Pokusy o ďalšiu farebnú revolúciu v Gruzínsku zrejme nepovedú k novým voľbám, respektíve k prevratu, ale skôr k vystupňovaniu spoločenských konfliktov. Tie sú viac-menej nevyhnutné. V Gruzínsku sa hrá o veľa – rovnako ako na Ukrajine.
Pokiaľ ide o nedávnu históriu, potvrdilo sa to vo februári 2022. Keď Rusko naplno vstúpilo do vojny na Ukrajine a na Donbase (začala sa v roku 2014), Západ od Gruzínska žiadal, aby sa pripojilo k protiruským sankciám. A aby sprístupnilo svoje územie pre zásobovanie Ukrajiny západnými zbraňami.
Dokonca sa objavovali aj nápady, aby Gruzínsko udrelo na separatistické regióny kontrolované Ruskom a otvorilo tým nový front, ktorý by zamestnal časť ruských síl a odbremenil ukrajinskú obranu…
Prezidentka by asi prikývla, no gruzínska vláda bola proti. Nijaké sankcie, nijaké zbrojné koridory pre Ukrajinu. Nijaká vojna v Gruzínsku.
Za neoblomnou pozíciou gruzínskej vlády pritom nebola podriadenosť voči Rusku (z čoho ju neprávom obviňujú). Boli za ňou národné záujmy. Keď sa rozpútala plnoformátová vojna o Ukrajinu, Gruzínsko odmietlo slúžiť ako ďalší obetavý a rýchlo obetovaný pešiak.
Ako malá krajina s necelými štyrmi miliónmi obyvateľov by si to jednoducho nemohla dovoliť. Ak by sa Gruzínsko rozbehlo do vojny, po pár týždňoch by padlo. Rady západných jastrabov, aby v takom prípade Gruzínci pokračovali v partizánskej vojne podporovanej Západom, vyzerali pekne. No nie z pohľadu Gruzínska.
Gruzínska vláda sa vojensky nepripojila ani k Západu, ani k Rusku. Pokúšala sa hľadať krehký balans – presadzovala politiku vojenskej neutrality a zároveň smerovala do EÚ. Minulý rok sa stalo Gruzínsko kandidátskou krajinou EÚ.
Prístupový proces je však od leta 2024 pozastavený. Gruzínska vláda totiž presadila zákon, ktorý prikazuje médiám a mimovládkam financovaným zo zahraničia, aby priznávali, že sú „organizácie, ktoré sledujú záujem cudzej moci“.
S touto tvrdou a tak trochu aj zvláštnou pozíciou – vojenská neutralita, potláčanie atlantických mimovládok a smerovanie do EÚ – strana Gruzínsky sen uspela aj vo voľbách 2024.
Politika vojenskej neutrality a obchodnej spolupráce s EÚ dnes asi nie je veľmi realistická a schodná, no dve zvyšné možnosti by boli zrejme ešte horšie. Jednou by bol tvrdo proamerický atlantický kurz – bez ohľadu na bezpečnostné a vojenské riziká v regiónoch s ruskými menšinami (ukrajinský scenár). Druhou by bol tvrdo proruský a protizápadný kurz (bieloruský scenár).
Jedna aj druhá cesta by viedla k strate zvyškov suverenity Gruzínska. Také sú pravidlá hry v nárazníkových zónach NATO – Rusko. Ukrajina už nemôže robiť suverénne rozhodnutia, lebo je vojensky aj finančne celkom závislá od Západu. Ani Bielorusko už nemôže robiť suverénne rozhodnutia, lebo je bezpečnostne a politicky celkom závislé od Ruska.
Gruzínska vláda so svojou divokou politikou – akokoľvek naivnou a ťažko schodnou – v istom zmysle bojuje o prežitie. O zachovanie štátu a národnej bezpečnosti.
Aj preto Gruzínsky sen, strana lokálnej oligarchie, vyhral voľby. Veľmoci v čase vojny nerady pripúšťajú neutralitu, no malé krajiny a malé národy to vidia inak. Nechcú sa rozbiehať do vojen, ktoré im môžu priniesť málo a ktoré im môžu vziať všetko.
Strana Gruzínsky sen má vlastne celkom príznačný názov. Dnes je jej politika viac vysnívaná ako realistická.
No nemuselo to tak byť vždy. Nebyť vysoko rizikovej expanzívnej politiky NATO, štáty ako Gruzínsko by mohli pomerne dobre fungovať v neutrálnom režime. Ako súčasť EÚ, ktorá obchoduje s Ruskom. Priniesol by im viac ako súčasný stav.
Pokiaľ ide o dávnejšiu históriu, aj tam je Gruzísko úzko previazané s Ukrajinou. S oboma krajinami rátali Spojené štáty v NATO. Po roku 2000 to viedlo na Ukrajine aj v Gruzínsku k farebným revolúciám, kde sa voľby opakovali dovtedy, kým nezvíťazili proatlantickí lídri (Juščenko na Ukrajine, Saakašvili v Gruzínsku).
V zlomovom roku 2008 na samite NATO v Bukurešti položila Bushova vláda na stôl pozvánku Ukrajiny a Gruzínska do NATO. Nemecko a Francúzsko to však zablokovali. Tvrdili, že bezpečnosť európskych členov NATO by to nezvýšilo, ale znížilo. Inými slovami, snahy zatiahnuť Ukrajinu s Gruzínskom do NATO by mohli viesť k vojne v Európe.
Problém bol v tom, že Spojené štáty postoje európskych členov z roku 2008 nerešpektovali. Ďalej trvali na politike rozširovania NATO. Zmienky o atlantickej budúcnosti Ukrajiny a Gruzínska presadili do väčšiny dokumentov zo samitov NATO. Hra pokračovala. Napriek varovaniam realistov (Kissinger, Sachs), že to môže viesť k vojne.
Ich varovania sa naplnili vo februári 2022.
Následky, ako sa dalo čakať, sú kruté hlavne pre Európu. EÚ ako mierový projekt postavený na voľnom obchode a prosperite zaniká. Únia sa mení na bojisko hybridnej vojny, ktoré veľkú časť ľudí pripravilo o rozum.
A ktoré z konceptu „suverenity“ a „mierovej proeurópskej politiky“ urobilo sen.
