Táto paradigma platila dlho. Zhruba od roku 2015 do roku 2024.
Treba jej uznať, že v jadre vyzerala logicky a správne. Iste, šírenie nenávisti je vždy nebezpečné a plodí zlo. Preto treba včas zakročiť.
Proti tomu ťažko niečo namietať…
Nesedeli na tom len dva detaily. Východiská a závery.
Od soboty je reálny stav opačný, ako hlásali americkí strážcovia poriadku. Terčom atentátu bol Trump. Obeťami sú jeho ľudia. A krvavý útok vyšiel z druhej strany. Z tej, ktorá mala dojem (mylný dojem), že je ohrozená. Pretože vraj stojí na strane pravdy, slušnosti, práva proti zúrivým dezolátom.
Ak sa potvrdí politický motív útoku, budeme môcť povedať, že nebezpečná nie je alternatíva. Nebezpečný je dnes progresívny terorizmus, blízky príbuzný takzvaného stochastického terorizmu.
Ten je, ako sme pri progresivistoch zvyknutí, nepriznaný a skrytý. Progresívny terorizmus nie je rovný a čitateľný. Nevyzýva na „svätý boj“ a útoky priamo. Nevyzýva na ne vôbec. No vytvára prostredie, ktoré nutne vedie k agresivite a výchove radikálov. Od hlúpych prirovnaní Trumpa k Hitlerovi je len krok k pokusom zastaviť ho za akúkoľvek cenu.
Progresívny terorizmus vyrastá z nátlakovej povahy progresivizmu. Stojí na jednoduchej téze: kto nejde s nami, ide proti nám. Pred ľuďmi sú len dve základné voľby. Buď sa podriadia programu prevýchovy a predpísanej línii – vojnovej a dúhovej, alebo budú odsudzovaní ako zradcovia, nepriatelia pokroku, zlo.
Teda budú terorizovaní. Nie fyzicky, ale ešte účinnejšie: mentálne.
Vynucovanie poslušnosti stojí na dvoch pilieroch. Prvým je presvedčenie o morálnej a kultúrnej nadradenosti „pokrokových síl“. Druhým je vylúčenie tých, ktorí sa nepodvolia, z radov slušnej spoločnosti. A často aj zo zamestnania.
Terorizovanie nepohodlných pôsobí ako mäkké. Mäkká sila. Iste, v porovnaní s autoritárskymi či totalitárnymi režimami to tak je. V plnom nasadení nie je tajná polícia, ktorá by zatvárala triednych nepriateľov.
V plnom nasadení je sieť progresívnych médií, aktivistov z mimovládnych organizácií, v niektorých woke krajinách aj úradov. Snažia sa kritické hlasy sledovať a umlčať ako neprijateľné. Ako prejav zla.
A nielen to. Kto prejaví otvorený odpor voči „oficiálnej línii“, je spoločensky a mediálne prenasledovaný ako hrozba. Putinov agent, zradca, podvratný živel. A hrozí mu, že bude izolovaný a vypnutý. Na sociálnych sieťach, v médiách, na škole, v zamestnaní… A v krajnom prípade aj v banke – ako sme to videli v Kanade pri tých, ktorí sa búrili proti povinnému očkovaniu (nie, neboli to len kamionisti).
Ak sa to s umlčiavaním a cenzúrou preháňa, hrana medzi mäkkým a tvrdým prístupom „autorít“ vlastne zaniká. V istom zmysle dokonca platí, že mäkké, mentálne terorizovanie tých, ktorí sa nepodvolili, môže byť vnímané horšie ako to tvrdé.
Jazvy na duši môžu byť bolestivejšie než jazvy na tele.
Človek je spoločenský tvor. Túži po uznaní. Ak naráža na opak, na poníženie alebo rovno výsmech, trpí. Napokon, práve preto sú mäkké praktiky progresivistov také účinné. Hlavne v radoch mlčiacej väčšiny. Ľudia nechcú na vlastnej koži pocítiť vylúčenie a poníženie. Buď sa ticho pridajú, alebo pri sporných programoch (migračných, klimatických, očkovacích, vojnových, dúhových) mlčia.
Samozrejme, progresívny terorizmus nemôžeme obviňovať z toho, že by zámerne provokoval ľudí k násiliu proti tým, ktorí sú odpisovaní ako nepriatelia ľudstva a bezpečnostná hrozba pre spoločnosť. Ich zámerom je vyradiť rivalov z hry. Izolovať.
Toto šikanovanie a terorizovanie časti spoločnosti, akokoľvek navonok mäkké, však môže prerastať do otvoreného násilia. Nezámerne, ale nutne. Je to predsa zákonité. Ak o Trumpovi roky hystericky vykrikujú, že je extrémne nebezpečný pre spoločnosť aj pre svet, skôr či neskôr sa nájde mediálne zdrogovaný pomätenec, ktorý zakročí so zbraňou v ruke.
Platnosť tohto vzorca v praxi vidí aj kedysi vplyvná demokratická kongresmanka Tulsi Gabbardová. Povedala, že streľba je logickým dôsledkom opakovaného porovnávania bývalého prezidenta s Adolfom Hitlerom.
Trump a jeho tábor boli takmer desať rokov terčom zúrivých mediálnych kampaní. Výsledkom bol krvavý útok priamo na jeho volebnom mítingu.
Táto udalosť by mala prekresliť staré predsudky progresívcov. Nie, nie je to alternatíva, ktorá by sa dnes ukazovala ako najviac nepríčetná a nebezpečná. Scéna sa obrátila.
Bašty šírenia nenávisti sú už roky v prostredí progresívcov a ich spojencov. A obete streleckého útoku sú medzi ich odporcami. Videli sme to na Slovensku. A o pár mesiacov neskôr niečo podobné sledujeme aj v Spojených štátoch.
Asi by bolo naivné očakávať, že majstri nenávistných kampaní si priznajú svoj diel zodpovednosti. Budú sa sťažovať na ochranku. Budú opakovať, že strelec bol v minulosti republikán. Budú tvrdiť, že so šialeným útočníkom predsa nemajú nič spoločné. Tí jednoduchší povedia, že Trump si za to môže sám…
Budú klamať sami sebe.
Lebo inak by si museli priznať, že svet, ktorý s krvou v očiach vytvárali, nie je pokrokový, ale chorý.
