je politická zodpovednosť vládnucich strán voči voličom. Tá v štruktúrach EÚ neexistuje. Preto môžu úrady EÚ presadzovať úplné zvrátenosti ako zákaz áut so spaľovacími motormi (čo by bolo v Spojených štátoch nepriechodné). Alebo pokračovanie neobľúbenej šéfky eurokomisie.

V laboratóriu menom EÚ je možné čokoľvek. Ani tie najohavnejšie rozhodnutia nemá kto korigovať. Siločiary fungujú nezávisle od mienky a záujmov Európanov.

Je škoda, že proti Leyenovej sa nezdvihol sústredený odpor ani na úrovni V4. Proti je len Maďarsko. Poliaci, Česi aj Slováci sú rozdelení. Platí to aj o Smere.

Ficova vláda je zrejme ochotná pri Leyenovej prižmúriť oči a zaradiť neutrál. Výmenou za podporu Šefčoviča ako eurokomisára. Europoslanci za Smer zasa tvrdia, že ju nepodporia. No zároveň naznačujú aj to, že by sa v rámci dohôd radi vrátili do frakcie eurosocialistov.

Dobrou správou je, že hlasovanie o šéfovi eurokomisie je tajné. Je možné, že Leyenová nakoniec pohorí. Ak by sa to stalo, bola by to dobrá lekcia pre nových šéfov eurokomisie.

Poučenie by si mohli odniesť aj krajiny V4. Ak chcú mať v budúcnosti aspoň čiastočný dosah na politiku Bruselu, riešením je tesnejšia regionálna spolupráca.

V4 by mohla byť jadrom širšieho východného boku krajín, ktorý by mohol mať silné slovo pri dohodách o novom vedení Únie. Nemecko-francúzsky západný klub by nemohol rozhodnúť o ničom, kým by sa neporadil so zástupcami východu Únie. My podporíme vaše priority, vy podporíte naše priority…

Z V4 a jej partnerov by mohol vyrásť silný európsky hráč. Samozrejme, platí to len za predpokladu, že bude odolná. A nedovolí, aby ju silnejší hráči salámovo krájali na plátky. Vždy z toho konca, ktorý si nahovára, že je „správne zorientovaný“ a „proeurópsky“.

4. V štýle úradu propagandy

V prehľade sa ešte zastavíme v Česku, pri novom „koordinátorovi pre strategickú komunikáciu, boj proti dezinformáciám a zahraničnému vplyvu“. Od júla má toto zvláštne centrum pri Úrade vlády riadiť vojak Otakar Foltýn. Ešte skôr, ako začal, stihol varovať, že kritikov bude považovať „za kolaborantov súčasného kremelského režimu“.

Ak by sme mali na Slovensku progresívnu vládu, podobné centrá by vznikali aj tu.

Na vládne úderky tohto druhu tlačia poradcovia z NATO, mimovládne organizácie a médiá. Pointou je mať pri každom ministerstve a väčšom úrade útvar na boj s dezinformáciami a bezpečnostnými hrozbami, ktoré bude zastrešovať centrálny koordinátor.

Uvažovalo sa aj o ministerstve alebo poste vicepremiéra, ale padlo to – z obáv, že by sa to označovalo za „ministerstvo pravdy“.

Opozícia zvykne namietať, že ide o novodobé úrady propagandy, ktoré majú bojovať proti „vnútornému nepriateľovi“. A nie je ďaleko od pravdy.

Tímy zamerané na boj s hybridnými hrozbami a dezinformáciami sme tu mali aj za Matovičovej, Hegerovej a Ódorovej vlády. Za dezinfoscénu a bezpečnostnú hrozbu označovali takmer každého, kto vybočoval z predpísanej línie – klimatickej, pandemickej, očkovacej, vojnovej, dúhovej… Nemali sme tu len ľudí ako Foltýn. Vládnych koordinátorov.

Pohľad do Česka ukazuje, že môžeme byť radi. Foltýn je niečo ako politruk naopak: vojak, ktorý má dohliadať na bojovú morálku civilných úradov. A nastaviť ich tak, aby štátni úradníci obstáli v hybridnej vojne.

Foltýn tvrdí, že jeho misia nie je politická, ale štátna. Štát má mať jasno v tom, kto je priateľ, kto je nepriateľ, čo je dobro, čo je zlo. Kto vyhrá voľby je druhoradé. Prvoradé je mať jasno v hodnotách. Malý príklad: ľudia sa majú podľa neho vyhýbať rizikovým čínskym sociálnym platformám. Uprednostniť majú bezpečné americké…

Opozícia Foltýnovi vyčíta, že ak sa má jeho práca posunúť od vojenských a ideologických fráz k akcii, tá bude nutne namierená proti tej časti spoločnosti, ktorá je vnímaná ako vnútorný nepriateľ. Prípadne bude politika Foltýna poznačená cenzúrou tých názorov, ktoré nezapadajú do oficiálneho bojového kurzu.

Foltýn sa pokúsil pochybnosti o manipulácii a cenzúre vyvrátiť takto: „Ja nijakú cenzúru robiť nebudem. A ak niekto tvrdí, že áno, tak hovorím: presadzuje ruský naratív, koná proti vlastnému štátu a je kolaborantom súčasného kremelského režimu proti záujmom Českej republiky“.

Mať jasno v hlave bude také jednoduché…