Iné nedorozumenie sa týka podmnožiny Božieho slova – Svätého písma. Niekedy ho chápeme nesprávne ako doslovnú reprodukcia nebeského hlasu. Skôr je pravdou, že vo Svätom písme Boh hovorí „prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom“ (Dei Verbum 12). Kedykoľvek bolo niečo zahrnuté do Písma, ľudia boli presvedčení, že v týchto slovách je viac než len vyhlásenie s dočasnou platnosťou. V konečnom dôsledku všetky výroky cielia na Boha. Jeho samého by sme mali vo Svätom písme stretnúť a spoznávať. Hlboké presvedčenie, že je to možné, bolo skutočným dôvodom vzniku Svätého písma.
Božie slovo tvorí
Vo Svätom písme však nejde len o informácie o Bohu, ale o silu tohto slova. Zakusujeme ju vtedy, keď Božie slovo vpúšťame do srdca – centra svojho myslenia, plánovania a vôle. Jasne o tom hovorí starozákonná Kniha Deuteronómium: „Lebo sa vám (Božie slová) neukladajú nadarmo, ale aby ste skrze ne žili. Keď ich splníte, budete dlho nažive v krajine, do ktorej sa uberáte, aby ste ju vlastnili, keď prejdete cez Jordán.“ (32,47)
A svätý Pavol to ešte jasnejšie zhŕňa na začiatku svojho Listu Rimanom: „Lebo ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi.“ (1,16) Pavol sa s vierou obzerá späť na ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista, ktorého sám už fyzicky nezažil. V ňom – v človeku z mäsa a kostí – sa Božie slovo stalo viditeľným a hmatateľným. Boh sa ukázal zreteľnejšie než predtým taký, aký je v tomto Ježišovi z Nazareta. A po jeho vzkriesení sa Boh takpovediac opäť stiahol do „čistého“ slova: do ohlasovania Ježiša Krista vzkrieseného. Toto ohlasovanie tvorí jadro Nového zákona. A stále platí: Boh chce cez toto slovo komunikovať seba samého nám ľuďom.
Božie slovo je účinné
Účinnosť slova je biblicky demonštrovaná pri stvorení: „Boh povedal: Buď… A stalo sa tak…“ (porov. Gn 1,3) Nad týmto stvorením možno len žasnúť (porov. Ž 103). Boh je Otcom Slova a zároveň niekto, kto svojím Slovom píše dejiny spásy. Zreteľne o tom hovorí prorok Izaiáš: „Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal.“ (55,10-11)
Neskôr v 1. storočí pred Kristom sa Kniha múdrosti obzerá do histórie Izraela a tvrdí, že Boh „zdolal hnev nie silou tela ani mocou zbroje, ale slovom podmanil si toho, ktorý trestal…“ (18,22) V Novom zákone je účinnosť Božieho slova demonštrovaná v podobenstvách o semene či rozsievačovi (porov. Mk 4,1-20.26-29; Lk 8,5-15).
Autor Listu Hebrejom sa necháva uniesť symbolikou boja: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“ (4,12) Tento jazyk odhaľuje tlak, ktorému je spisovateľ vystavený, keď vidí, že viera v účinnosť slova v jeho spoločenstve klesá.
Ježiš sám kázal s väčšiu miernosťou ako napríklad v podobenstve, ktoré zachytáva evanjelista Marek: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ (4,26-29) Pre poslucháča alebo čitateľa Biblie to znamená, že Božie slovo môže mať naňho rovnaký vplyv, ak uverí slovu Boha, „ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4,17).
Božie slovo je slovo na ceste
Tento základný biblický pohľad, že Božie slovo ukazuje človeku smer, keď sa už na cestu vydal, preberá najmä evanjelista Lukáš. Veľká časť Ježišovho ohlasovania sa odohráva na ceste z Galiley do Jeruzalema (porov. 8,1–19,28). Je sotva náhodou, že jeho veľkonočné evanjelium je zároveň príbehom z cesty, keď dvaja Ježišovi učeníci stretávajú vzkrieseného Krista na ceste do Emauz (porov. 24,13-35). Celé Sväté písmo je preniknuté touto myšlienkou, že ľudia sú vždy postavení pred rozhodnutie medzi dvoma cestami vo svojom živote a musia sa rozhodnúť pre tú správnu. Božie slovo nám chce pomôcť, aby sme urobili správne rozhodnutie.
Táto myšlienka prežaruje konkrétne a zrozumiteľne hneď z prvého žalmu, ktorý sa začína ako blahoslavenstvo a porovnáva nesprávnu a správnu cestu. Toto blahoslavenstvo („Blahoslavený muž, ktorý…“) je blahoželanie človekovi, ktorý našiel správnu cestu tým, že sa riadil Božími pokynmi (Tórou). Keď potom Ježiš začína svoju Reč na vrchu blahoslavenstvami (Mt 5,3-12), ide o rovnaké blahoželanie tým, ktorí si vyberú tú správnu cestu – podľa Ježišových pokynov.
Slovo útechy
Božie slovo nedáva len stroho pokyny, ale predovšetkým chce utešiť, teda „prehovoriť k srdcu“. Tieto dva výrazy sa v Starom zákone vyskytujú v tomto význame trikrát: v kontexte zmierenia Jozefa s jeho bratmi (Gn 50,21); pri oznámení konca babylonského zajatia (Iz 40,1) a keď vlastník poľa Boaz ochráni cudziu robotníčku pri žatve Rút pred útokmi svojho ľudu (Rút 2,13). Útecha prostredníctvom Božieho slova nie je myslená ako emocionálna útecha. Skôr sa zameriava na to, kde má naše myslenie, plánovanie a chcenie svoj východiskový bod. Tam nás chce útecha pozdvihnúť a „vzkriesiť“ naše vnútorné sily. Takú útechu má na mysli aj apoštol Pavol, keď povzbudzuje spoločenstvo kresťanov v Solúne: „Potešujte sa teda navzájom týmito slovami!“ (1 Sol 4,18)
Božie slovo je prameňom života
V neposlednom rade je Sväté písmo naplnené presvedčením, že z Božieho slova možno žiť. Túto vieru vyjadrujú okrem Iz 55,1-3 aj Dt 8,2-3: „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. Pokoril ťa a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst.“
Presne toto slovo cituje Ježiš v odpovedi na pokúšanie satana na púšti a tým potvrdzuje a umocňuje pravdivosť tohto výroku (porov. Mt 4,4). V tomto význame je Božie slovo pokrmom. Toto tvrdenie treba vyskúšať v každodennom živote.
A Slovo sa stalo telom
Na odmietnutie Slova ľuďmi, ktorí milovali temnotu viac ako Svetlo (porov. Jn 1,10-11), Boh neodpovedá tichom, ale vtelením Slova v Ježišovi z Nazareta, ktorý prišiel dať sa spoznať skrze svoj život a smrť. Ježišov život nesvedčí o ničom inom ako o Božej láske. Ježišova smrť dosvedčuje, že Boh sa nenechá odradiť ani najtvrdším múrom odmietnutia – zabitím, ktoré sa dokonca odvoláva na Zákon. Boh si pre svoju komunikáciu vyberá dve veľmi krehké „média“: a) slovo, ktoré môže byť počuté, ale aj prepočuté, prekrútené a zamlčané; b) ľudskú existenciu, ktorá nikdy nie je v bezpečí pred násilnými činmi iných ľudí, dokonca ani pred zabitím. A predsa niet inej cesty od Boha k človeku a od človeka k Bohu.
Aby táto komunikácia fungovala, zdôrazňuje Svätý Otec František vo svojom liste Aperuit illis zásadnú úlohu Svätého Ducha: „Bez jeho pôsobenia stále hrozí, že ostaneme uzavretí iba v napísanom texte, ktorý umožňuje fundamentalistickú interpretáciu, ktorej sa treba vyvarovať, aby sme nezradili inšpirovaný, dynamický a duchovný charakter, ktorý je posvätnému textu vlastný.
Ako pripomína apoštol Pavol, ‚lebo litera zabíja, kým Duch oživuje‘ (2 Kor 3,6). Teda Duch Svätý premieňa Sväté písmo na slovo živého Boha, prežívané a odovzdávané vo viere jeho svätého ľudu." (10)
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
