Po prvé, progresívne médiá stratili dôveryhodnosť a vplyv. Pre väčšinu spoločnosti sú beznádejne komické. A s úzkou menšinou obmedzených dogmatikov, ktorá poslušne konzumuje mediálne kampane, revolúcie neurobíte.

Po druhé, za desať rokov výrazne narástol odpor západnej (aj slovenskej) spoločnosti proti progresívnym stranám a ich médiám. A proti ich nátlakovej politike. Väčšina spoločnosti je otvorene protiprogresívna.

A po tretie, motorom majdanov, prevratov a oranžových revolúcií bola nielen nahnevaná verejnosť, ale hlavne mocenská podpora globalistov. A tí už dávno nie sú, eufemicky povedané, na vrchole síl. Naopak, sú v kríze. Ich vplyvové páky, finančné, mediálne aj bezpečnostné, sú čoraz kratšie. Už nedokážu účinne zasahovať v Gruzínsku. Nedokážu zastaviť Rusko a udržať Ukrajinu. Dokonca nedokážu pevne držať ani svoje staré bašty – Spojené štáty, Francúzsko, Nemecko… Impérium progresívcov a globalistov, ktoré chcelo kedysi prevychovať a viesť svet, prechádza vnútornou krízou a koroduje.

Ak dnes sekta okolo PS a Denníka N zatína päste a hrozí majdanom, hovorí tým veľa o svojom zúfalstve. A málo o trendoch…

Bezprostredným dôvodom ich hnevu je konfrontačná politika Roberta Fica a vlády. Fico vstúpil do sporu s ukrajinským prezidentom Zelenským vzhľadom na zastavené dodávky plynu. A opovážil sa stretnúť s Putinom.

Z pohľadu progresívneho tábora je to ukážková nehoráznosť. Vidia za tým koniec demokracie, zradu, ohrozenie európskeho ukotvenia Slovenska. A podobné nezmysly, ktoré je škoda komentovať…

Na politike Ficovej vlády pritom nie je nič radikálne či extrémistické. Nie vláda, ale Slovensko je v spore s ukrajinským vedením. Lebo nás odstrihlo od životne dôležitých dodávok plynu. A vyhráža sa, že nás odstrihne aj od dodávok ropy.

Alternatívne riešenia budú drahé a dlhodobo neudržateľné. Mali sme po týchto krokoch Ukrajiny, ktoré idú proti slovenským záujmom, ostať ticho? Len preto, že Bidenova vláda a Brusel vyžadujú poslušnosť a obetavosť? Nie. Takto to už nefunguje.

Čas mlčania a čas sluhov sa končí.

Pokiaľ ide o stretnutie Fica s Putinom, ani za tým netreba hľadať škandály a dôvody na majdany. Rusko, hoci vedie vojnu, je dôležitý európsky štát, s ktorým sa bude rokovať. Rovnako ako Spojené štáty, hoci viedli vojny, sú dôležitou krajinou, s ktorou sa bude rokovať. Také sú pravidlá hry, pokiaľ si ctíme zásady spravodlivosti a jedného metra, nie dvojakého.

Napokon, Fico v tom nie je sám. O rokovania s Putinom má záujem maďarský premiér Orbán, nemecký kancelár Scholz, pápež František, zvolený americký prezident Trump… Onedlho budú s Putinom rokovať aj ukrajinskí lídri. Tak sa, milí progresívni komsomolci, trochu vydýchajte a upokojte. Svet vyzerá a funguje úplne inak, ako vám to liali do hláv aktivistickí novinári.

Mimochodom, skutočným dôvodom frustrácie a revolučného hnevu radikálov v opozičnom tábore nie je Ficova politika. Skutočným dôvodom sú ich vlastné predsudky. A ich vlastné omyly.

Bolo ich veľa. Priveľa na to, aby ostali vyrovnaní.

V priebehu desiatich rokov sa ukázalo, že takmer všetko, čomu tak vášnivo verili, bol omyl. Žili v klamstve a sfalšovanej „realite“. Pri všetkých zlomových témach sa mýlili.

Imigračná politika, ktorej tak verili, sa ukázala ako úplný nezmysel. Európa už otáča. A v mnohých prípadoch neskoro. Dúhová a transrodová politika, ktorá sa im vtĺkala do hláv, je dnes na smiech. Čistá paródia na „pokrok“ a nový „poriadok“… Progresívne strany dostali pokyn, aby z týchto tupých tém potichu vycúvali.

Program povinného očkovania novými biotechnológiami, ktorý tak zúrivo presadzovali, sa nekoná. Skúsenosť dala za pravdu tým, ktorí odmietali plošné očkovanie a žiadali, aby sa namierilo len na seniorov a zraniteľné skupiny. A dáta dali za pravdu tým, ktorí varovali, že chabo otestované nové vakcíny sú spojené s radom vážnych zápalových ochorení, ktoré bude treba v najbližších rokoch preskúmať.

A hlavne: tí, ktorí roky vrieskali, že „s Ruskom sa nesmie rokovať, Rusko treba vojensky poraziť“, vyhoreli. Preukázateľne sa mýlili – s fatálnymi následkami pre Ukrajinu a stovkami tisícok zmarených životov. Ich bojové heslá o víťazstve Ukrajiny a jej následnom vstupe do NATO sa ukázali ako zúfalo nereálne.

Tí, ktorí desať rokov radili nerokovať s Ruskom o nijakých dohodách a vrhnúť sily do jeho porážky, dnes musia otáčať a popierať svoje vlastné heslá. Alebo mlčať. Lebo k tejto téme už nedokážu povedať nič rozumné.

„Osvietené“ hlavy z progresívneho tábora, ktoré sa desať rokov pod tlakom kampaní mýlili v každej zásadnej téme, majú dnes dve základné možnosti. Prvou je priznať si, že naleteli a žili v omyloch, ktoré už nie je možné brániť. Druhou je pritvrdiť v omyloch, nájsť vinníka vo Ficovi, rozbehnúť sa proti nemu. A ďalej blúzniť o tom, že s Ruskom sa nerokuje a Ukrajina musí vyhrať…

Vybrali si druhú možnosť. Jednak preto, že je pohodlnejšia. A potom preto, že im to radia ich mediálni pedagógovia. Tí mediálni pedagógovia, ktorí sa vo všetkom dôležitom pomýlili. Od vojny v Iraku cez očkovacie manévre namierené na mladých až po vojnu na Ukrajine…

Smutné. A zároveň zábavné.

Ak hrozí, že sa niekde naplno roztočia majdany, tak akurát v ich ťažko skúšaných hlavách.

2. Priznanie Zelenského

Ukrajinský prezident Zelenskyj sa po dlhšom čase rozhovoril. Poskytol trojhodinový rozhovor americkému publicistovi Lexovi Fridmanovi.

Zelenskyj priznal, že Ukrajina bude rokovať s Ruskom o „spravodlivom mieri“.

Nasledovali však jeho podmienky, ktoré šancu na úspech rokovaní vopred potápajú. Zelenskyj bude trvať na tom, aby pokračovalo vyzbrojovanie Ukrajiny krajinami NATO, inak na prímerie nepristúpi. Tiež bude trvať na tom, aby Ukrajina dostala zmluvné bezpečnostné záruky od západných krajín. A nakoniec žiada aj to, aby pokračovali protiruské obchodné sankcie.

Zelenskyj ukázal silné karty. Problém je však v tom, že nie sú jeho. Sú to karty, ktoré bude držať v rukách nová americká vláda Donalda Trumpa.

Jej postoj zatiaľ nepoznáme. Na verejnosť prenikli len predbežné návrhy. Trump už nechce podporovať Ukrajinu z vreciek amerických daňových poplatníkov. Faktúry má platiť už len Európa. Navyše, európske štáty majú na Ukrajinu vyslať vojakov, ktorí budú garantovať prímerie a držať na uzde Rusko.

Zelenskyj sa tým dostáva do zveráka. Bidenova vláda ho prikrmuje novými miliardami dolárov a novými balíkmi zbraní. Trump avizuje, že podporu z amerických peňazí zastaví.

Ak to Trump urobí, Zelenského vyjednávacie podmienky budú bezpredmetné.

Do tretice sú známe aj predbežné podmienky Ruska: Ukrajina sa nestane členom NATO a vzdá sa území, ktoré kontrolujú ruské sily.

Z týchto pozícií je zrejmé, že šance na rýchle a úspešné mierové rokovania sú chabé. Boje zrejme budú istý čas pokračovať, čo dáva výhodu silnejšiemu Rusku. Ak sa popri tom začne rokovať, potrvá roky, kým sa začne rysovať dlhodobo udržateľná dohoda, ktorá by priniesla mier a normálne pomery v Európe.

Dôvody tohto stavu vystihol Trump: roky sa nerokovalo, čo bola hrubá chyba, lebo pozície všetkých strán sú dnes krajné a nezlučiteľné. Máme tu diplomatické dlhy a potrvá roky, kým sa „splatia“, teda kým sa rokovania dostanú do konštruktívnej fázy.

Rozhovory na osi Západ – Ukrajina – Rusko sú zamrznuté prakticky od rokov 2013 a 2014. To je príliš dlhá doba. Vinu za tento príšerný stav nesú hlupáci, ktorí vykrikovali, že rokovania sú neprijateľné a konflikt sa musí vyriešiť silou.

Nakoniec im padá aj jedna, aj druhá téza.

Pokiaľ ide o predbežné podmienky pre prípadné dohody, mal by nahlas zaznieť ešte jeden hlas. Ten európsky. Európa by mala trvať na tom, aby sa ukončili všetky sankcie, ktoré ju potápajú.

A musia to urobiť lídri európskych štátov. Neurobí to za nich ani Brusel (ten netuší, kde je sever), ani Spojené štáty.

Len pre zaujímavosť: cena plynu je v Spojených štátoch štyrikrát nižšia ako v Európe. Cena za liter benzínu je v Spojených štátoch 81 centov. Americký pohľad na náklady sankcií je preto zákonite iný, ako by mal byť európsky.

Ak chceme, aby EÚ ostala konkurencieschopná, a aby sa naše deti netopili v dlhoch a konfliktoch, mali by sme tlačiť na mierové dohody. Nie na prímerie. Na širšie mierové dohody, ktoré ukončia hybridné a obchodné vojny na kontinente. A obnovia poriadok a bezpečnosť.

Pre nás, Európanov, by tiež malo byť neprijateľné, aby sme niesli miliardové náklady na Ukrajinu sami, bez Spojených štátov. Alebo aby sme na Ukrajinu posielali európskych vojakov, ktorí by dozerali na prímerie na frontovej línii.

Nie, prímerie pre Európu nevyrieši nič. Východiskom z krízy a hybridnej vojny bude len mier.

Toto by sme mali jasne vysvetliť aj našim partnerom z Ukrajiny, aj Američanom a Rusom.

Ak sa to nepodarí, potom sa to asi vyrieši tak, ako pôvodne radili „vojvodcovia“ Macron, Biden, Čaputová, Dzurinda, Naď, Šebej, Korčok… Silou. Akurát s iným výsledkom, aký si s odvahou v srdci kreslili do písanky.

Jednoducho, prímerie, ktoré nepovedie k mieru, ale len k naťahovaniu konfliktu a úteku pred riešením, bude o ničom.

Hlavne z pohľadu Európy a európskych národov – vrátane Ukrajincov.

3. Facebook verzus Soros

Pokračovať budeme dobrými správami.

Mark Zuckerberg oznámil, že Facebook končí s progresívnymi fact-checkermi, ktorí dohliadali na čistotu obsahu. Je to skvelá správa. Jej pozadie sme opísali v samostatnom komentári.

Pripomenieme len základné veci.

Na rozdiel od oligarchie globalistov okolo spoločností Microsoft, Google či Amazon, Facebook pomerne dlho odolával tlakom na zavádzanie cenzúry. Nakoniec ho však zlomili.

No nie nadlho.

V roku 2020 oligarcha a sponzor mimovládneho sektora George Soros vyzval Zuckerberga a jeho manželku, aby odišli z Facebooku. Sorosa pohoršovalo, že Facebook nedostatočne reguloval (cenzuroval) obsah, čím v roku 2016 prispel k víťazstvu Trumpa.

Po nástupe Bidenových „demokratov“ sa Facebook musel podvoliť novej móde. Cenzúre. Išlo o veľa. Najskôr o pandemické a očkovacie manévre v rámci hybridnej vojny (o hybridnej povahe vírusov a antivírusov, respektíve vakcín hovoril Korčok). Potom išlo o odmietnutie dohôd s Ruskom a tlak na vyriešenie ukrajinskej krízy silou (2021). Jedno aj druhé si vyžadovalo jednofarebné kampane a potláčanie kritiky.

Výsledky však boli celkom iné, ako očakávali. A nielen na ukrajinskom fronte, ale aj na západnom a politickom. Voľby prevalcoval Trump.

V roku 2025 Zuckerberg vyzval sorosovských fact-checkerov, aby odišli z Facebooku. Lebo narobili viac škody ako osohu.

Politickí manipulátori z radov aktivistov na Facebooku skončia.

Zatiaľ len v Spojených štátoch. Pretože v EÚ ešte stále vládnu postkomunistické kádre, ktoré pod hrozbou pokút vyžadujú, aby sociálne siete cenzurovali obsah. Napríklad Muskova sieť X dostala z Európy neformálne varovanie, aby sa neopovážila robiť rozhovor s lídrami nemeckej AfD.

Muska to rozosmialo. Bruselu opäť uniká realita. A dynamika doby.

No berme to z lepšieho konca. Európa sa tiež skôr či neskôr oslobodí od progresívnych kvasiniek, ktoré sa premnožili v časoch, keď sa slabo vetralo.

4. Rakúsko v pohybe

Vidieť to aj na príkladoch Nemecka a Rakúska, kde padli vlády. V Nemecku rýchlym tempom rastie AfD. Národná strana, ktorú donedávna nálepkovali ako extrémistickú (neprávom).

V Rakúsku zas padla koalícia ľudovcov a socialistov, ktorá mala izolovať víťaza septembrových volieb – národnú Slobodnú stranu Rakúska (FPÖ). Prezident prelomil dlhoročné tabu a zostavením novej vlády poveril slobodných.

Zrejme k tomu prispeli aj širšie zmeny v západnom svete, v ktorom sú čoraz silnejší patrioti, kým progresívci vychádzajú z módy…

Sú to dobré trendy. Síce s rizikami, ktoré treba ustrážiť, no určite sú zdravšie ako to, čo ponúkali „pokrokové sily“ a ich pseudokonzervatívni sekundanti.

Scénu pomerne presne vystihla už v roku 2015 Marine Le Penová. Tradičný západný bipartizmus liberálov a konzervatívcov sa zmenil. Nahradilo ho delenie na globalistov a patriotov. Podobne to videli aj Američania v konzervatívnom Trumpovom tábore.

Mali pravdu. Liberáli vymreli, presnejšie, nechali sa prevychovať na progresívcov, pre ktorých už nie je svätá hodnota slobody, ale jej opak – manipulácie a dúhová prevýchova spoločnosti. Proti zradikalizovaným progresívcom (globalistom) sa postavil podobne zradikalizovaný tábor patriotov a konzervatívnych síl. Ten tábor, ktorý bol nálepkovaný ako konšpiračný, extrémistický, fašistický.

Istý čas to možno vyzeralo tak, že progresívci dosiahnu, čo chcú – vedúcu úlohu v spoločnosti po vzore komunistov.

Ich obsah, ich politika a ich praktiky však boli natoľko choré a odporné, že ich spoločnosť čoraz hlasnejšie odmieta. A v pude sebazáchovy povoláva tých, ktorí chcú návrat k slobode, suverenite, ochrane národných záujmov. Alebo ešte jednoduchšie: návrat k mužom, ženám a overenému poriadku.

Je to tak nielen v Rakúsku, ten pohyb cítiť v celom západnom svete.

Po rokoch „pokrokových experimentov“ prichádza čas tých, ktorí mali skončiť v izolácii – patriotov.

Nech sa im v boji s pliagou darí.