Ak tomu chceme predísť, je potrebné uvažovať o energetike racionálne, teda opustiť falošné predstavy typu, že nás sa ten problém netýka, pretože v ročnej bilancii sme z hľadiska výroby a spotreby elektriny krajinou exportnou, čiže pristavením ďalších veterných parkov a fotovoltaických polí nahradíme odstavené uhoľné elektrárne.
Stále musíme mať na zreteli, že elektrina je úplne iný typ energie než plyn alebo ropa, pretože sa nedá uskladniť do zásoby. Pri rope či plyne máme k dispozícii zásobníky na 60 alebo 90 dní a čerpáme z nich podľa potreby.
Kľúčovým parametrom pri rope i plyne môže preto byť celková ročná spotreba, zatiaľ čo pri elektrine je nezmyselné pozerať sa na ňu z hľadiska ročnej spotreby.
Pre lepšie pochopenie toho, aké zavádzajúce je číslo o celkovej ročnej bilancii, platí nasledujúci príklad: vysadia ťa prvého januára na pustom ostrove a nechajú ti tam päťstokilovú kravu, prostriedky na rozloženie ohňa a päťstolitrový sud s vodou. Povedia ti, že to máš na rok, a keď ťa prídu v marci skontrolovať, budú prekvapení, že si neprežil. Z tej kravy si zjedol možno jedno percento mäsa, zbytok sa medzitým pokazil, ty ako stroskotanec si jedol ďalej to pokazené mäso, pretože nič iné si nemal, a zomrel si na otravu. Štatisti ale povedia, že tomu vôbec nerozumejú, že ten človek mal úplný dostatok, pretože mal viac než kilo mäsa a 1,5 litra vody na deň.
Rovnako ako v tomto prípade je aj v prípade elektriny ročná bilancia úplne zbytočným číslom. Česko je v ročnej bilancii štátom, ktorý vyrobí viac elektriny, ako sám spotrebuje, a je teda z hľadiska ročnej bilancie exportérom elektriny. A to najmä preto, že náklady na výrobu elektriny v českých elektrárňach sú nižšie než v susednom Nemecku. Pritom však vôbec neplatí, že by Česko malo nadbytok zdrojov. V súčasnej situácii je to počas hodín najväčšej spotreby „len tak-tak“ a v budúcich rokoch, keď sa budú niektoré staré zdroje odstavovať, sa aj Česko môže dostať do problémov.
Kapacita a pružnosť
Pokiaľ by sa elektrina dala efektívne skladovať, podobne ako ropa či plyn, bolo by to niečo iné, ale od toho sme zatiaľ tak ďaleko, že sa to v diskusii o súčasnej energetickej sústave nedá brať do úvahy. Preto sú ročné objemy vyrobenej a spotrebovanej elektriny irelevantné čísla. V každej chvíli potrebujeme vyrábať aspoň toľko, koľko spotrebúvame, a teda naša výrobná kapacita musí byť nastavená tak, aby sme boli schopní mať dosť elektriny v absolútnej špičke, a to aj v situácii, keď je niektorý zdroj z dôvodu údržby odstavený, vonku je zatiahnuté a nefúka vietor, takže solárne a veterné elektrárne nedodávajú do siete takmer nič.
Podstatné parametre, ktoré je v energetike treba riešiť, sú výrobná kapacita (alebo energetická bezpečnosť) a schopnosť pružne regulovať sieť. Na pochopenie prvého parametra si vezmime ako modelovú situáciu typické zimné počasie – je inverzia, slniečko takmer nesvieti, vietor skoro nefúka a je chladno. Ako a kde zaistíme elektrinu pre všetkých odberateľov? Dopyt po elektrine je pre mrazivé počasie vysoký a fotovoltaický systém a veterné turbíny nám neprispievajú takmer ničím. Na dovoz sa tiež spoľahnúť nemôžeme, pretože podobné počasie panuje aj v okolitých štátoch.
Neriešime tých približne sedemtisíc hodín v roku, keď je elektriny u nás a v okolitých štátoch dostatok a ktoré z nás robia po stránke elektriny exportný štát. Musíme riešiť tých zvyšných približne 1 800 hodín. Práve v týchto hodinách musíme mať dostatok dostupných zdrojov elektriny. Musíme teda mať dostatok zdrojov, ktoré sú nezávislé od rozmarov počasia a ktoré sa nachádzajú na území nášho štátu, pretože vo chvíli kritického nedostatku elektriny
sa nedá spoľahnúť na to, že iné štáty nechajú pre elektrinu otvorené hranice a že bude možné nakúpiť ju v zahraničí.
Každý štátny regulátor výroby a spotreby elektriny zodpovedá svojej vláde podľa zákona svojho štátu za bezpečné dodávky elektriny na svojom území. Všetci regulátory majú oprávnenie v prípade ohrozenia dodávok proste hranice na vývoz elektriny zavrieť a každý z nich to v kritickej situácii bez mihnutia oka aj urobí. Neviem si predstaviť, že by obstálo také vedenie ČEPS [Česká energetická prenosová sústava, energetická spoločnosť, ktorá zaisťuje prenos elektrickej energie z a do zahraničia a medzi výrobcami a distribútormi, pozn. red.], ktoré by povolilo vývoz elektriny z Česka vo chvíli, keď by tu bol jej nedostatok a keď by sa zároveň obmedzovala priemyselná výroba.
Schopnosť vyrobiť si dostatok elektriny je rovnako kľúčovým faktorom ako schopnosť sieť regulovať. Okrem výrobnej kapacity, ktorú potrebujeme a ktorá počas špičky vyrobí približne 12-tisíc MW (toľko Česko spotrebuje v tých najchladnejších zimných dňoch), musíme byť schopní prenosovú sieť v reálnom čase regulovať. To si vyžaduje ďalších niekoľko sto megawattov výkonu určených na plnenie podporných služieb. Či už ide o primárnu reguláciu v sekundovom dolaďovaní siete, alebo o vykrývanie väčších výkyvov, keď niekto z distribútorov napríklad zle odhadne spotrebu. A vedľa všetkých zdrojov, ktoré vyrábajú pre okamžitý dopyt, musí mať štát pripravených ešte ďalších niekoľko sto megawattov rezervného výkonu. Napríklad musí mať zazmluvnené zdroje pre situáciu, keď mu v ktoromkoľvek okamihu vypadne najväčší zdroj v sieti, čo je v našom prípade jeden temelínsky blok, teda 1 060 MW.
ČEPS musí mať zmluvne zaistené zdroje, aby bol taký výpadok schopný nahradiť. Za posledných tridsať rokov v Česku pribudlo len minimum riaditeľných zdrojov – jadrová elektráreň Temelín, ktorá sa začala stavať ešte skôr, a potom už iba plynová elektráreň v Počeradoch, hnedouhoľný blok v Ledviciach a Kladno. Dokopy necelých 4 000 MW výkonu. Inak stojíme na elektrárňach, ktoré sa začali stavať pred 50 a viac rokmi. Zdanlivo sa nedeje nič hrozné, pretože ešte stále nám tie staré elektrárne nejaký čas vydržia, ale čas v tomto zmysle beží omnoho rýchlejšie, než si uvedomujeme.
Zdroje starnú
V súčasnosti navyše vstupujú do platnosti nové ekologické predpisy a veľa uhoľných elektrární sa rozhodla, že sa im už neoplatí investovať do ekologizácie a budú zatvárané. ČEZ už odstavilo 2 000 MW riaditeľného uhoľného výkonu zo svojich elektrární a ďalšie stovky megawattov výkonu sa odstavili v teplárňach. Len v Opatoviciach to bolo 150 MW a v teplárni Komořany 120 MW. Kapacitný vankúš sa postupne vyfučí, a hoci situácia ešte nie je kritická, stále sa zhoršuje. V Česku zdroje starnú, žiadne nové sa nestavajú a v našom najbližšom zahraničí sa množstvo existujúcich zdrojov odstavuje ešte rýchlejšie než u nás, a to nielen pre boj proti klimatickým zmenám. V Nemecku a Belgicku odstavujú aj jadrové elektrárne.
Od roku 2000 nikto v Európe nedokončil žiadny prevádzkovaný riaditeľný zdroj. Občas sa niekde postaví OCGT, čo je jednoduchá plynová elektráreň bez protitlakovej turbíny. Ide o zariadenie s pomerne nízkou účinnosťou a – pri započítaní emisií skleníkových plynov pri ťažbe a doprave plynu – s pomerne vysokými emisiami, čiže energetický zdroj v týchto parametroch takmer porovnateľný s uhoľnými elektrárňami. Jediným rozdielom je, že surovinu v prípade plynu pre elektrárenské kotly nemáme doma, ale musíme ju dovážať. Často z politicky problematických krajín.
Navyše sa tie "plynovky" stavajú skôr pre čiastkovú reguláciu dodávok v zime než pre základný výkon. Inak sa v posledných dvadsiatich rokoch stavajú len obnoviteľné zdroje, ktoré sú neriaditeľnými. Niekoľko krajín vrátane obrovského Nemecka má naplánovaný – ako jeden zo spôsobov riešenia dní s vysokou spotrebou a nízkou výrobou – dovoz zo zahraničia. Problém je, že ten nedostatok veľmi pravdepodobne nastane vo viacerých okolitých krajinách naraz, takže spoliehanie sa na dovoz nemusí fungovať.
Teoreticky je energetická politika v rukách každého členského štátu EÚ, ale fakticky je to inak. Už 15 rokov sa nedá postaviť v EÚ žiadna elektráreň bez štátnej podpory, nevyplatí sa to ekonomicky. Kvôli tomu, ako trh rozbili obnoviteľné zdroje, respektíve ich dotačná podpora a prednostné právo prístupu v dodávkach do siete. Postaviť jadrovú alebo uhoľnú či plynovú elektráreň sa už v Európe nevyplatí, pretože majú nielen konkurovať na trhu
dotovaným OZE, navyše ekologické predpisy významne zdražili ich výstavbu a povolenky CO2 predražujú výrobu v nich. Počet hodín, keď riaditeľná elektráreň môže byť v prevádzke, sa obmedzuje prednostným právom prístupu OZE do siete. A pritom reálne sa bez klasických zdrojov nezaobídeme.
Takže sa hľadajú rôzne formy štátnej podpory, ako subvencovať výstavbu klasických zdrojov, aby ich vôbec niekto začal budovať. Napríklad v Británii sme vyhrali tender na výstavbu záložného zdroja. Postavili sme jednoduchú OCGT plynovú elektráreň, ktorá ale reálne vyrába elektrinu len rádovo desiatky hodín v roku. Naša elektráreň má inštalovaný výkon 300 MW, vyhrali sme kontrakt na 15 rokov, počas ktorých budeme inkasovať od britského štátu 26 libier na MW. Takže dostávame zhruba osem miliónov libier kapacitných platieb ročne.
Chýba dôležitý úrad
Pozrime sa teraz špecificky na Česko. Fascinujúce je, že máme veľa úradov na všetko možné i nemožné, ale žiadny, ktorý by zodpovedal za to, že stát bude mať o desať či dvadsať rokov dostatok energetických zdrojov.
ČEPS je zodpovedná za dennú reguláciu siete, ale nie za to, že napríklad po roku 2038, kedy majú podľa uhoľnej komisie doslúžiť uhoľné elektrárne, bude v sieti k dispozícii dostatok zdrojov. Čiastočne to supluje ministerstvo priemyslu a vláda, ktorá rozhodla o výstavbe nového jadrového zdroja. Energetická bezpečnosť je jednou z najdôležitejších vecí na prežitie civilizácie, teda i nášho štátu, preto je správne, že sa tomu vláda venuje. Avšak je žalostné, že nemáme samostatný úrad, ktorý by mal v popise práce sledovať a riešiť, či tu v budúcich rokoch bude dostatok zdrojov elektriny a či naša energetická bezpečnosť nie je ohrozená. Z hľadiska súčasnej politiky Európskej únie, ktorá má zásadný dosah napríklad na počet fosílnych elektrárenských blokov, ktoré budú v nasledujúcich rokoch v Česku v prevádzke, je potrebné vnímať aj špecifickosť českej krajiny.
Česko má totiž v európskom rámci mimoriadnu smolu na energetické podmienky. Drvivá väčšina ostatných členov Európskej únie má buď more, vďaka čomu môže vybudovať off-shore veterné parky, alebo má vysoké hory. Napríklad Rakúsko (podobne ako Švajčiarsko) vyrába až 70 percent celkovej produkcie elektriny vo vodných elektrárňach v Alpách. Extrém je potom Nórsko, kde väčšiu časť roka stojí elektrina jedno euro, pretože ich vodné elektrárne majú toľko vody, že sa tá elektrina predáva len „za odvoz“. V Česku nemáme ani more, ani vysoké hory. Navyše sme historicky významne priemyselná krajina, takže máme v prepočte na obyvateľa veľmi vysokú spotrebu elektrickej energie. Fotovoltaika ani vnútrozemský vietor pre nás nie sú žiadnou záchranou. Priemerná doba slnečného svitu v Česku je 1 200 hodín ročne, takže 7 500 hodín, teda úplnú väčšinu času, fotovoltaické elektrárne dodajú do siete len minimum. A z hľadiska vetra sa u nás za špičkovú lokalitu považuje tá, kde fúka 16 percent času (na porovnanie: na mori, kde sa stavajú off-shore veterné parky, to je 50 až 60 percent). Navyše, miestne obyvateľstvo veterné turbíny odmieta, a to vrátane ochrancov prírody.
Česko má v tomto veľký problém a v Bruseli pritom dostávame veľmi málo pochopenia. V Európskej únii je vylúčené, že by sme dostali akúkoľvek podporu pre uhlie, nechcú už dávať podporu ani zemnému plynu a jadro odmietajú naši susedia Nemecko a Rakúsko. Ocitáme sa tak v kliešťach. Čím máme svoju výrobu nahradiť, keď skončí životnosť tých už polstoročie starých elektrární?
Drôt z Česka
Mimochodom, podobne zlé geografické podmienky ako Česko má aj Maďarsko a Slovensko. A ako to riešia? Maďarsko stavia novú jadrovú elektráreň a Slovensko chce dostavať nový jadrový blok v Mochovciach. V súčasnosti sú však oba štáty takmer väčšinu roka dovoznými krajinami. Napríklad v Maďarsku stojí elektrina o 30 až 40 percent viac ako u nás. A s trochou nadsádzky možno povedať, že najvýznamnejší slovenský zdroj elektriny sa volá drôt z Česka.
Európska generácia, ktorá dospievala v 60. rokoch minulého storočia, bola najmä na univerzitách výrazne ovplyvnená knihou amerického sociológa a filozofa Herberta Marcuseho Jednorozmerný človek. Neomarxista a stúpenec takzvanej frankfurtskej školy Herbert Marcuse kritizoval „masový konzumerizmus“, „reklamnú indoktrináciu“ a „totalitný technologizmus“. Tvrdil, že človek je redukovaný na spotrebiteľa a že všetko určuje a ovláda výrobný systém. Dnes Marcuseho žiaci a myšlienkoví dediči hľadia na energetiku jednorozmerne. Je to rovnako naivný a neomarxistický pohľad, aký mal Marcuse na slobodného človeka na Západe pred polstoročím. Namiesto toho, aby si pri uvažovaní o energetickej sústave kládli aj otázky o jej bezpečnosti a stabilite a v prípade dodávok elektriny domácnostiam a podnikom aj o jej dostupnosti, akcentujú iba otázku emisií CO2.
O cene elektriny som sa veľmi nezmieňoval, sústredil som sa primárne na otázku dostatočnej kapacity riaditeľných zdrojov, no aspoň stručne spomeňme, čo prináša súčasná energetická politika každému spotrebiteľovi. Bez CO2 povoleniek by elektrina stála odhadom polovicu dnešných cien. Naša firma Sev.en Energy platí cez miliardu korún mesačne za kvóty. Tým sa stávame druhým najväčším prispievateľom do štátneho rozpočtu – hneď po ČEZ.
Rôzni aktivisti argumentujú prevratnými novými technológiami. Lenže väčšinou vôbec nerozlišujú, či je ten nový objav zatiaľ len na papieri, či ide o pokusný prototyp, alebo trebárs len o poloprevádzkovú technológiu vyskúšanú v experimentálnom štádiu bez ohľadu na výšku nákladov, alebo či ide o technológiu, ktorá funguje a bežne sa v reálnom živote využíva.
Akonáhle nájdeme riešenie, ako to ohromné množstvo energie uložiť, problém je vyriešený. Postavíme dostatočné množstvo off-shore veterníkov, vyrobenú prebytočnú elektrinu si uložíme a budeme ju používať ako ropu zo zásobníka. Lenže práve otázka akumulácie vyriešená nie je a zatiaľ to nie je ani na obzore. S výnimkou vodíka, o ktorom sa hovorí už desiatky rokov, si neviem predstaviť, kam to ohromné množstvo energie ukladať. Zatiaľ máme k dispozícii len batérie, ktorých kapacita je smiešne malá. Všetci sme zaregistrovali, ako Elon Musk v Austrálii postavil obriu batériu s kapacitou 100 MWh. Čo prakticky táto kapacita znamená? Že by bola schopná po dobu jednej hodiny dávať 100 MW energie, teda že malé Česko by ju vycuclo za pol minúty...
Zodpovedný človek berie do úvahy všetky relevantné parametre, nielen jeden parameter. Nemôžeme o energetike uvažovať len cez prizmu emisií CO2, je potrebné tiež brať do úvahy bezpečnosť zdrojov, regulovateľnosť siete a cenovú dostupnosť elektriny. Predstavte si, ako dopadnete, keď si budete životného partnera vyberať podľa jediného kritéria a ostatné kritériá budete ignorovať.
Krásna, ale zlá, žiarlivá a hlúpa… Dobrá, ale škaredá a hlúpa… Vzdelaná, ale škaredá, neprajnícka a pomstychtivá…
Text vyšiel pôvodne na českom portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.
