A následne sa úlohy vymenia. Poslucháč dáva svoju odpoveď a tým sa mení na hovorcu.
Pri komunikácii sa neobohacujeme len o holé fakty či informácie. V skutočnej komunikácii sa obohacujeme o seba samých.
Z tohto pozadia teraz môžeme pristúpiť k Svätému písmu. Vieme, že čítania z neho tvoria neodmysliteľnú súčasť bohoslužieb. Môžeme ho tak lepšie vnímať ako „vonkajšiu reč“ nášho Boha. On si ju vybral, aby sa takýmto spôsobom odovzdal, vydal nám ľuďom. Je to jeho cesta, ako nás osloviť v našich konkrétnych individuálnych situáciách, aby nám dal radu, útechu, nové smerovanie, nádej.
Ako vonkajšia reč Boha je teda Sväté písmo vyjadrením jeho vnútornej reči, teda jeho zámeru urobiť skutočne šťastným každého človeka. Sväté písmo tak môžeme vnímať ako jeden zo spôsobov, ktorým k nám prehovára Boh. On je vo vonkajšom slove prítomný podobne ako človek, ktorý je prítomný vo svojom slove pre partnera komunikácie.
Preto aj Druhý vatikánsky koncil v liturgickej konštitúcii vyhlásil, že Boh je prítomný vo svojom slove, lebo je to on sám, kto hovorí, keď sa Sväté písma čítajú v Cirkvi. Túto prítomnosť Boha môžeme nazvať aj cudzím slovom – anamnetická, teda spomienková.
Čo to znamená? Že keď čítame Písmo, tak nám pripomína, čo všetko Boh urobil v minulosti? Anamnéza je však viac ako obyčajná spomienka na dávnu udalosť. Teológia pod týmto slovom rozumie niečo ako tajomnú pamäť. Dalo by sa to osvetliť na nasledujúcom príklade. Súčasťou bohoslužieb vigílie Veľkej noci je tak na Západe, ako aj na Východe čítanie o udalosti, keď Boh oslobodil Izraelitov z egyptského otroctva a oni zázračne prechádzajú cez Červené more, teda robia Paschu. Tento príbeh sa odohral v histórii. Je jedinečný a my ho znova čítame a počúvame na Veľkú noc. Ale spolu s týmto príbehom zaznieva aj niečo oveľa dôležitejšie pre nás kresťanov 21. storočia.
V tom dávnom príbehu je totiž prítomné aj niečo nadčasové. A to niečo je Boží zámer zachrániť každého človeka z otroctva hriechu a smrti. Táto vôľa či túžba Boha bola prítomná v príbehu Izraelitov. Ale tento príbeh nám pripomína, že táto túžba Boha je tu a platí aj dnes. Na príklade starozákonnej udalosti Boh dáva ponuku aj mne, človekovi postmodernej doby. Je to ponuka zachraňujúcej Božej ruky, ktorá má moc zachrániť dnes rovnako ako pred tisíckami rokov.
Dnešného čitateľa či poslucháča týchto udalostí síce neprenasleduje faraón a nestojí bezradne pred Červeným morom ako vtedy Izraeliti, ale túto príhodu môžem vnímať ako vonkajšiu reč Boha, ako jeho prisľúbenie záchrany, ktoré je platné neustále.
Každú udalosť zo Svätého písma tak môžem prijímať ako vonkajšiu reč Boha, ktorou mi chce odovzdať svoju vnútornú reč, teda seba samého. Sväté písmo je preto pozvaním do vzťahu so živým a mocným Bohom, ktorý sa už toľkokrát a toľkými spôsobmi prejavil v dejinách a teraz sa chce a môže prejaviť novým spôsobom aj v mojom živote. Úlohou človeka je toto pozvanie objaviť a dať naň odpoveď. Akú odpoveď dám, to je už ponechané na moje slobodné rozhodnutie.
Preto prvým predpokladom je, aby sme tejto ponuke rozumeli. Otázka apoštola Filipa, ktorú položil etiópskemu sluhovi predtým, ako ho pokrstil, je stále aktuálna: „Aj rozumieš, čo čítaš?“ (Sk 8,30). S úpravou ju môžeme použiť aj vo vzťahu k Božiemu slovu počas bohoslužby.
Preto Cirkev od začiatku v liturgii aj mimo nej používala zvyčajne národné jazyky. Okrem gréčtiny to vtedy boli jazyky národov Stredozemia: sýrsky, koptský či arménsky jazyk. V počiatkoch sa používala aj aramejčina a niektoré zvolania boli v hebrejčine. V Ríme sa počas prvých storočí po Kristovi hovorilo po grécky, až sa postupne vo 4. storočí udomácnila latinčina. Aby sa vyhranili voči bludárom ariánom, prevzali germánski katolíci takisto latinčinu.
Okrem iného tu zohral svoju úlohu aj názor, že ak ľudia nebudú rozumieť textom, jednoducho nebudú príliš špekulovať nad obsahom, a tak nevzniknú ďalšie bludy, ako to bolo u spomínaných ariánov. V spojitosti s misiou svätých Cyrila a Metoda sa v 9. storočí spomína aj takzvaný trojjazyčný blud. Ten vychádzal z toho, že aj na kríži Pána Ježiša bol nápis s označením jeho viny iba v troch jazykoch: po hebrejsky, grécky a latinsky.
A preto len tieto tri jazyky boli považované za dostatočne „hodné“ na to, aby sa stali liturgickými jazykmi. Pápež Ján VIII. túto predstavu v roku 880 ešte odmietol. Ale o 200 rokov neskôr jeho nástupca Gregor VII. zrušil dovolenie sláviť bohoslužbu v staroslovienčine. Jedným z argumentov bol aj ten už spomenutý, že Sväté písmo ani bohoslužobné texty nemajú byť všeobecne dostupné, aby sa tak zabránilo ich zneužitiu a mylným výkladom.
Tento trend v latinskej cirkvi upevnila reformácia v 16. storočí a následne Tridentský koncil. Ten síce odmietol tvrdenie reformátorov, že liturgia má byť slávená iba v reči ľudu. Neskôr však rozhodnutia pápežov odmietli národné jazyky a potvrdili iba latinský. Situácia sa zmenila až počnúc Druhým vatikánskym koncilom.
Na druhej strane kresťanský Východ bol voči jazykovej otázke otvorenejší. V našom prostredí treba znova spomenúť svätých Solúnskych bratov a ich jazykový prínos. Gréckokatolíci na Slovensku dodnes slávia bohoslužby v cirkevnej slovančine. Ak by však zostali výlučne pri slávení v mŕtvom cirkevnoslovanskom jazyku, nepochopili by princíp misie svätých Cyrila a Metoda. Ich úmyslom totiž nebolo absolutizovať jazyk, ale umožniť porozumenie Bohu a jeho slovu.
Je dôležité, že démon rozumie a trasie sa? Je. No nie je to zďaleka všetko. Dôležitejšie ako trasúci sa démon je moje chvejúce sa srdce. Srdce, ktoré pochopilo, že ho chce naplniť sám Boh.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
