Čítanie na leto. O majstrovi krátkej prózy

Ani jeden román, zato stovky poviedok. Bez košatej dejovej línie, poetizmov, pátosu, moralizovania, autorského postoja a pre čitateľa stráviteľných rozuzlení. Ale tu tento výpočet stopneme. Veď Anton Pavlovič Čechov sa vo svojej tvorbe vyhýbal viacnásobným vetným členom, aj tiež epitetám, metaforám, personifikáciám. Pripomínal, že slnko lúčmi nehladí, ale vychádza a zapadá. More neplače, ale šumí. Vtáčiky spievajú a príroda netrúchli, ani sa neraduje, ale proste je. Skrátka, Anton Pavlovič presadzoval jednoduchosť a dynamiku, ktorú dosahoval prácnou výstavbou textu.

Jeho rady sa chytil aj začínajúci Gorkij, keď sa motal v snahe našuchoriť príbehy o masívne charakteristiky postáv. O umeleckých témach s Čechovom besedoval aj Bunin, ktorý z melanchólie a malebných výrazových prostriedkov vytvoril hlavné poznávacie znaky svojej prózy. Kontrast s Čechovom dokonca možno nájsť ešte aj v ich poslednej komunikácii, ktorá znamenala bodku za ich dlhoročným priateľstvom. Bunin si opäť raz prechádzal krízou. V osemstranovom liste Čechovovi sa vypíše o tom, ako stratil zmysel života, trpí nespavosťou, bolesťami hlavy aj prepadom umeleckej inšpirácie. Očakáva podporu. „A vy, báteňka Ivan, menej vodky pite,“ stálo v obratom zaslanom telegrame. Ivana Alexejeviča to nasrdilo, avšak Anton Pavlovič už bol na odchode. Utrápený chorobou čoskoro požiada o povestný pohár šampanského, vypije ho na dúšok a vydýchne naposledy. Ale vráťme sa radšej k jeho pôsobeniu na literárnej scéne.   

V tom čase prebiehalo súperenie žánrov. Na zobrazenie kľúčových spoločenských tém slúžil román, mohutný formát, ktorý sa zdal neprekonateľný. A zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, po Puškinovi, Lermontovovi, Gogoľovi, Dostojevskom, Turgenevovi, Tolstom prichádza Čechov, ktorý si vystačí s malým epickým priestorom a jednoduchým štylistickým arzenálom. Ani sa netají, že byť spisovateľom neplánoval, a ešte aj po rokoch pripomenul, že za zákonitú manželku vždy pokladal medicínu, a literatúru má len za takú milenku.

„Keď mám dosť jednej, spím s druhou…“

V Antonovi Pavlovičovi lekár v nikdy neumrel, popri literárnej kariére napredoval aj v medicíne. Liečil, hoci často zadarmo, angažoval sa v projektoch, zameraných na verejné zdravie, a počas epidémie ako sám poznamenal, „chytal za chvost choleru“. Mimoriadny výkon podal výpravou na Sachalin. Inšpiráciu našiel v Dostojevského Zápiskoch z mŕtveho domu, veľdiele Sibír a katorga od etnografa Sergeja Maximova, a tiež v odkaze Friedricha Haassa. Počas spoznávania krutých podmienok v trestaneckých kolóniách na Sachaline sa veru neraz započúva do legiend o „svätom doktorovi“, ktoré koncom 19. storočia už boli živou súčasťou väzenského folklóru. Vo svojich poviedkach už predtým rozvil motív obetavého lekára, ktorý „od ľudí nebral peniaze“ a „keď mu zomrel pacient, kráčal spolu s príbuznými v pohrebnom zástupe a plakal“. A tu sa pýta malá vsuvka.

Friedrich Haass prišiel do Moskvy v roku 1806 ako súkromný lekár na pozvanie prominentnej rodiny. Venoval sa vede, pomáhal počas epidémií a časom sa v ňom niečo prelomilo. Rozdal majetok, vo veľkom liečil bedárov a život zasvätil zlepšovaniu podmienok pre trestancov odvádzaných na Sibír. Jeho príbeh bol nasýtený silnými momentmi. On o nich mlčal, ale našťastie našli sa ľudia, ktorí zozbierali o ňom materiál a spracovali jeho životopis.

Friedrich Haass. Foto: wikimedia

Prvú biografiu lekára Haassa napísal ruský štátnik a právnik Anatolij Koni. Ešte v roku 1887 opublikoval rozsiahlu štúdiu o stave ruských väzníc, v ktorej upozorňuje na jeho kľúčovú rolu v odstránení krutých väzenských praktík. Talentovaný literát a pôsobivý orátor však vycítil, že pri Haassovi sa priam žiada presiahnuť rámec strohej biografickej línie. Za pravdu mu dáva aj Gorkij, ktorý v liste z roku 1899 pripomína, že o osobnosti tohto formátu treba hovoriť živým, „do tela a krvi zaodetým“ slovom. Optikou právnika a vnímavého znalca ruskej spoločnosti nás tak Koni sprevádza po jednom z najtemnejších zákutí cárskeho Ruska. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že za biografiu Fiodor Petrovič Gaaz bol v roku 1902 nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru.

Čechov mal 24 rokov, keď sa uňho prejavila tuberkulóza a výpravou na Sachalin v roku 1890 sa opäť priblíži k smrti. Bol to nebezpečný experiment nielen vzhľadom na náročnú cestu, kruté podnebie, ale aj na neustály kontakt s nemocnými. Svoj dlho pripravovaný plán zverejnil začiatkom roka, na cestu sa vydal na jar. Do cieľa putuje 82 dní po boku trestancov, vyhnancov a ich rodín, ďalšie mesiace bude kopiť materiál v gigantických objemoch.

Na Sachaline navštívi každý barak, každú chyžu, zhovára sa s väzňami, v ich spoločnosti trávi celé dni. Zároveň ich lieči, a napriek zákazu sa mu neraz podarí prešmyknúť aj k „politickým“. Dokonca tu natrafí aj na legendárnu podvodníčku Soňku-Zlatú rúčku, povestnú šarmom a zlodejským talentom. Keď si pár rokov predtým odpykávala trest v Irkutsku, pomotala hlavu bacharovi, a ten opantaný vidinou nekonečnej lásky ušiel spolu s ňou. „Na rukách má putá, na pelasti má iba kožuštek zo sivej ovčej vlny, ktorý jej slúži ako teplý odev aj ako lôžko. Chodí po cele z kúta do kúta, a zdá sa, akoby po celý čas ňuchala vzduch ako myš v pasci. Ešte aj výraz tváre má myšací. Ťažko uveriť, že donedávna bola taká krásna až dokázala očariť svojich dozorcov,“ čítame v knihe, ktorou Čechov zdokumentoval situáciu v najodľahlejšom kúte krajiny.

Na Sachaline vykoná sčítanie obyvateľstva, ktorého počet prevýši desať tisíc duší. Výsledkom však nie sú len suché čísla. Pri každom mene bude naskicovaný príbeh alebo aspoň pár riadková zmienka o človeku. Do písania knihy Ostrov Sachalin sa Čechov pustil ešte pred expedíciou, dokončí ju po piatich rokoch a jednotlivé kapitoly budú postupne publikované časopisecky. Čo Antona Pavloviča viedlo k tomuto riskantnému projektu? „Medicína mi teraz nemôže vyčítať, že som ju zradil. Splatil som príslušnú daň vede aj tomu, čo starí spisovatelia nazývali pedantizmom. Som rád, že v mojom beletristickom šatníku bude visieť aj tento drsný väzenský plášť.“

Žiadna selanka, ale život

Svoju menovku z dverí prenajatej ambulancie pritom Čechov zvesil tri roky po skončení univerzity. Stalo sa tak v momente, keď mu kariéru úspešného autora potvrdila cena od Akadémie vied, udelená za zborník poviedok s takými skvostami ako Túžby, Bosorka, Doma, Na súde, Vieročka, Panychýda. Naťukáva v nich samé pichľavé pravdy. Napríklad, že každý z nás je zabudnuteľný už za života, tobôž po smrti. Alebo že šťastie je o momente, a možno ho aj nezažiť. Alebo že romány môžu pokračovať, hoci ich najlepšie kapitoly majú ich aktéri už dávno za sebou. Alebo že na koncept šťastie alebo nič sa upíname príliš ešte aj vtedy, keď nahliadame do života iných. Alebo že človeku nič nedokáže napľuť do tváre tak ako príroda, roky a vlastné gény. A celý Čechov je presne o tomto. V živote aj tvorbe.

Päť súrodencov a zadlžení rodičia, ktorí ušli pred veriteľmi. Ružovolíci Antoša mal šestnásť, keď sa v rodnom mestečku Taganrog v Rostovskej oblasti ocitol sám. Rozpredával nábytok, súkromne doučoval a utŕžené peniaze posielal rodičom do Moskvy. Ich listy bývali vecné. Toto predaj za toľko, za tamto pýtaj o niečo menej, pokús sa viac doučovať, a hlavne – pošli, pošli, pošli! Aj taký býva prechod do sveta dospelých, kde sa dejú veci, ktoré ako sám neraz podotkne „sú detskou rečou nepostihnuteľné.“ Ďalšie podrobnosti ale necháme bokom. Skrátka okúsil slobodu, a zachutilo.

Spúšťačom bolo, keď ešte v trinástich tajne zašiel na operetu. Jeho hudobné cítenie mal pod palcom otec, vášnivý milovník cirkevného spevu. Viedol miestny spevokol, synovia v ňom museli spievať tiež, no a taká opereta, to bol predsa presný opak. Nablýskaný, burácajúci, veselý až oplzlý. Chytľavé melódie a na scéne krásne ženy v kostýmoch chlapca vyhodili z konceptu zakríknutého slušáčika, a k podobným zážitkom sa bude po celý život vracať. A nebude to len v listoch, anekdotách, poviedkach, besedách s priateľmi, či myšlienkach.

Antošu na štúdium medicíny prehovorili rodičia. Stal sa zanieteným študentom a po nociach pokračoval v literárnej tvorbe. Už pred nástupom na univerzitu bol v podstate hotovým autorom, veď roky písal úspešné humoresky na miestne témy a svoje nadanie vytrvalo rozvíjal. Medicína mu však otvorila brány do sveta, kde sa život viditeľne kĺbi so smrťou. Jeho tvorba naberá na autentickosti, umeleckej dôveryhodnosti, veď stačí spomenúť Chirurgiu, Čierneho mnícha a kultový Pavilón č. 6.

Čechov s Tolstojom. Foto: wikimedia

A je tu ešte niečo. S výškou takmer meter deväťdesiat je Čechov neprehliadnuteľný. Za jeho hlbokým hlasom, provokujúcim pohľadom a vášnivou náručou budú dámy pripravené bežať hoc aj na kraj sveta. Čas plynie, popularita graduje, on ňou trpí a rodičia stále počítajú s jeho vypísanými peniazmi. A zatiaľ čo Antoša po nociach tvrdo pracuje a jeho honoráre rastú, niektorí z ich ďalších synov upadajú.

„Nech je ako luna…“

Anton Pavlovič sa snažil vyhnúť vzťahom aj manželstvu. To prvé mu nevyšlo a to druhé nakoniec tiež nie. Pravda, niektoré dámy zanechali v jeho živote hlbšie stopy. S mnohými sa zoznámil, keď mu doniesli čerstvo napísanú poviedku a požiadali ho o kritiku. S niektorými sa to tiahlo roky, s väčšinou to bola jednorazová záležitosť. Niektoré boli vydaté, s dcérou istého advokáta sa dokonca zasnúbil.

Všetky dámy mali pritom niečo spoločné. Boli pôvabné a každá jedna skôr či neskôr pochopila, že k sobášu nedôjde. „Ženiť sa nechcem s nikým. Bola by nuda chodiť stále s manželkou. A zaľúbiť sa – to príliš neprekáža. Bez silnej lásky je to taktiež nuda. Takže prosím, ožením sa. Ale dajte mi manželku, ktorá by ako luna nevychádzala na moje nebo každý deň. Šťastie, trvajúce od rána do večera, nezvládnem.“

Toto želanie sa Antonovi Pavlovičovi splnilo na sklonku života. Hovorí sa, že nič okrem trápenia mu manželstvo s herečkou neprinieslo, ale ktovie. Ich vzťah bol možno o niečom inom a s konceptom bezpodmienečného šťastia to naozaj preháňame. Anton Pavlovič a Oľga Knipperová žili oddelene. On kvôli zdraviu v Jalte, ona účinkovala v Moskve. Ich vzťah nakoniec prerástol do sporadických stretnutí a do románu k listoch. A tie mu Oľga písala aj po tom, čo 15. júla 1904 zmorený chorobou skonal v jej náručí.