„Na pozadí náhradných matiek, in vitro fertilizácie a spermobanky si spomeňme na prekérnu rodinnú konšteláciu pri jasliach v Betleheme. Dieťa nevzišlo zo zväzku otca a matky, ale pochádzalo od externej tretej strany, ktorej genetická výbava sa preniesla prostredníctvom média ‚Svätý Duch‘ do tela matky. Máriu možno označiť ako Ježišovu náhradnú matku a Jozefa musíme nazvať zástupcom, ktorý sa vyrovnáva s faktom, že skutočný otec je niekde inde. Svätá rodina v žiadnom prípade nie je tou tradičnou ikonou, za ktorú by ju niekto mohol považovať.“
Uvedený citát z knihy Svätá rodina a jej následky od Albrechta Koschorkeho drasticky jasne demonštruje, čo pri pohľade na Nazaretskú rodinu vidí tupozraké oko odmietajúce tajomno a hľadajúce ospravedlnenie pre svoje názory a skutky.
Voči „pandémii lenivého oka“ však nie je imúnny nikto. Sviatok Svätej rodiny, ktorý do liturgického kalendára latinskej cirkvi prijal v roku 1920 pápež Benedikt XV., je preto vhodnou príležitosťou podstúpiť zrakový test i prípadnú korektúru. Pozvanie naň vyslovil a neustále opakoval svätý pápež Ján Pavol II., ktorý vo svojej exhortácii o rodine Familiaris Consortio formuloval známy imperatív: „Rodina, staň sa, čím si!“ Neskôr ho spájal s ďalším dôležitým krokom: „Rodina, uver tomu, čím si!“
Čím je teda rodina?
Biblická odpoveď je zhustená v modeli Svätej rodiny. Jej odkaz ktosi cynicky okomentoval ako politiku jedného dieťaťa. V biblickom jadre však ide o viac: ide o „politiku“ Božieho dieťaťa. Prijať dieťa ako dar a nie ako svoj vlastný produkt je prirodzeným dôsledkom tohto pohľadu, ktorý sa začína od seba. Tento pohľad vedie k otázke, prečo sa človekom stal práve Boží Syn? Známou odpoveďou je zámer, aby človeku zjavil a daroval nový status Božieho dieťaťa. Vianoce odhaľujú našu pravú identitu Božích synov a dcér. Prijať ju znamená uveriť jej.
