Bábkové divadlo, ktoré stelesňovali figuríny, ako Clintovová, Biden či Harrisová (na Slovensku Kiska, Čaputová, Korčok), je už dlhšie ako desať rokov choré a celkom neudržateľné. Bývalí liberáli, dnes progresívci, totiž začali útočiť na posvätné výsady západnej spoločnosti: na slobodu, demokraciu, ochranu súkromia, bezpečnosť.
Robia to z dvoch dôvodov. Prvým je ich presvedčenie, že sú ramenom historického vývoja a pokroku. Chcú revolučným spôsobom prevychovať spoločnosť a svet podľa svojich dúhových šablón. Nerobia to len politicky, terčom ich nátlaku je celá spoločnosť. Kultúra, šport, školy, veda. Kto sa nepodvolí, toho odpisujú ako zlo a nepriateľa ľudstva.
Väčšina médií, aktivistov a politických strán (dokonca aj kresťanských) sa podvolila.
Väčšina spoločnosti nie.
Druhý dôvod, prečo progresívci a ich mediálna mašinéria tvrdo útočia na slobodu, demokraciu (strany s väčšinovou podporou) a súkromie, je čisto praktický a mocenský. Prehrávajú. A kto dlhodobo prehráva, ten má len dve možnosti. Buď prehodnotí svoje ciele – aby neboli v rozpore s požiadavkami väčšiny. Alebo pritvrdí. Prenasledovaním oponentov, cenzúrou, kampaňami proti „nepriateľom“…
Progresívci si zvolili druhú cestu. S kosákom a kladivom. Riadili sa heslom Georgea Sorosa, aby médiá a sociálne siete blokovali Trumpa a jeho stúpencov. Ich obľúbenými zbraňami sa stali cenzúra, trestné stíhanie oponentov a zúrivé mediálne kampane proti tým, ktorí vybočujú z nadiktovanej línie.
Po imigračnej, pandemickej a vojnovej kampani sa nehoráznym spôsobom osekali práva a slobody ľudí. Médiá prestali robiť kritickú žurnalistiku a začali robiť propagandu. Sociálne siete boli pod tlakom, aby cenzurovali obsah. Potláčali sa alternatívne médiá alebo nezávislí novinári (Tucker Calrson, Joe Rogan). Vyžadovala sa poslušnosť. Kto zaváhal, ten bol vyhlásený za „bezpečnostnú hrozbu“.
Dúfali, že nový bezpečnostný režim zaberie. No nakoniec to len zosilnilo odpor. A zvýraznilo ohavnosť a neprijateľnosť ich politiky. Nemôžete predsa vyhlásiť vojnu väčšine – a hrať sa pritom na zastupiteľskú demokraciu.
Alebo ak sa na vec pozrieme globálne, nemôžete vyhlásiť vojnu väčšine sveta – a hrať sa pritom na svetového lídra.
Mimochodom, kríza progresívcov úzko súvisí s krízou globálnej oligarchie a globalistov. Ak sa nedarí pánovi, nedarí sa ani jeho politickým sluhom.
Moc globalistov závisí, ako napovedá už ich pomenovanie, od ich svetovej dominancie. Ak by si ju udržali a rozširovali – ako predpokladali – ich mediálna a politická prevaha by ostala zachovaná. Lenže plány sa zrazili s realitou. Globalizmus (na rozdiel od prirodzenej globalizácie) sa začal rozkladať.
Pritom ešte na prelome tisícročí boli globalisti presvedčení, že im ide karta. Považovali sa za víťazov evolúcie. Po páde východného bloku sa presadila fukuyamovská vízia celosvetového nástupu liberálnej demokracie. Samozrejme, s vedúcim postavením finančnej oligarchie okolo Spojených štátov.
Po roku 2000 sa svižne rozširovalo NATO. Rusko sa malo westernizovať – cez prozápadných oligarchov typu Chodorkovského, ktorí si kúpili polovicu Dumy a takmer celú vládu. Čína sa mala postupne privatizovať. Ako manufaktúra západných korporácií. „Vojna proti terorizmu“ mala zlomiť posledné ohniská odporu v Afganistane a na Blízkom východe. Po takzvanej Arabskej jari sa mal dokonca westernizovať aj arabský svet…
Lenže z víťazného pochodu „liberálnej demokracie“ vedenej Spojenými štátmi sa nenaplnilo vôbec nič. Politika globalistov stroskotala. Spojené štáty prehrali prakticky všetky vojny, ktoré rozpútali, alebo v ktorých sa angažovali (Afganistan, Irak, Sýria, Líbya).
Arabská jar neviedla k prozápadnej politike, ale k opaku, k novej vlne arabského nacionalizmu a islamizmu. V Rusku nevládne Chodorkovskyj, ale Putin. Čína si udržala suverenitu a vyrástla z nej najväčšia svetová ekonomika (v parite kúpnej sily).
Svet neovládla západná oligarchia a západní globalisti. Naopak, dostali sa pod tlak. Strácajú staré pozície. V nárazníkových zónach (Ukrajina, juhovýchodná Ázia) prechádzajú do defenzívy.
Ich straty nie sú len politické, ale aj finančné. Náklady na presadenie dominancie boli vysoké, výnosy nízke. Spojené štáty a ich „joint venture“ EÚ ťažia rekordné dlhy, ktoré už nie je možné splatiť. Rieši sa to len ich refinancovaním. Staré úvery sa splácajú novými… Prosperita sa už netýka prevažnej väčšiny západnej spoločnosti, ale len jej menšej časti.
Následky: západná oligarchia a jej pokrokoví zástupcovia začínajú byť pod tlakom aj doma, v západných krajinách. Systém, ktorý prestal slúžiť väčšine a obmedzil sa na ochranu záujmov menšín, je zákonite v kríze.
Aj preto vyhral Trump.
Trumpov tím sa pritom nechystá systém vyradiť a nahradiť novým. Žiada skôr návrat k tomu, čo dobre fungovalo: ochranu slobody (vrátane slobody slova), ochranu súkromia, národných záujmov, ochranu štátnych hraníc pred nelegálnou migráciou… Trump chce zastaviť vývoz pracovných miest za hranice obmedzením starých obchodných dohôd. A sľubuje vládu, ktorá nebude zastupovať prisťahovalcov, queer menšiny a oligarchiu, ale väčšinu. Národ.
Slovom, hovorí o politike, ktorá má rešpektovať slobodnú spoločnosť a zastupiteľskú demokraciu.
Pokiaľ ide o geopolitiku, Trumpov program bol a je v istom zmysle kissingerovský. Chcel by obmedziť náklady Spojených štátov na „obsluhu sveta“. Alebo na konflikty, ktoré sú dnes pre Spojené štáty dlhodobo neúnosné (vojna o Ukrajinu). A chce to aj za cenu toho, že padnú sny globalistov o „americkom svetovom poriadku“.
Trump je pripravený rešpektovať mocenskú rovnováhu a pristúpiť na dohody s inými hráčmi. Neznamená to ústup Spojených štátov zo svetovej scény, ale prehodnotenie priorít a možností (ktoré sú pre Západ čoraz viac obmedzené). Trump bude zrejme o niečo tvrdšie vystupovať voči Iránu alebo Číne. Pri Ukrajine, Rusku a programe rozširovania NATO zas navrhne ústupky.
Východiská jeho zahraničnej politiky vyzerajú rozumne. Ak by sa presadili skôr, teda ak by sa pristúpilo k rokovaniam o bezpečnostných dohodách NATO – Rusko a vojenskej neutralite Ukrajiny, zrejme by sme sa vyhli vojne v Európe. Ukrajina by ostala celá (hoci mimo NATO, čiže mimo americkej sféry vplyvu). A Európu by nedusila energetická a obchodná kríza.
Samozrejme, s víťazstvom Trumpa a výmenou v Bielom dome si netreba spájať prehnané očakávania. Spojené štáty sú veľmoc, ktorú nemôžu preformátovať jedny voľby (a potom naspäť druhé). Takto to nefunguje. Američania budú aj ďalej presadzovať svoju dominanciu v Európe. A nepriateľstvo alebo rivalitu voči Rusku.
Zmeniť sa však môže aspoň to, že sa bude rešpektovať politika červených čiar. Aby sa predchádzalo vojnám, ktoré Západ nedokáže presvedčivo vyhrať.
Trump zrejme zruší hlúpy zákaz rokovaní s Ruskom. A nahlas prizná, že aktivistické heslo jastrabov „konflikt sa musí vyriešiť silou“ zlyhalo. Pretože v tomto konflikte je silnejšie Rusko. Nie Ukrajina a jej sponzori.
Americký prezident zrejme bude tlmiť vojnový zápal. A ukáže, že vie hovoriť aj s tými, ktorí nie sú súčasťou jeho kmeňa. Alebo jeho klientely.
Pre začiatok by to nebolo málo.
Nutnou podmienkou poriadku je ukončiť jednofarebné projekcie. A obnoviť kontakt s realitou.
