Medzinárodná boxerská asociácia zakázala minulý rok Chalílifovej súťažiť na svetovom šampionáte, keď „nesplnila kritériá spôsobilosti kvôli zvýšenej hladine testosterónu". Napriek tomu Medzinárodný olympijský výbor jej a ďalšej podobne zaťaženej boxerke – Lin Ju-ťingovej z Taiwanu – súťažiť v Paríži dovolil. Toto rozhodnutie sa široko kritizovalo.
Rozdiel medzi týmito boxerkami a ostatnými bol vidieť už na pohľad. Navyše box je nebezpečný šport, od konca 19. storočia, keď boli zavedené moderné pravidlá boxu, zomrelo v ringu vyše 500 športovcov. V roku 2023 zahynuli traja, tento rok zatiaľ dvaja. Na olympiáde sa síce zápasí podľa pravidiel amatérskeho boxu, nie profesionálneho, ale aj tak je jasné, že biologická výhoda Chalífovej a Ju-ťingovej predstavuje pre ostatné boxerky nebezpečenstvo. Zápas s Cariniovou to potvrdil.
Nejde úplne o záležitosť kultúrnych vojen. MOV kvôli podozreniu z korupcie suspendovala spoluprácu s boxerskou asociáciou. Overovať pohlavie športovcov mali národné organizácie. Alžírsko evidentne prižmúrilo oči. Chalífová je síce biologický muž, ale narodila sa ako intersex, teda bez jasných pohlavných orgánov. Ženské pohlavie jej teda bolo úradne pridelené. Stala sa z toho ale kultúrna vojna a treba k tomu tak pristupovať.
Zvlášť s prihliadnutím na trend posledných rokov. Po tom, čo sa športové federácie predbiehali v „podliezaní“ transaktivistom a hlásali svoju ochotu nikoho nediskriminovať kvôli jeho identite, začali tento postoj opúšťať. Skúsenosti z reálnych zápolení ukázali, že aplikovanie ženských hormónov a znižovanie hladiny testosterónu jednoducho výhody získané v puberte nezmažú. Súťažiť transženám tak zakázalo World Rugby, v júni 2022 Medzinárodná plavecká federácia a v marci 2023 Svetová atletická federácia. Ragby, ďalší tvrdý kontaktný šport, svoje rozhodnutie odôvodnilo práve aj obavami o bezpečnosť hráčok.
Aktivisti sa dlho snažili spochybniť, že medzi výkonmi žien a mužov existuje akýkoľvek rozdiel. Naznačovali, že horšie výsledky žien sú dôsledkom diskriminácie. Bohužiaľ, proti hovoria reálne príklady. V roku 1998 sestry Williamsové tvrdili, že sú také dobré, že dokážu poraziť akéhokoľvek muža mimo rankingu top 200. Výzvu prijal Karsten Braasch, nemecký tenista, vtedy hodnotený na 203. mieste rebríčka a „muž, ktorého tréningový režim sa sústredil na škatuľku cigariet a viac ako pár fliaš vychladeného piva“, ako ho popísal jeden novinár. Braasch s každou zo sestier odohral jeden set. Serenu porazil 6:1, Venus 6:2.
Podobným prípadom je zápas, ktorý odohral americký ženský národný futbalový tím v roku 2017 s tímom stredoškolákov. Vtedy išlo o zrejme najlepší ženský tím na svete, Američanky vyhrali svetový šampionát v rokoch 2015 a 2019. V apríli 2017 nastúpili proti mančaftu chlapcov FC Dallas pod 15 rokov. Prehrali 5:2.
Jediným príkladom, keď muž prehral vo vrcholovom športe so ženou, je tenisový zápas Billie Jean Kingovej s Bobbym Riggsom z roku 1973. Kingová vyhrala 6:4, 6:3, 6:3. Zápas však sprevádza značná kontroverzia: Riggs bol známy gambler a špekuluje sa, že mal nemalé dlhy. Vraj prehral naschvál – aby si jeho veritelia mohli staviť na Kingovú a jeho dlh zmazali. [Navyše mal v tom období už 55 rokov, pozn. red.]
Celkový trend je však jasný. Muži, aj tí, ktorí sa identifikujú ako ženy, majú proti ženám v športe výhodu niekoľkých tried. Jednou z mála športových výnimiek, keď sa ženy mužom rovnajú, či ich dokonca predbehnú, je streľba. Ale nebude náhoda, že sa tak deje v športe, kde nerozhoduje fyzická sila.
Zápas Cariniovej Chalífovou tak bude zrejme ďalším klinčekom do rakvy pôsobenia „mužských športovkýň“ v ženských športových kategóriách.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
