Svätý Matúš začína Abrahámom a končí Ježišom, kým Lukáš začína Ježišom a pokračuje až k Adamovi a Bohu. Matúš sleduje líniu Jozefa, zatiaľ čo Lukáš stopuje líniu Bohorodičky. Lukáš totiž chce zdôrazniť Ježiša ako človeka, kým Matúšovi záleží na dôkaze, že Ježiš je potomok kráľa Dávida, a teda legitímny Mesiáš.
Slabý v matematike?
Častá námietka tvrdí, že Matúšovi zrejme matematika veľmi nešla. V závere rodokmeňa síce hovorí, že pokolení bolo v troch etapách po 14, čo však nesedí. Keďže autor je bývalý daňový úradník, počítanie ho živilo. Jedno vysvetlenie ponúka fakt, že antickí spisovatelia v istej literárnej slobode čísla zaokrúhľovali, čo používali na zdôraznenie zamýšľanej výpovede. Čo chcel povedať evanjelista Matúš?
Svetoznámy biblista N. T. Wright v tom vidí biblickú „hru“ s číslom sedem. Vychádza z toho, že Židia mali každý siedmy rok tzv. sabatický a každých sedemkrát sedem rokov mali jubilejný rok, rok milosti. Bol to rok, keď sa dávali do poriadku všetky záležitosti, ktoré sa pokazili: prepúšťali sa otroci, vracala sa pôda, odpúšťali dlhy… Podľa Wrighta chce evanjelista Matúš počtom všetkých pokolení 3×14, teda 6×7 prísť k odkazu, ktorý vraj každý vtedajší Žid vedel jasne prečítať: Ježiš je tým 7×7 pokolením, teda tým živým Milostivým rokom, keď Boh dáva všetko do poriadku v tom najhlbšom význame slova.
Aj ženy pochybných mravov
Ježišov rodokmeň prekvapí aj obsahovo. Do radu mužských mien je vsunutých päť žien – Tamara, Rachab, Rút, Uriášova žena a Panna Mária. V patriarchálnej spoločnosti, v ktorej dominovali muži, to bolo veľmi nezvyčajné. Prečo tu nie sú spomenuté iné ženy patriarchov – Sára, Ráchel, Rebeka, Ester?
Ale práve Tamara? V Knihe Genezis čítame, že Tamara bola nevestou Júdu. Bola vydatá za dvoch z jeho synov po sebe, ale obaja zomreli. Podľa židovského zvyku si ju mal zobrať ďalší brat, ale Júda, otec, to už nechcel dovoliť. Preto sa Tamara prezliekla za „ľahkú ženu“, zviedla svojho svokra a boli z toho dvojičky. Povieme, že to bolo jednorazové zlyhanie?
O ďalšej žene z rodokmeňa sa to povedať nedá. Rachab bola nemorálna žena z povolania, v Jerichu. Ale v rozhodujúcej chvíli prijala zvedov Izraelitov od Jozueho a bola zachránená.
Tretia žena Rút bola zbožná, obetavá, sprevádzala svoju svokru aj po smrti svojho manžela. Obdivuhodný výkon vyjadrila vlastnými slovami: „Lebo kam pôjdeš ty, pôjdem i ja, kde sa zdržíš, zdržím sa aj ja: tvoj národ sa stane mojím národom a tvoj Boh bude mojím Bohom.“ (Rut 1,16) Ale predsa mala jednu chybičku krásy: bola Moabčanka, a teda nepriateľka Izraela.
Štvrtá žena je označená prívlastkom Uriášova. Zo Svätého písma vieme, že je to Betsabe.
Z čisto ľudského pohľadu povieme, že žiadna z týchto žien nemala potrebnú kvalifikáciu byť v rodokmeni Kráľa kráľov Ježiša Krista. A predsa tam sú. Prečo? Možno aj preto, aby vynikla milosť, ktorú prináša Boh. Čo to znamená pre nás? Že nie je prvoradé s akou kvalifikáciu k Bohu prichádzame. Oveľa dôležitejšie je, akými sa v Božej prítomnosti stávame.
Sú na vine naši predkovia?
V Ježišovom rodokmeni nie sú morálne v poriadku ani všetci muži. Áno, sú tam aj svetlé momenty, ako kráľ Dávid či Joziáš. Sú tam však aj takí králi, ktorých by sme mohli pokojne označiť ako pohromy pre Izrael: Achaz, Amon.
Ďalšia dôležitá lekcia, ktorú nás rodokmeň učí, je, že zlo sa vždy nededí. Keď sa deti správajú neslušne, my rodičia sa hádame, po kom z nás to asi majú. V histórii Izraela však vidíme, že sa dobrí králi striedali so zlými. Po dobrom kráľovi Ezechiášovi nasledoval takmer brutálny Manasses. Po zlom kráľovi Amonovi nasledoval dobrý kráľ Joziáš, o ktorom Písmo hovorí, že sa z celého srdca, duše a síl obrátil k Bohu.
Rodokmeň nás teda upozorňuje, že my sami nesieme zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Záleží na každom osobne, ako a či prijíma milosť od Boha. Výhovorky na povahu, predkov, gény či dobu nie sú vždy na mieste.
Každý sa slobodne rozhoduje sám za seba.
Boží „timing“
A napokon nám rodokmeň Ježiša Krista ukazuje dokonalé Božie načasovanie. Prvá epocha sa začína bezdetným starcom a končí sa veľkým kráľovstvom. Ale ostatné dve epochy sú vlastne cestou dolu kopcom. Izrael sa v tejto situácii pýtal: „Zabudol Boh na svoj ľud?!“
Medzi posledným prorokom Starého zákona a príchodom Ježiša Krista ležia storočia, keď sa Boh naoko odmlčal. Kde je?
Vianoce sú jasnou odpoveďou: „Boh je tu! Boh je s nami! Je Emanuel.“ Zo svojho rodokmeňa nevyškrtol žiadne meno, nič neretušuje, nepoužíva eufemizmy.
Dôvod pomenoval trefne aj pápež František, keď povedal, že my sme priezviskom Boha. On sám sa totiž v Biblii predstavuje ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba…
Na „predvianočnej“ hodine náboženstva mi raz jeden žiak povedal: „Neznášam Vianoce. Neznášam tie masky ľudí, ktorí sa na Vianoce tvária, že sú lepší, a potom na to veľmi rýchlo zabúdajú.“ Na um mi zišla otázka: „Čo ak to nie je maska? Čo ak je to naša túžba?“
Ježišov rodokmeň nám ukazuje príčinu Vianoc: túžbu Boha stať sa naším priezviskom. Dôsledkom Vianoc zasa môže byť radosť z toho, že meno Boh prijmem ako priezvisko ja.
Výsledok nebude len ošúchané klišé, ale hlboká a jasná identita: Božia dcéra, Boží syn, Božie deti.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
