Najskôr však pár slov k procesu. Áno, Kiskov prípad sa vyšetroval aj za vlády Smeru (od roku 2017). A áno, Fico sa o Kiskove podvody zaujímal a využíval ich v politickom boji. Lenže vyšetrovanie podvodov pri financovaní Kiskovej prezidentskej kampane pokračovalo aj po voľbách 2020, teda po nástupe Matoviča s Lipšicom k moci. Kiskova kauza sa nedala hodiť pod koberec. Dôkazy nepustili.
V apríli 2022, za Hegerovej vlády, Kisku obžalovali. Fico vtedy sedel v opozícii. V októbri 2023, za Ódorovej vlády, súd Kisku odsúdil za „pokračujúce daňové podvody“.
Proces dopadol najlepšie, ako mohol. Kiska si vypočul rozhodnutie o vine, no za mreže nešiel, lebo škodu doplatil.
Nakoniec podobne rozhodol aj odvolací súd. Tvrdiť, že to je výsledok Ficovej politiky zastrašovania sudcov, je hlboko pod úroveň človeka, ktorý bol kedysi (hoci len omylom) prezidentom Slovenskej republiky.
Teraz pár slov k podstate veci a dôkazom.
Kiska sa v rokoch 2013 a 2014 rozhodol, že prezidentskú kampaň si zaúčtuje do nákladov na podnikanie. Aby ušetril na DPH. A aby si zároveň znížil firemnú daň zo zisku. Takéto financovanie kampane bolo protizákonné a podvodné.
A nie, Kiska nemohol tvrdiť, že o tom nevedel. Alebo že má iný názor.
Kisku na to totiž upozornili úrady hneď v roku 2014. Keď žiadal naspäť DPH, úrady mu vysvetlili, že náklady na politickú činnosť si nemôže účtovať ako náklady na podnikateľskú činnosť. Ak by bol Kiska slušný človek, upozornenie úradov by rešpektoval a kampaň by ďalej platil legálne.
Lenže Kiska ani po upozornení postup nezmenil. Prezidentskú kampaň si ďalej financoval cez firmu KTAG v rámci nákladov na biznis. Chcel tak ušetriť takmer 300-tisíc eur. Na úkor daňových poplatníkov.
Po jeho zvolení kauza tri roky spala.
No po konfliktoch prezidenta Kisku s Ficovou vládou sa k nej prokuratúra vrátila. Ani to však Kisku veľmi nevyrušovalo. Mal v rukách silnú zbraň: aktivistické médiá. Keďže Kiska robil vzornú proatlantickú politiku, progresívne médiá mu robili ochranku. Také sú pravidlá. Tvrdili, že nejde o nijakú kauzu, ale len o výmysly Fica. A Kiska vraj trpí len preto, že je bojovník proti zlu.
Prezident a podnikateľ Kiska otočil až potom, čo anonymný zdroj zverejnil finančné podrobnosti o jeho podvodoch. KTAG potichu štátu vrátila „ušetrené dane“. Kiska však musel byť stíhaný ďalej, keďže daňový podvod vykonával dlhodobo a vedome, napriek upozorneniu daňovej inšpekcie…
Jeho vinu potvrdili dva súdy.
Ak Kiska po tom všetkom vykrikuje, že je obeťou špinavého politického procesu a nátlaku Fica na súdy, tak sa hlúpym spôsobom zosmiešňuje. Jeho rozprávkam už nemôžu veriť ani tí najjednoduchší.
Kiska premeškal príležitosť prijať zodpovednosť, ospravedlniť sa a slušne vysvetliť, že to bola chyba, ktorú už napravil.
Namiesto toho pokračuje v rečiach a tupých konšpiračných teóriách v štýle „lebo Fico“ (ktorý vraj vydiera sudcov). Tým zhadzuje aj svoj charakter, aj charakter mediálnych tajtrlíkov, ktorí ho roky zúfalo bránili. Ako ikonu čistoty a dobra.
2. Ochranca podvodníka
Pri tomto prípade musíme ostať aj v druhom bode, lebo má hlbšie súvislosti s presahom na predsedu vlády.
Zrejme tu okrem iného išlo aj o pokus o „špinavý politický proces“. No v inom význame, aký spomína podvodník Kiska.
Terčom politického procesu mal byť Fico. Dokonca mal za to sedieť vo väzbe. V roku 2022 Lipšicova špeciálna prokuratúra žiadala, aby poslanec Fico skončil v preventívnej väzbe.
Príbeh mal reálny základ v tom, že Fico sa po roku 2017 naozaj zaujímal o daňové podvody Kisku. A využíval ich. Pravdepodobné je aj to, že pri tom prekročil zákon a mal byť stíhaný. Samozrejme, na slobode, nešlo predsa o terorizmus či závažné zločiny, ale o podozrenie, že premiér pri záujme o podvody Kisku zašiel za hranu svojich právomocí. Napokon, podobné sklony prejavoval aj premiér Matovič, keď sa hyperaktívne zaujímal o kauzy Smeru. A o to, či ich čurillovci z NAKA dostatočne tvrdo vyšetrujú…
Lenže Fico nakoniec nemal byť stíhaný na slobode. Mal skončiť vo väzbe. Aby to bolo možné, NAKA a prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry si vymysleli nebezpečnú „zločineckú skupinu“, ktorá si vraj vykonštruovala kauzy prezidenta Kisku.
Lipšic mal na to dva dôvody. Oba politické.
Prvým bol sľub Matoviča a Lipšica, že dostanú lídrov Smeru za mreže. A volebné sľuby treba plniť. Keďže neschopní čurillovci a neschopný prokurátor Lipšic na Fica s Kaliňákom za tri roky nenašli nič silnejšie, hnali ich do väzby za to, že si vraj vymysleli daňové kauzy Kisku. A vystupovali pri tom ako „nebezpečná zločinecká skupina“.
Kaliňák skončil vo väzbe. Poslanca Fica zachránilo len to, že ho Národná rada nevydala na väzobné stíhanie. Stíhaný bol na slobode.
Druhý dôvod Lipšica súvisel s jeho snahou chrániť Kisku.
Lipšic s tým začal už ako advokát. Pracoval pre Kisku.
A pokračoval v tom aj ako špeciálny prokurátor. Stíhanie Fica malo ukázať, že Kiskove podvody boli vykonštruované na politickú objednávku. Kiska je vraj nevinný, respektíve je len obeťou zločineckej skupiny okolo Fica, ktorá za to bude príkladne potrestaná.
Pre voličov Matoviča to bol pekný obraz. Nevinný Kiska. Zločinec Fico za mrežami. Za to, že politicky účelovo ubližoval dobrotivému prezidentovi.
Dnes, keď už vieme, že Kiskove podvody neboli vymyslené, ale celkom skutočné, je zrejmé aj B, ktoré z toho vyplýva. Politický proces s výmyslami o zločineckej skupine mal byť namierený na Fica. Aby sa jednou ranou vybavili dve muchy: plnenie sľubov o Ficovi za mrežami a ochrana podvodníka Kisku.
Nech to znie akokoľvek ohavne, Fico si mal vo väzbe odsedieť Kiskove podvody. Kiskov advokát Lipšic mal pri tom všetkom pózovať ako vzor práva a spravodlivosti. A progresívne médiá mali jasať, že dobro opäť raz zvíťazilo nad zlom.
Éra Matoviča a Lipšica bola neskutočným spôsobom primitívna. Ako v právnom a morálnom praveku.
3. Lekár verzus pacient
Lekári po dvoch rokoch opäť rozohrali poker s hromadnými výpoveďami. Čiže opäť vydierajú – a ako rukojemníkov si držia pacientov. Ich hlavné požiadavky sú dve: zachovanie automatického rastu platov a zastavenie prechodu nemocníc na akciové spoločnosti.
V tom prvom sa prejavujú ako bezohľadní egoisti, ktorí v čase rozpočtovej krízy nedokážu urobiť ani drobné ústupky. No v tom druhom si zaslúžia podporu. Nemocnice by nemali byť obchodné spoločnosti zamerané na zisk. Teda na to, aby zarábali na zdravotných problémoch ľudí.
Pokiaľ ide o peniaze pre lekárov, treba pripomenúť, že dnes už vôbec nejde o výšku platov a jej dorovnávanie, aby neutekali do Česka.
Po roku 2022 zarobia slovenskí lekári viac ako ich českí kolegovia. Napriek tomu, že možnosti slovenských daňových poplatníkov sú výrazne nižšie. Priemerný mesačný príjem lekára aj s príplatkami je takmer päťtisíc eur.
Spor sa už nevedie o platy lekárov, ale len o ich ďalšie zvyšovanie. Lekári očakávali automatický rast príjmov o deväť percent. Vláda im v rámci šetrenia ponúka „len“ šesťpercentnú valorizáciu (a deväťpercentnú pre sestry a zdravotníkov s nižšími príjmami). Lekári dočasný kompromis odmietli a zbierajú výpovede.
Jadro problému je v tom, že rozdiel medzi platmi daňových poplatníkov, ktorí sa lekárom skladajú na výplaty, a platmi lekárov, je drastický. Vyšší ako v Česku, Poľsku, Nemecku, Rakúsku… Už v roku 2022 sme upozorňovali, že to bude finančne neudržateľné. Nie preto, že lekári zarábajú priveľa, za svoju náročnú prácu si zaslúžia vysoké mzdy. Jednoducho preto, že ich platy – vyššie ako platy českých lekárov – sú pre slovenskú spoločnosť neúnosné.
Platí celkom jednoduchá rovnica. Zvýšenie platov lekárov znamená zvýšenie štátneho dlhu. O stovky miliónov eur ročne. Keďže dlhy aj úroky rastú, časom budú nevyhnutné ďalšie konsolidačné opatrenia. Rozšírenie dane z finančných transakcií, rast odvodov a daní, ďalšie škrtanie rodinnej podpory…
Iste, lekári majú právo žiadať, aby sa ich konsolidácia rozpočtu nikdy netýkala. Ani len symbolicky a dočasne. No my, daňoví poplatníci, zas máme právo žiadať, aby sme nezadlžovali seba a svoje deti. A aby sa hľadal kompromis.
Lekári však všetky návrhy na kompromis pri ďalšom raste platov odmietli. V duchu hesla všetko alebo nič.
Ich neoblomný postoj sa nedá nazvať inak ako finančné vydieranie daňových poplatníkov. A pacientov.
Druhým a zložitejším balíkom problémov je „transformácia nemocníc“. Po novom majú aj štátne (fakultné) nemocnice fungovať ako akciové spoločnosti. Vraj to prinesie poriadok v ich financovaní. Pretože nemocnice ako akciové spoločnosti vraj prestanú plytvať a hromadiť dlhy.
Znie to pekne. No len na papieri. Kým bude v zdravotníctve rásť rozdiel medzi výdavkami a príjmami (aj pre zákonom garantované vysoké platy lekárov a slabé odvody poistencov), dovtedy budú nemocnice stratové.
Ak prejdú na akciové spoločnosti, bude hroziť, že ich ovládnu veritelia. Napríklad súkromní hráči v sektore okolo Penty. Bol by tu tlak na to, aby sa ohli pravidlá a aby sa dlhy štátnych nemocníc „kapitalizovali“. Výmenou za časť akcií…
Navyše, táto otázka nie je len technická či finančná. Je hlbšia. Politická a filozofická. Naozaj chceme, aby nielen časť zdravotníctva (lekárne, ambulancie a menšie nemocnice), ale celý systém vrátane koncových nemocníc pracoval na „kapitalistickom“ princípe? Teda na príkaze tvorby zisku a potláčaní oddelení a služieb, ktoré nie sú pre akcionárov (podnikateľov) dostatočne rentabilné?
Takéto nastavenie by v konečnom dôsledku neviedlo k riešeniam, ale k novým problémom. Zdravotnícke služby by boli spoľahlivo dostupné len pre tých, ktorí si priplatia za nadštandard. Ostatným by sa dostupnosť nemocničných služieb ešte viac znížila.
Navyše, skúsenosti zo strednej Európy ukazujú, že najlepšiu zdravotnú starostlivosť neposkytujú súkromné kliniky, ale štátne nemocnice. Prefarbiť ich na „obchodné spoločnosti“ a vystaviť ich tlaku na privatizáciu – alebo tlaku na obchodovanie s nemocničnými pacientmi – by neprinieslo poriadok, ale riziká.
V tomto môžeme s lekárskymi odbormi súhlasiť. Aspoň koncové, fakultné nemocnice by mali ostať štátne. A zamerané na zdravotné služby, nie na obchodovanie a zisky.
Odborárom však nezaškodí pripomenúť, že prívlastok štátne neznamená socialistické. Aj v štátnej organizácii má byť výška platov úmerná kvalite služieb, ktoré ponúka. A možnostiam tých, ktorí sa na to všetko finančne skladajú.
Žiadať socialistické istoty bez akýchkoľvek finančných rizík a trvať na platoch veľkoobchodníkov – to akosi nejde dokopy.
4. Huliakova húfnica
Na záver ešte musíme spomenúť Huliaka, ktorý sa už tretí týždeň zabáva ostreľovaním vlády.
Jeho húfnica bola spočiatku malá a neškodná. Po konfliktoch s Dankom začal mierne vyskakovať, že chce premenovať poslanecký klub SNS – a podporiť kandidáta Hlasu na predsedu parlamentu. Keď mu Danko vynadal, že je zradca, a keď Taraba vyhodil jeho ľudí z ministerstva, Huliak pritvrdil. Vystúpil z klubu SNS, žiadal nové politické dohody.
Tarabovi odkázal, že je klamár a intrigán, a že by s ním nemohol sedieť v jednom úrade, lebo by ho musel vyhodiť z okna. Dankovi odkázal, že je opica. V utorok Huliak a jeho dvaja poslanci zablokovali parlament.
Najnovšie Huliak začal strieľať ostrými nábojmi. Žiada od SNS jedno ministerstvo. Inak nemieni v koalícii robiť „užitočného hlupáčika“.
Huliakova taktika je čarovná. Jednou rukou Danka prefacká ako opicu. Druhou rukou od neho pýta jedno ministerstvo SNS. Tam sa nemá čo pokaziť…
Danko zjavne urobil chybu, keď si neupratal v klube, kým to ešte išlo. A dobieha ho to teraz, keď je Huliak prepnutý – a keď to už nejde.
Nakoniec sa však nedeje nič mimoriadne ani nečakané. Dankovi pred voľbami 2023 zachránili krk externé posily (aj tie z Národnej koalície). Dnes ho pod tým krkom držia – a žiadajú hracie žetóny. Taraba ich dostal. Huliak nie. To je celé.
Následky sú pritom kruté aj pre SNS, aj pre Národnú koalíciu. Na chaose v klube SNS zarobí hlavne Šutaj Eštok. Kým si Danko s Tarabom a Huliakom neposedia pri fajke mieru, váha Hlasu v koalícii porastie. Vrátane jeho progresívneho krídla, ktoré chceli „patrioti“ z poslaneckej klubovne SNS posadiť do kúta.
