S týmito slovami neprišli konšpiračné weby. Vyslovil ich Barack Obama, ikona progresívcov. Akurát nepoužil obľúbený termín konšpirátorov deep state, ale Washington playbook. Obsah je však rovnaký.
Slovo playbook znamená scenár, ktorým sa riadia herci. Obama bol pri opise moci establišmentu neobyčajne otvorený a úprimný. Priznal, že od zvolených prezidentov sa očakáva, že musia poslušne vykonávať alebo zahrať predpísané úlohy.
Bolo to kruté priznanie, ale pravdivé. História ho potvrdila pri každom prezidentovi v 21. storočí. Špeciálne to platí pri pekných slovách prezidentov o mieri – a následne o vojnovej realite. Napokon, zažil to aj Trump. No nielen on.
Pozornejší čitateľ si určite spomenie, že s mierovými sľubmi kandidoval vo voľbách 2001 aj George W. Bush. Sľuboval, že Spojené štáty stiahne z konfliktov vo svete a sústredí sa na domáce problémy. Krátko nato Bush narazil na playbook, ktorý vyžadoval opak. A opak sa aj presadil.
Spojené štáty po páde Dvojičiek ohlásili globálnu vojnu proti terorizmu. Nasledovala invázia do Afganistanu. A potom – na základe výmyslov tajných služieb o zbraniach hromadného ničenia – aj invázia do Iraku, ktorá viedla k viac ako miliónu obetí.
Po Bushovi prišiel Obama. Aj on sľuboval veľký mierový program. A aj on rýchlo narazil na realitu. Tajné služby prišli s obvinením o zbraniach hromadného ničenia v Sýrii (chemické útoky). A tlačili Obamovu vládu do vojny. Obama sa vtedy proti establišmetnu vzbúril a zablokoval vojenské riešenie. Neskôr priznal, že jeho boj s bezpečnostným aparátom si vyžadoval nadľudský výkon, ktorý by asi málokto zopakoval.
Vojenské nasadenie Spojených štátov v Afganistane a Iraku, samozrejme, pokračovalo aj za Obamu. Hoci s mizernými výsledkami.
Po Obamovi prišiel Trump (2016). Jeho volebný program sľuboval radikálne zmeny. Chcel vycúvať z nákladných konfliktov a preformátovať zahraničnú politiku Spojených štátov. Išiel na to zostra. Jeho minister zahraničných vecí vyhodil polovicu ľudí zo State Departmentu.
Trump v roku 2017 presadzoval dohody s Ruskom o ukončení sankcií, zastavení rozširovania NATO a o vojenskej neutralite Ukrajiny – aby ukončil expanzívnu politiku Aliancie a vyhol sa riziku vojny v Európe.
Výsledok? Nakoniec Trump neskrotil establišment, ale establišment skrotil Trumpa. Proti Trumpovi, prezidentovi Spojených štátov, spojili sily všetky americké tajné služby, State Departement, Pentagón, Demokrati, Republikáni, médiá… A začal sa hon na čarodejnice.
Tajné služby vydali spoločné vyhlásenie, že sú „silne presvedčené“ o sprisahaní. Teda o tom, že Trumpovu kampaň podporovali Rusi. Spustilo sa rozsiahle vyšetrovanie údajných tajných dohôd Trumpových ľudí s „nepriateľom“. Spravodajské služby a médiá chrlili tony protiruských konšpiračných teórií. Ani jedna sa nepotvrdila, no splnili účel.
Prezidenta Trumpa nakoniec zlomili. Musel sa zbaviť „nevhodných poradcov“. A musel sa riadiť scenárom.
Realita bola už v roku 2017 opačná ako Trumpove plány: nijaké rokovania s Rusmi, nijaké bezpečnostné dohody s Rusmi, nijaké cúvanie krajín NATO z vyzbrojovania Ukrajiny, ktorá na Donbase nasadila armádu proti ruským menšinám a separatistom. Tvrdá línia. Aj za cenu rizika, že povedie k vojne s Ruskom.
Za zmienku stojí ešte jeden prezident, ktorý kandidoval s mierovými sľubmi a nakoniec ich hodil za hlavu a nastavil sa provojnovo. Volá sa Volodymyr Zelenskyj.
Do volieb išiel s heslom, že ukončí vojnu a vyrokuje s Ruskom mier na Donbase. Bolo to v roku 2019.
Po zvolení mu bolo vysvetlené, kde je jeho miesto – herecké miesto (v prípade Zelenského doslova). A kde je jeho playbook. Scenár pre herca. Zelenskyj poslúchol. Nijaké rokovania s Ruskom. Namiesto toho stupňoval tvrdú konfrontačnú politiku proti ruským médiám, ruským stranám, ruskému jazyku, ruskojazyčným menšinám… A pokračoval vo vyzbrojovaní ukrajinskej armády podľa štandardov NATO, aby vyčistila východ Ukrajiny od proruských rebelov a vytláčala Rusko z Čierneho mora a Krymu.
Ak si to zhrnieme, všetci spomínaní prezidenti sľubovali mierový prístup a všetci nakoniec museli vykonávať bojové úlohy.
Preto ani od Trumpa netreba očakávať priveľký obrat. V čase hybridnej vojny majú hlavné slovo bezpečnostné služby, nie zvolení prezidenti.
Stále je tu však priestor aspoň na mierny optimizmus. Jednak preto, že Trump je tvrdší a odolnejší ako ostatní lídri. Na sľuboch zrejme bude trvať, kým to bude aspoň trochu možné. A potom preto, že Trump už má s pevnou rukou establišmentu skúsenosti. Vie, čo ho čaká, a môže sa pripraviť. A vyhnúť sa tak chybám z roku 2017.
Navyše, Trumpovi republikáni v týchto voľbách získali nie tesnú, ale jasnú prevahu. Trump má silný mandát a väčšinu v Kongrese.
Jeho boj s mocenským a vojnovým establišmentom už nemusí byť nerovný, ale o niečo vyrovnanejší.
Presne o to ide: o rovnováhu. O rovnováhu medzi politikou bezpečnostných služieb a politikou prezidenta ako zástupcu spoločnosti.
A o rovnováhu vo svetovej politike, kde by sa mali obnoviť rokovania, dohody, vzájomný rešpekt. A uznávanie červených čiar.
V tomto má Trump o niečo väčšie šance ako pred ôsmimi rokmi. A zaslúži si podporu.
2. Test pre Európu
Pokiaľ ide o Európu, víťazstvo Trumpa prináša dve výzvy. Jednu dobrú, druhú problémovú.
Tou dobrou budú pokusy Trumpa ukončiť vojnu na Ukrajine. Čiže vojnu v Európe. Výsledky ostávajú otázne, no dôležitá je už samotná zmena prístupu. Aj to môže byť niekedy dosť na to, aby sa prepísali pravidlá hry.
Nástup Trumpa určite v EÚ posilní Orbánovych Patriotov pre Európu. A dostane pod tlak progresívne nastavenie bruselskej politiky.
Západná a európska politika už nebude taká zúfalo jednofarebná, progresívna a hlúpa (s príšernými výsledkami bojovej línie) ako doteraz. Zosilnejú hlasy tých, ktorí od začiatku upozorňovali, že provojnová politika jastrabov je zlá a nefunkčná.
Zákaz mierových rokovaní s Ruskom a príkaz, aby sa konflikt vyriešil silou – to boli mimoriadne zlé heslá s mimoriadne zlými výsledkami aj pre Ukrajinu, aj pre EÚ.
Už samotné vyrovnanie pomerov síl je výbornou správou. Doteraz boli kritické a realistické hlasy vnímané ako zradcovské. Alebo prinajmenšom ako disidentské. Po zmene americkej vlády to tak už nebude. Hystéria pózerov typu Fiala z ministrov, ktorí budú rokovať s Lavrovom, trochu opadne. Páni sa upokoja.
Navyše, napriek problémom opísaným v bode 1 je tu stále slušná šanca na to, aby sa vojna na Ukrajine naozaj urovnala inak ako vojenskou silou. Západný bezpečnostný aparát síce bude klásť odpor, no realisti majú silnejšieho spojenca – realitu. Z priebehu ukrajinského konfliktu je zrejmé, že sa na konci nedá vyriešiť inak ako dohodami. Úplná vojenská porážka Ruska – jadrovej veľmoci – je celkom nereálna. Rovnako je nereálne, aby Rusko pevne ovládlo západnú Ukrajinu podporovanú krajinami NATO. A západnými jadrovými veľmocami. Skôr alebo neskôr sa konflikt vyčerpá a buď zamrzne, alebo sa vyrieši dohodami.
Druhá výzva pre Európu, ktorá prichádza s Trumpom, je prevažne problémová. Zo stratégie Trumpovho tímu je zrejmé, že chce ubrať plyn na Ukrajine a pritvrdiť na Blízkom východe a pri konfrontácii s Čínou. Americká vláda bude tlačiť na krajiny EÚ, aby viac investovali do zbrojenia. A aby viac obmedzovali obchod s Čínou (Iránom). Jedno aj druhé prinesie Európanom vysoké náklady a chabé zisky.
Inými slovami, hybridná vojna bude pokračovať. A to pre EÚ nie je dobrá perspektíva. Pri konfliktoch sa konečný užívateľ výhod nebude volať EÚ. Na to je prislabá. EÚ bude v hybridnej vojne plniť úlohu peňaženky, z ktorej sa budú platiť náklady.
Osud vie byť krutý a ironický.
EÚ totiž vznikala ako projekt medzinárodnej mierovej spolupráce a medzinárodného voľného obchodu. Mala sa presadiť ako nový typ veľmoci, ktorá nebude stáť na zbraniach a obchodných vojnách, ale na opaku. Na spoločných projektoch, voľnom obchodovaní, prosperite… Po roku 2000 to tak chvíľu bolo. Z EÚ rástla obchodná a ekonomická veľmoc, v ktorej malo hlavné slovo Nemecko. Ekonomický obor a vojenský trpaslík…
Dnes, v ére hybridnej vojny a propagandy, je tento projekt mŕtvy.
Nástup Trumpa na tom veľa nezmení, skôr naopak. Po tlakoch na obchodné vojny s najväčšou európskou krajinou, Ruskom, prídu tlaky na rozširovanie bojových úloh. Teda na obchodné vojny s najväčšou svetovou ekonomikou – Čínou.
Investície, podnikanie a obchod na kontinente budú opäť dusiť vojnoví jastrabi. A bezpečnostné záujmy mimoeurópskych veľmocí.
EÚ by mala tieto domáce úlohy rázne odmietnuť. Aj za cenu konfliktov s Trumpovou vládou. Ak to nedokáže, zmení sa na karikatúru pôvodného projektu. Presnejšie: zmení sa na submisívnu obetavú chuderu, ktorá sa vzdáva lacných palív (lebo boli z Ruska), lacných energií (lebo boli málo zelené) aj lacných technológií a tovarov (lebo sú z Číny). A ktorá to robí v záujme bezpečnosti a výhod tých druhých.
Keď prídu Trumpovi patrioti zadávať nákladné úlohy Únii, mali by naraziť na európskych patriotov. A na ich heslo Europe first.
3. Fico v Číne
Problém (politický problém) dokazuje aj Ficova návšteva Číny. Slovenská vláda podporila investíciu spoločnosti Gotion v Šuranoch. Gotion je čínsky podnik, do ktorého kapitálovo vstúpili aj Nemci (Volkswagen). Má vyrábať batérie pre elektromobily. Zároveň sa dohodla možnosť bezvízového cestovania Slovákov do Číny.
Ak by slovenský premiér s podobným programom navštívil Čínu pred 20 rokmi, považovalo by sa to za celkom normálnu vec. Dnes to vedie k politickému kriku. Atlantickí pózeri z opozície v tom videli ohrozenie bezpečnostných záujmov Západu a Slovenska. A ohrozenie pozície Slovenska v EÚ a NATO (Majerský).
Ako na to prišli, ostáva záhadou. Možno sa len snažili napodobňovať svoje americké politické vzory, ktoré pri Číne dvíhajú prst. A radia navštevovať radšej Taiwan.
Samozrejme, môžeme mať výhrady k čínskemu komunistickému systému, ktorý obmedzuje slobodu – a tým aj iniciatívu a nápady. Alebo k čínskej zahraničnej politike, ktorá nie je (predstavte si tú drzosť) americká… No nemali by sme ignorovať obchodné príležitosti. Alebo investície, ktoré môžu priniesť Slovensku tisíce nových pracovných miest.
O spoluprácu s Čínou sa snažia všetky západné krajiny. V prvej línii nájdeme americké korporácie. Hneď za nimi Nemcov, Francúzov, Talianov.
Obchodná spolupráca Európy a Číny je celkom prirodzená. A malo by to tak ostať. Sme predsa súčasťou jedného (eurázijského) kontinentu, kde by mal byť popri zdravej rivalite priestor aj na spoluprácu. A na spoločné projekty.
Ak toto prirodzené nastavenie môže niekto ohroziť, tak len politickí aktivisti, ktorí pred záujmami Slovenska a Európy uprednostňujú atlantické poučky.
Vyčítať slovenskej vláde cestu do Číny je scestné. Rovnako scestné sú ultimatívne postoje: buď Západ, alebo Čína, nič medzi tým.
Mimochodom, aj otázka voľného obchodu ukazuje, ako veľmi sa svet zmenil za posledných 20 rokov. Pôvodne predsa na voľný obchod a voľné investície najviac tlačili Američania. A napomínali krajiny ako Čína, ktoré zavádzali obmedzenia, ochranné opatrenia alebo obchodné blokády. Dnes je to akosi naopak.
Asi to bude tým, že po voľnom obchode spravidla zvyknú volať tí silnejší. A sebavedomejší. Nie tí, ktorí sa topia v problémoch a dlhoch.
4. Pandemické odškodnenie
Fico v stredu prekvapil nápadom odškodňovať obete pandémie. Každému, kto v rámci pandemických opatrení dostal pokutu za ich porušenie, sa má vyplatiť odškodné.
Vláda robí malý krok dobrým smerom, ale chaotickým spôsobom.
Pandémia a zlyhania úradov počas nezmyselných opatrení – a nezmyselných kampaní „vakcína je sloboda“ – si určite zaslúži prehodnotenie. A aspoň v symbolickej rovine aj odškodnenie tých, ktorým úrady ubližovali.
Pokuty sú však najmenšou časťou problému. Najviac predsa trpeli tí, ktorí kvôli prehnaným opatreniam a zákazom vychádzania prišli o rodinný podnik či o celoživotné úspory. Alebo tí, ktorí kvôli nedostatočnej poslušnosti pri testovacích a očkovacích manévroch nemohli chodiť do práce a za príbuznými.
A napokon aj tí, ktorí prišli o prácu alebo o postavenie len preto, že našli odvahu a kritizovali vedecké a medicínske názory, ktorými nás kŕmili pandemickí jastrabi z médií a úradov.
Ďalšie obete prinieslo plošné očkovanie novými vakcínami, ktoré neprešli riadnym, ale len zrýchleným testovaním. Po nátlakovej očkovacej kampani boli hlásené tisíce prípadov trombóz, zápalov srdcového svalu, pľúcnych embólií, zvýšeného krvného tlaku a ďalších zdravotných komplikácií…
Kto to vyšetril? Kto sa pokúsil o analýzy z dostupných dát ambulancií, nemocníc, poisťovní? Nikto.
Fico a jeho partneri síce sľubovali, že na tom budú pracovať, ale výsledky sú prudko zmätočné.
Splnomocnenec vlády Kotlár rok pracoval na vyšetrovaní zlyhaní počas pandémie, no nakoniec netrafil zadanie. Vyšetroval – mimo svojho mandátu a mimo svojich možností – pôvod vírusu a bezpečnostné problémy spojené s mRNA vakcínami. Vyhodnotenie úradných opatrení mu akosi ušlo.
Po roku sa zobudil aj minister vnútra Šutaj Eštok. Sľubuje policajné vyšetrovanie. Zadanie a rozsah vyšetrovania je neznámy.
Po ďalších dvoch týždňoch prichádza návrh zákona na odškodnenie tých, ktorí dostali pokutu…
Podstata veci – prehodnotenie opatrení a vyhodnotenie efektivity a bezpečnosti plošného očkovania – nám stále uniká. Namiesto expertných skupín, analytických tímov a výsledkov s pridanou hodnotou tu máme len náhodné pokusy „voľačo ukázať“.
Predseda vlády by mal tému buď chytiť do rúk, premyslieť a zadať úlohy, ktoré sa zamerajú na jadro veci a na výsledky. Alebo by to mal nechať tak. Ak bude pokračovať štýlom nečakaných nápadov, mohol by tým trochu pripomínať Matoviča. A éru, keď sa smelé rozhodnutia rodili kdesi na chodbách Úradu vlády SR. V náhodnom čase a s náhodným obsahom.
