Americký denníček. Rusty Reno o nádeji, že s Trumpom prichádza koniec Hitlerovej doby
Mesačník First Things som roky predplácal a po návrate domov si predplatné zrejme obnovím. Pred časom som oň prišiel, keď ich Amazon zrušil v Kindle.
Prichádzam v dohodnutý čas na dohodnuté miesto, budova číslo 9, 40 ulica na Manhattane. Pri vchode si ma preverí esbéeskár, podobná kontrola je takmer v každej budove. First Things sídlia akoby v otvorenom byte, R. R. Reno (familiárne Rusty) je rešpektovaný teológ a intelektuál, katolík, má 65, štíhly, prešedivelý, odpovedá v krátkych vetách, na podotázku reaguje v dlhších odsekoch. Občas sa zasmeje.
Nikdy sme sa nestretli, ale rýchlo si porozumieme. Poznal som zakladateľa First Things otca Richarda Neuhausa, zomrel pred 15 rokmi, do okruhu patril Michael Novak, stále patrí George Weigel, píšu tu viacerí dôležití autori, dokážu objaviť aj mladých autorov. Neuhaus bol legenda, na konci 60. rokov pochodoval s Martinom Lutherom Kingom, bol liberálny protestant, neskôr ho štúdium doviedlo ku konverzii a stal sa katolíckym kňazom. Keď boli v roku 1973 Najvyšším súdom presadené potraty v celej Amerike, stal sa konzervatívcom. Liberálom bol tŕňom v päte, mal charizmu a vedel s ňou narábať. Celé roky budoval koalíciu a udržiaval akademickú debatu, ako toto hanebné rozhodnutie súdu zvrátiť. Nedožil sa toho, ale mal na tom leví podiel.
Kruh autorov bol skupinou kresťanských neokonov, hovorili im teokoni (veľmi sa to neujalo), najmä náš Novak. S tým, ako sa správal k pápežovi Jánovi Pavlovi II., keď v rímskej kúrii loboval za podporu vojny v Iraku, ale prekročil čiaru, sa zhodneme s Renom. Novak bol čítaný autor starého veku, snažil sa prepojiť kapitalizmus s katolicizmom, realita ho ale usvedčila z hlbokých omylov. Vo First Things prišlo v tom období k zaujímavej vnútornej „reformácii“, mladá generácia na čele s Josephom Bottumom, chvíľu bol aj šéfredaktorom, sa vzbúrila proti vojne, keď Neuhas a Novak zomreli, časopis to zachránilo. Reno to dobre zosobňuje.
Dnes predávajú 30-tisíc výtlačkov mesačne, čo je solídne číslo, nedá sa v podstate nikde kúpiť, musíte si časopis objednať. V kanceláriách mu robí spoločnosť okolo šesť až sedem mladých ľudí, najmä dievčat. Keď naše stretnutie skončí, začína im niečo ako seminár.
Ešte predtým ale strávime debatou zhruba dve hodiny. Ideme na obed, „burgre alebo niečo lepšie talianske?“ spýta sa, vyberiem si taliansku reštauráciu. Dáme si denné menu, šošovicovú polievku, ku ktorej dostaneme chlieb, ravioli so syrom a hľuzovkou, vodu bez bubliniek. Opäť sa mi potvrdí, že kuchyňa tu nie je nič špeciálne, reštaurácia je drahšia, jedlo je až príliš obyčajné, Vlado Morochovič by ich mal čo naučiť.
V reštaurácii je hluk, musím sa nakláňať, poriadne sa porozprávame až potom v redakcii.
Open-society konsenzus skončil
„Doba toho, čo nazýva open-society konsenzus, sa skončila. V 90. rokoch a až do Busha mladšieho všetci verili, že všetko má byť otvorené – hranice, obchod, mysle. Ale ukázalo sa, že to nefunguje, viedlo to predsa k nástupu fašizmu, homofóbie, dezinformáciám a hoaxom,“ s ktorými bolo treba podľa liberálov neustále bojovať. „Poznáte u vás Anne Applebaum? Tá to stelesňuje.“
Pýtam sa, prečo to podľa neho končí, prečo si je tým taký istý. „Pretože tento politický koncept je útokom na princíp lásky. Láska totiž uzatvára (love closes), láska zaväzuje k vzťahu k Bohu, rodine, národu – a tie vzťahy sú uzavreté.“
Open society (otvorená spoločnosť), tento podľa neho už starý koncept politického usporiadania, končí. Musí skončiť, pretože je odmietnutý: "Je opakom princípu lásky, vedie k apatii a smrti, pozrite sa, koľko ľudí zomiera v USA predávkovaním liekmi – 100-tisíc ročne. Pozrite sa po uliciach a vidíte to, ľudia nechcú žiť v tekutej dobe, Ján Pavol II. mal pravdu, keď hovoril, že človek je stvorený pre lásku.“
Namietnem, že to rozdelenie predsa politicky výborne funguje. Aj zvolenie Trumpa povedie k posilneniu CNN a New York Times, minule počas jeho vlády na tom dokonale zarábali. Nesúhlasí so mnou. „Carl Schmitt sa mýlil [autor tézy, že politično definuje konflikt priateľ-nepriateľ, pozn red.], zvieratá nedokážu budovať lojalitu, ľudia bez nej nedokážu žiť. A Trump uspel v niečom, čo bude mať závažné politické konzekvencie: znovu presadil národ ako politické dobro.“
Všimnite si, rozhovorí sa, ako jeho politiku charakterizujú koncepty „vlajka, rodina, viera. Ako obnovuje význam hraníc štátu, bez hraníc predsa nie je ani štát, najľahší symbol je vlajka, uspel tak, že ju ďaleko viac začali používať aj demokrati. Nacionalizmus je späť. V roku 2016 ho mohli nazvať bláznom, ale nezmenil sa on, zmenila sa doba. A on je súčasťou verejného života už osem rokov“.
Reno: „Trump bol pritom vykresľovaný ako nepriateľ, ako hrozba. Hovorí ako Hitler, Stalin alebo Mussolini, písala Applebaum, Harrisová ho nazvala fašistom, celý rad ďalších ho nazýva diktátorom. Ale on to prelomil a extrémizmus, ktorý ľudia odmietli, sú témy ako transoperácie zdarma pre väzňov a podobné veci, o ktorých hovorila viceprezidentka Harrisová.“
Pýtam sa ho, ako vidí sklamanie v konzervatívnych kruhoch, pre ktoré sú dôležité témy ako ochrana života, manželstvo muža a ženy. Trump sa im už pred voľbami postavil chrbtom, do programu nič nedal. „Sú demoralizovaní. Myslím si, že Trump bude v oblasti kultúrnych vojen neutrálny, zrejme opäť obnoví Mexiko City policy, teda že USA nebudú financovať potraty po svete, zruší niektoré opatrenia, ktoré sú financované federálnou vládou, ale nebude ich zakazovať. Jeho reakciou bude, že prečo by to mali obyčajní Američania platiť,“ usmeje sa. „Napokon v tom, že potraty odsunul bokom, že drží, aby si o téme rozhodli štáty samotné, uspel. Zvolili ho s veľkou väčšinou, ani potraty mu nepoškodili,“ dodá.
Pýtam sa na nového viceprezidenta JD Vancea, v ktorom mnohí konzervatívci vidia nádej. Čo bude znamenať? „Nič. Viceprezident je dosť výrazne nepodstatná funkcia. Je mi to ľúto, ale takto systém funguje.“ Po chvíli dodá: „Poznám ho, je to talentovaný politik, má dar, ktorý mal naposledy Clinton, dokáže dobre vystupovať a má ten správny pôvod.“
S Vanceom sa ale podľa Rena do najvyššej politiky vracia niečo iné. „Od Eisenhowera po Busha staršieho platilo, že každý prezident slúžil v armáde, Carter iným spôsobom, ale tiež ho možno započítať. Od Clintona to neplatilo pre nikoho. Bush mladší bol v národnej garde, ale to preto, aby sa armáde vyhol. To sa nepočíta. Vance ale prešiel vojnou. Celá generácia baby-boomers, čiže deti narodené po druhej svetovej vojne v 50. a 60. rokoch, nebola v politike reprezentovaná bývalými vojakmi. Myslím si, že sa to do budúcnosti zmení, Vance je začiatok.“
Význam to má mať preto, že ľudia sa cítia takýmito politikmi viac chránení. O niektorých veciach sa nepochybuje. Dodám, že dúfam, že s tým príde aj menšia náchylnosť provokovať vojny vo svete. Pre Rena je ale dôležité, že s tým končí „post-materiálne a utopické vnímanie politiky, kde záleží na podpore globalizácie, multikulturalizme a podobne“. Vojaci myslia inak.
Aj táto zmena prišla s Trumpom. „Amerika je jedinečná, nie sme ako západná Európa. Tam sa globalizmus presadzoval proti štátu, globalisti oslabovali svoje štáty na úkor niečoho vyššieho. A to možno spojiť s USA. Amerika je globálny hegemón, globalizmus znamenal presadzovanie amerických záujmov, čo bolo dobré pre globalistov, bolo dobré aj pre Ameriku. Lenže tomu je koniec. Open-society konsenzus erodoval všetko, aj Ameriku.“
Hovoríme chvíľu o koncepte anywheres a somewheres, ktorým ľavičiar David Goodhart vysvetlil brexit (niektorí ľudia môžu uspieť hocikde, sú anywheres, iní chcú niekam patriť, sú somewheres). Reno sa vracia k téze, o ktorej písal v knihe Return of the Strong Gods (Návrat mocných bohov, 2019): „Povedzte mi, čo si myslíte o LGBT ideológii a ja vám poviem, čo si budete myslieť o ochrane hraníc. Pritom tie dve témy vôbec nesúvisia, nie je v tom logika. Až kým si neuvedomíte, že ľudia potrebujú metafyzické sny, a keď niekto presadzuje LGBT agendu a otvorené hranice, tak tým podporuje dezintegráciu spoločnosti, preto sa dnes na zahraničnú politiku pozeráme ako na niečo, čo súvisí s našimi metafyzickými snami.“
Požiadam ho, nech to trochu objasní. „Vezmite si otázku deportácie nelegálnych imigrantov, ako o nej hovorí Trump. Ak o tejto téme uvažujete cez kategóriu Auschwitzu, je to pre vás neprijateľná katastrofa. Ak ale o tom uvažujete cez skúsenosť obyvateľa Libanonu, kde etnické zloženie krajiny zmenilo tento štát na nepoznanie, a obávate sa o budúcnosť vašej krajiny, optika sa zmení. Alec Ryrie o tom v novom čísle napísal dôležitý text,“ dodá.
Ryrie je profesor dejín kresťanstva na Durham university, text sa volá The End of the Age of Hitler, píše v ňom o nádeji, že sa končí doba, keď je hlavným etickým kritériom Hitler. „Nie že by som nesúhlasil s hodnotami Hitlerovej doby [myslí sa obdobie po druhej svetovej vojne, kde je všetko, čo sa dá spojiť s Hitlerom, považované za neprípustné a odsudzované, pozn. red.], ale jednoducho si myslím, že to nestačí,“ píše Ryrie vo svojej eseji.
Krátky citát:
„Naša mytológia druhej svetovej vojny nás naučila niektoré dôležité veci, ale inde sa ukázala byť zavádzajúca a prešla až k toxickým témam, že zlo sa objavuje v maske temného pána; že sa mu oplatí postaviť aj s použitím násilia; že obozretnosť, zhovievavosť a diskrétnosť sú len synonymom appeasementu. Ako hovoril už Tolkien, budovanie a odvodzovanie našich hodnôt len od vojny je nerozumné [u Tolkiena išlo o symbol prsteňa a snahu použiť ho proti Sauronovi, pozn. red.], keďže aj spravodlivá vojna je sama osebe zlá vec. Zásadnejšie ale je, že sme nahradili pozitívny príkladu (Ježiš) negatívnym (Hitler), a to so sebou nesie vážne a nákladné dôsledky (heavy cost). Učí nás, čo máme nenávidieť, ale nie, čo máme milovať. Naša kultúra nás uisťuje, že každý môžeme slobodne sledovať svoje vlastné dobro, ale celkom zámerne nám nedáva žiadne prostriedky na to, aby sme rozpoznali, čo to dobro môže byť. Uisťuje nás, že máme práva a slobody. Ale načo nám tie práva sú? Pravdepodobne nie na to, aby sme sa triumfalisticky navzájom napádali na sociálnych sieťach.“ Toľko Ryrie.
Jeden demonštrant
Reno si myslí, že opakované zvolenie Trumpa, ktoré sa udialo napriek tlaku celého radu inštitúcií a ich hrozieb, umožňuje práve takúto hlbšiu kultúrnu zmenu. Že argumentovať s odkazom na Hitlera už nebude fungovať.
„Veď si len vezmite, že noviny Washington Post získali pred pár rokmi Pulitzerovu cenu za články o takzvanom Russia collusion, teda o tom, ako údajne Rusi ovplyvňovali voľby v prospech Trumpa. Pritom to bolo celé lož. Trvalo to roky, ale ľudia týmto médiám prestali veriť, dnes už aj majiteľ týchto novín Jeff Bezos naznačuje, že to pochopil, a preto nepodporil Kamalu Harrisovú. Kto by to bol kedy povedal.“
Rusty Reno je optimista.
Z redakcie First Things som sa pobral do galérie moderného umenia MOMA, podvečer som ešte išiel okolo Trump Tower. Protestoval tam iba jeden človek, na kartóne odsudzoval Trumpa ako diktátora. Pätnásť až dvadsať ďalších ľudí boli turisti. Fotili si ale Trumpov mrakodrap, nie demonštranta. Žeby mal Reno s tým optimizmom pravdu?
Neskôr večer sa mi na sieti X ukázalo video, kde jedna z najprogresívnejších amerických političiek hovorí presný opak.
AOC: "We are about to enter a period of fascism and authoritarianism" pic.twitter.com/VDkyeB99zz
— End Wokeness (@EndWokeness) November 7, 2024
Tak uvidíme. O tom, čo Trump prinesie, bude musieť rozhodnúť najmä on sám. Kissinger ho kedysi nazval politikom, ktorý sa vyskytuje na prelome rôznych epoch, keď jedna končí a druhá ešte nezačala.
Trochu istejšie by bolo, keby sa relativistická morálka dúhovej doby nahradila inou a osvedčenejšou morálkou. O stave amerického katolicizmu ale napíšem až v ďalšom texte. Nechám o ňom porozprávať slovenského kňaza otca Štefana, ktorý v Manhattane pôsobí už roky.
Seriál Jaroslava Danišku sa postupne chýli ku koncu, staršie časti si môžete prečítať tu:
Kamala sklamala. O porážke neokonov s Michaelom Medvedom
Fotograf Paul Martinka z New York Post: Amerika je ako na steroidoch
Ešte raz s profesorom Jeffrey Sachsom, tentoraz o Gaze
S profesorom Jeffrey Sachsom o skončení vojny na Ukrajine
Prečo Musk a americkí miliardári podporujú Trumpa