Dag Daniš

Orbán musí vedieť, že dnes nemá šancu otočiť západnú politiku a presadiť mierové rokovania o Ukrajine. O niečo zaujímavejšie to však môže vyzerať zajtra… Presnejšie: v novembri, po voľbách v Spojených štátoch.

Hlavným cieľom Orbána je presadiť zmeny v európskej politike. V tom sa mu začína dariť. Založil alianciu Patrioti pre Európu. Pôvodne v nej bol len s Babišom a rakúskymi slobodnými. Po týždni je však všetko inak. Do Orbánovho bloku národných strán sa hromadne hlásia posily z ďalších krajín.

Patrioti pre Európu môžu byť silnou frakciou v Európskom parlamente. Strany tejto aliancie zas môžu mať čoraz väčší vplyv vo viacerých národných štátoch Únie: v Taliansku, Francúzsku, Holandsku…

Samozrejme, ani to ešte nebude stačiť na otáčanie kurzu európskej politiky. Kľúč k zmene je väčší. A zároveň jednoduchší.

Sú ním Spojené štáty.

Ak v novembri Bidenovi progresívci padnú a presadí sa Trumpov tím, staré nastavenie americkej a západnej politiky bude pod tlakom. A tým bude automaticky pod tlakom aj stará európska politika.

Nie, Spojené štáty ani v prípade Trumpovho víťazstva nečaká prudký obrat. Američania ostanú protiruskí. Čaká ich však korigovanie kurzu – menej aktivizmu, viac realizmu. A špeciálne ich čaká korigovanie kurzu v prístupe k Európe a Ukrajine.

Dôvod: politika globalistov a progresívcov v štýle „všetko alebo nič“ je neudržateľná. Ich sny zo začiatku milénia o globálnej hegemónii Spojených štátov sa rozpadli na viacerých frontoch. Fukuyamovský Koniec dejín postavený na všeobecnom nástupe liberálnej demokracie sa nekoná. Univerzálny svetový poriadok vedený Američanmi sa nepresadil. Ani politicky, ani vojensky a nakoniec ani kultúrne – dúhový progresivizmus je pre väčšinu sveta komické nedorozumenie. A paródia na „slobodný svet“.

Prakticky všetky vojenské konflikty Spojených štátov z 21. storočia sa skončili buď neúspechom, alebo patom. Pohoreli v Afganistane, Iraku, Sýrii, Líbyi… A nedarí sa im ani na ukrajinskom fronte. Aspoň nie podľa pôvodných plánov. Rusi postupujú, Ukrajina krváca. A Západ si pred výsledkami zakrýva oči.

Z pohľadu Američanov sú dnes možné východiská len dve. Buď zásadným spôsobom pritvrdia, čo by znamenalo, že naplno vstúpia do väčších vojenských konfliktov, alebo pristúpia na rokovania, geopolitické dohody s rivalmi a preformátovanie svetového poriadku.

To druhé žiada Trumpov tím. Viacerí z Trumpových poradcov zastupujú konzervatívnu, respektíve kissingerovskú politiku „mocenskej rovnováhy“ (balance of power). Chcú nové dohody s Ruskom. Nie spojenecké. To nepôjde. Bezpečnostné. Teda dohody o obojstrannom rešpektovaní červených čiar v Európe, ktoré by viedli k stabilite a mieru.

Ak by sa to Američanom podarilo, nechali by si v Európe len strategické základne (tie s americkými jadrovými zbraňami). A desiatky tisíc vojakov by mohli z Európy, špeciálne z Nemecka, stiahnuť. Jednoducho: kde sa darí ukončiť horúce konflikty dohodami, tam stačí pre udržanie amerických sfér vplyvu (v Európe sú to krajiny NATO) menší počet vojenských síl.

Pre Ukrajinu by to znamenalo, že Spojené štáty a Západ by ju už netlačili do „vojenského riešenia“, v ktorom Ukrajina aj tak prehráva, ale do rokovaní s Ruskom.

Podobné následky by to malo aj pre EÚ. Ak by sa Spojené štáty rozhodli vycúvať z konfliktu o východ Ukrajiny a Krym, Únia by „tvrdú líniu“ sama neutiahla. Brusel by bol nútený pristúpiť na orbánovskú politiku. Teda na rokovania s Ruskom o nových bezpečnostných dohodách v Európe.

Z Orbánových Patriotov pre Európu by sa potom stal vplyvný európsky hráč ako kľúčový spojenec amerických republikánov. Napokon, ich tiché spojenectvo bolo zrejmé aj minulý rok, keď republikáni blokovali americkú vojenskú pomoc pre Ukrajinu a Orbán zas zablokoval tú európsku.

Pri ambicióznych Orbánových plánoch asi treba dodať, že sú síce pekné a pomerne realistické, ale krehké. Stále je možné, že Trump voľby nevyhrá. Alebo je možné, že voľby síce vyhrá, ale jeho pokusy mierne skorigovať americkú zahraničnú a vojenskú politiku zhoria (tak ako zhoreli po roku 2016).

Berme to však z toho lepšieho konca. Orbán či Trump už nie sú outsideri, ale silní hráči so širokou podporou. A, naopak, skutočná dominancia globalistov a progresívcov ďaleko zaostáva za ich projekciami.

A zaostáva za nimi z toho prostého dôvodu, že má duté jadro.