Je rusko-ukrajinská vojna dôkazom ruskej agresivity alebo výnosná investícia?

Toto rozdelenie sa netýka iba štátov, ale aj občanov, politikov i médií.

Rusko je imperiálny agresor a demokratický Západ je bojovníkom za dodržiavanie medzinárodného práva, za udržanie existujúceho svetového poriadku a šírenie demokratických hodnôt vo svete.

Európska interpretácia tohto konfliktu vychádza z jednoduchej a pravdivej premisy, ktorá zodpovedá faktom, t.j., že 22. februára 2022 so silou vyše 100-tisíc vojakov prekročili ruské vojská ukrajinskú hranicu a vydali sa na Kyjev…

Keďže tieto skutočnosti napĺňajú definíciu agresie, pre demokratický Západ je potom už iba jediná možnosť, a to zahájiť odvetné opatrenia a potrestať agresora!

Ďalšie okolnosti tejto vojny už nie sú pre EÚ dôležité, i keď tiež sú regulárnymi faktami:

Osemročná občianska vojna na Donbase, v ktorej padlo 15-tisíc vojakov a civilistov, zákaz používania ruského jazyka a najmä ruské ultimátum americkej vláde z decembra 2021, že Rusko bude považovať prijatie Ukrajiny do EÚ a NATO za ohrozenie národnej bezpečnosti. Aby zabránilo naplneniu tohto scenára, bolo a je pripravené použiť všetky prostriedky vrátane vojenských!

Americká administratíva sa k tomuto ultimátu postavila veľmi vyhýbavo, že o takej podmienke by museli rozhodnúť všetky členské krajiny NATO…

Keďže EÚ nemá vo zvyku komentovať depeše, ktoré sú adresované americkej vláde, plne sa uspokojila s právnou kvalifikáciou Ruska ako agresora. Aby sa táto pozícia dostatočne upevnila, všetky ostatné interpretácie rusko-ukrajinského konfliktu prehlásila za výsledok ruskej hybridnej vojny a ďalšie okolnosti ju už nemusia zaujímať. Jediné, čo EÚ musí urobiť, je podporiť napadnutú Ukrajinu v jej spravodlivom boji za jej suverenitu, slobodu a demokraciu.

Médiá, ako i rôzni politici v záujme lepšieho pochopenia ruskej krvilačnej duše sa predbiehajú v hľadaní prívlastkov pre tento koloniálny režim a najmä pre opis jej prezidenta, z ktorého robia medzinárodného gangstra a zabijaka.

Rusko s jeho autoritatívnym režimom tak predstavuje zlo, ktoré treba odstrániť z mapy sveta.

V zásade Bruselu niet čo vytknúť, keď ide o zločinný režim, a preto koná ako disciplinovaný člen Aliancie.

Čo by nás však malo vyrušiť z tejto pozície, sú na prvý pohľad určité odlišnosti v prístupe USA k rusko-ukrajinskej vojne a to ako zdôvodňuje svoju účasť v tomto konflikte.

Americký prezident Joe Biden, ako aj viacerí predstavitelia americkej administratívy, keď sa obracajú na svojich občanov, zdôvodňujú americké angažovanie v tejto vojne ako investíciu, ktorá sa mnohonásobne vráti americkému ľudu a z ktorej budú profitovať aj deti dnešných rodičov…

Americké zdôvodnenie ich finančnej a vojenskej účasti v tomto konflikte akoby právny aspekt, t.j. pošliapanie medzinárodného práva, nebol tým najdôležitejším na tomto probléme. Zdá sa, že tým hlavným politickým argumentom bolo slobodné rozhodnutie a túžba suverénnej Ukrajiny vstúpiť do EÚ a NATO. Na základe zlých 30-ročných skúseností z okrádania vlastnej oligarchie sú ukrajinskí občania ochotní priniesť za tento cieľ najväčšie obete.

Dokonca by sme mohli tvrdiť, že americké angažovanie vyplýva z národnej zahranično-politickej stratégie, ktorá definuje Rusko ako nepriateľskú krajinu, a teda oslabovanie Ruska je povinnosťou americkej vlády. Z tohto pohľadu má americká účasť tiež svoju racionalitu, ako aj plnú legitimitu.

Kde sa však začínajú roztvárať názorové nožnice medzi EÚ a USA, je americké chápanie rusko-ukrajinskej vojny ako dobrej a výnosnej investície.

Možno by sme mohli prijať aj túto investičnú interpretáciu, keby sa počítalo aj s profitom EÚ, o čom z ich strany nebola nikdy zmienka, a to už nehovorím o profite pre ďalších členov demokratickej koalície.

Čo by však malo byť pre EÚ úplne neprijateľné, to je zdôvodnenie, že zisky z tejto vojny nestoja a ani nebudú stáť ani jedného amerického vojaka.

Pre Európanov je ťažké vysporiadať sa s tým, že niekto si zamieňa vojenskú pomoc s investíciou a považuje za úžasné, že hrdinský ukrajinský ľud je ochotní bojovať s Ruskom až do posledného vojaka…

Z európskeho pohľadu by sme si mohli vysvetliť tieto diskrepancie v interpretovaní rusko-ukrajinskej vojny tak, že v americkom myslení je silný príklon k ekonomickým kalkuláciám, ktoré sú zamerané na zisk. Američania považujú zisk za legitímnu silu posilňujúcu ľudské konanie. Preto je pre nich prirodzené, že každú ľudskú činnosť posudzujú z pohľadu jej výnosnosti a návratnosti.

Rozdiely medzi USA a EÚ primárne nevyplývajú z dominancie ekonomického prístupu, ba dokonca by sme im možno tento prístup v mnohom mohli aj závidieť. Čo však by EÚ mala odmietnuť, je aplikácia tohto prístupu na „vojenské projekty“.

Európa má odlišné skúsenosti „z vojenských projektov“, akými bola prvá a druhá svetová vojna, nakoľko všetci občania pocítili ich tragický dopad pre celý kontinent.

USA na rozdiel od nás nezažili vojenský konflikt na svojom území a možno iba dodať, že aj prvá a druhá svetová vojna boli pre USA skôr významnými hospodárskymi impulzmi.

Európska interpretácia rusko-ukrajinského konfliktu preto musí odmietnuť zdôvodnenie, aké používajú predstavitelia USA.

Potreba iného, neamerického zdôvodnenia európskeho angažovania v rusko-ukrajinskej vojne nevyplýva len z potencionálnej biedy a tragédie, ktorý takýto konflikt prináša, ale rovnako sa nemôže prejsť bez komentára, že výnos a prínos pre amerických občanov bude obrovský.

Vzniká totiž otázka, prečo by zisky a výnosy z tohto konfliktu mali byť iba na americkej strane.

Je to iba našou chybou, že nepýtame náš podiel, alebo od samého začiatku sa s nami ani neráta…

Zdá sa, že EÚ prijala fakt, že sa musí uskromniť a že pre ňu by bol ideálny variant zničenie Ruska, čím by skončili aj všetky sankcie voči tejto krajine, a EÚ by mohla opätovne nakupovať suroviny za starú cenu od nových nastupujúcich štátov. Nemusela by ich dovážať za vyššie ceny z USA.

USA ako líder svetového poriadku v tomto konflikte nič neriskuje. Konflikt sa odohráva ďaleko od územia USA a zomierajú iba ruskí a ukrajinskí vojaci. Z ekonomického pohľadu drvivá časť americkej pomoci sú vládne pôžičky, ktoré bude musieť Ukrajina jedného dňa splatiť.

Je pravdepodobné, že prísľuby americkej administratívy svojim občanom vychádzajú z toho, že rozhodujúce ukrajinské aktíva, akými sú pôda, fabriky a tak ďalej, sú už dnes v drvivej väčšine v amerických rukách. Vojna však stále nie je vyhraná…

USA platí Ukrajine za ich obete jej prísľubom vstupu do EÚ a NATO.

EÚ ako bezprostredný sused Ukrajiny by si mohla v prípade víťazstva demokratickej koalície iba vyhrnúť rukávy a pustiť sa do budovania obnovy Ukrajiny, prípadne nových štátnych útvarov, ktoré by vznikli na troskách dnešného Ruska.

Keďže EÚ nemôže mať také isté očakávania, aké sľubuje americký prezident jeho občanom, a preto namiesto prísľubu budúcich ziskov sa koncentruje na zdôvodnenie, ktoré je založené na exemplárnom porušení medzinárodného práva a ľudských práv.

EÚ má názor, že porážka či zničenie Ruska je jedinou zárukou, že nepríde k zotročeniu a porušteniu európskych národov. Preto treba urobiť bodku za expanzionistickým apetítom Ruska a jeho imperiálnou politikou!

Keďže európsky scenár je identický s cieľmi americkej zahraničnej politiky, nemusíme sa už zaoberať nákladmi vojny a jej dopadom na občanov EÚ.

EÚ si uvedomuje, že to, na čo si môžu nárokovať USA a čo sľubujú svojim občanom, na to si nemôžu nárokovať Európania! Ako to už často v politike býva, víťaz berie všetko…

To, čím by sa mali obaja (Európska únia aj USA) vážnejšie zaoberať, je, že ruská parita v jadrových zbraniach je reálnym faktom, a to nielen v ich počte, ale i účinnosti.

Rusko nemôže byť zničené, pretože ako hovorí prezident Putin: na čo by nám bolo Rusko bez Rusov. Takýto postoj implikuje upozornenie, že ruský jadrový arzenál nemusí mať iba odstrašujúci význam, ale môže byť nástrojom zničenia ľubovoľných častí sveta.

Úvahy niektorých nezodpovedných politikov USA aj Únie, ktorí tvrdia, že Rusko iba blafuje, ale v skutočnosti nikdy nepoužije jadrové zbrane, sú neakceptovateľné v situácii, keď nemalá časť ruských jadrových zbraní je pripravených na okamžité použitie…

Rusko-ukrajinská vojna ako príklad nebezpečnej hry, kde každý z účastníkov má aj kus svojej pravdy, sa dostáva do bodu, keď jej ďalšia eskalácia ohrozuje nielen existujúci svetový poriadok, ale aj všetko živé na tomto svete a nezostane nikto, komu by sa mohli prípadné zisky prideliť.

Zdá sa mi, že tvrdenie kandidáta na amerického prezidenta, republikána Donalda Trumpa, že rusko-ukrajinská vojna je zbytočná, potvrdzuje pochybnosti o dôvodoch a jej príčinách, ktorými aktéri zdôvodňujú svoje vojenské angažovanie, a preto by bolo asi užitočné opätovne premyslieť príčiny i dôsledky tejto vojny.

Milión mŕtvych a zmrzačených ruských a ukrajinských vojakov, milióny ukrajinských občanov v emigrácii a zdevastovaná krajina, ktorá sa začína podobať ukrajinským mestám a dedinám spred 80. rokov sa tak môžu stať predobrazom celého sveta. Takáto vízia nám však nemôže stáť za to, i keby sa naplnili najvznešenejšie hodnoty a priniesla by zisky prenesmiernej veľkosti.

Texty publikované v rubrike Hydepark nevyjadrujú názory alebo líniu redakcie. Sú priestorom pre ľudí v dôležitých funkciách v biznise, akademickom svete, treťom sektore či vo vláde a inštitúciách štátu.