Urán a Neptún môžu pod povrchom skrývať rozsiahle oceány vody, ukazuje simulácia

Astronóm Adam Masters z londýnskej Imperial College vytvoril počítačový model dvoch najvzdialenejších planét, v rámci ktorého naprogramoval vrstvu vody medzi hornými mrakmi a predpokladaným pevným povrchom.

Zo simulácie vyplýva, že vodná vrstva je schopná ovplyvniť magnetosféru (oblasť okolo planét s magnetickým nábojom, pozn. red) okolo Uránu a Neptúna, ktorých zvláštne správanie zaznamenala sonda Voyager 2 v roku 1986.

„Predtým sme naozaj nič nevedeli“ o vnútre týchto planét, povedal Masters pre denník New York Times. „Takže táto hypotéza je veľmi presvedčivá,“ vysvetlil.

Myšlienku o prítomnosti vody pod nepriepustnými mrakmi plynných planét ako prvý predložil astronóm Burkhard Militzer z Kalifornskej univerzity v Berkeley, v pondelok ju zverejnil vo vedeckom časopise Procedings of the National Academy of Sciences (PNAS). Teória by mohla vysvetliť správanie magnetosféry, aké vedci nepozorovali nikde inde v Slnečnej sústave.

Militzer predpokladá vrstvu kvapalnej vody s hĺbkou viac ako 8-tisíc kilometrov, ktorá by tak vyvíjala na pevný povrch spodnej vrstvy hornín tlak 60-tisíckrát vyšší než na povrchu Zeme.

Priemerná hĺbka pozemských oceánov je 3,8 kilometra, tlak vody v tomto pásme predstavuje 380 atmosfér alebo 385-tisíc hektopascalov (priemerný tlak vzduchu na povrchu je približne 1 013 hPa, pozn. red.).

Pri takomto tlaku, aký potenciálne vytvárajú oceány Uránu a Neptúna, by kvapalina reagovala ako „superkritická“ kvapalina – látka s hustotou na pomedzí plynu a kvapaliny. To by ovplyvňovalo magnetické pole planét.

(sab)