Marian Kechlibar

Posledný prieskum od agentúry IFOP zahrnul do zoznamu možných kandidátov aj Érica Zemmoura, pravicového intelektuála, u ktorého zatiaľ nie je úplne jasné, či bude kandidovať. (Paradoxne by to v prípade úspechu bol prvý francúzsky prezident alžírskeho pôvodu; berbersko-židovská rodina Zemmourovcov odišla z Alžírska v dobe vyhlásenia nezávislosti, keď bolo zrejmé, že nový štát o žiadnych nemoslimských občanov nestojí). Výsledné hodnoty dobre vypovedajú o tom, ako veľmi sa Francúzsko v 21. storočí premenilo proti dávnemu roku 2000.

Doposiaľ nekandidujúci Zemmour by v prvom kole dostal 5,5 percenta hlasov, teda o niečo viac ako kandidátka za socialistov, čo je celorepublikovo známa parížska starostka Anne Hidalgová. Zelený kandidát Yannick Jadot by mal rovnakých 5,5 percenta ako Zemmour a komunista (pretože inak sa ho pomenovať nedá) Jean-Luc Mélanchon by dosiahol na deväť percent. Tým pádom je pomer medzi ľavicou a pravicou zhruba 20 ku 80, najmä keď tú ľavicovosť a pravicovosť nebudeme hodnotiť z ekonomického hľadiska, ale z hľadiska pre Francúzov veľmi pálčivých kultúrnych a identitárnych otázok.

Zhruba povedané, kandidátov hlásiacich sa k multikultúrnemu vnímaniu spoločnosti by volil každý piaty francúzsky volič – a to hovoríme o národe, ktorý v skutočnosti už dosť multikultúrny je. Podľa čísel IFOP to vyzerá, že ani medzi potomkami prisťahovalcov nemusí byť multikultúra v súčasnom európskom ponímaní (čo znamená predovšetkým veľa islamu) nijak zvlášť populárna. Koniec koncov, niektorí sa asi prisťahovali do Francúzska práve preto, že im bolo sympatické svojou francúzskosťou a nechcú, aby o ňu prišlo.

Aj vo Francúzsku prebehol proces „zmeny kurzu“, keď tradičná ľavica postupne preberá postmoderné „woke“ témy, ako sú gender, migrácia, multikulturalizmus, zmena všetkých možných konštánt života (jazyk, dopravné značky) v mene ešte väčšej inkluzivity. Na rozdiel od Spojených štátov ale tunajšiu ľavicu priviedol na okraj priepasti; politická pôda je tu iná a pôvodné francúzske obyvateľstvo netrpí tak silným pocitom menejcennosti voči hriechom svojej minulosti. Odlišnosť vývoja je ale posilnená i nepríliš dobrým stavom francúzskej ekonomiky. Nakoniec, väčšina postmoderných požiadaviek sa dá zredukovať na „dajte peniaze“ a francúzska štátna kasa, ba ani daňový poplatník už zase toľko peňazí na rozdávanie nemajú.