Známy viedenský neurológ a psychiater Viktor Emil Frankl ponúkal svojim klientom myšlienkový experiment. Predstavte si, že vidíte dva tvary. Oba sú vytvorené tieňom, ktoré na plátno vrhá jeden a ten istý predmet. Jeden tieň má pritom tvar obdĺžnika a ten druhý má tvar kruhu. Predmet je jeden.
Čo je to? Správna odpoveď je: valec. Ak ho nasvietime zboku, vrhá tieň obdĺžnika, ak ho nasvietime kolmo na podstavu, na plátne sa objaví kruh. Čo nám môže tento experiment povedať? Na dvojrozmernej ploche nemôže byť kruh obdĺžnikom a naopak. Je to protirečenie. Lenže toto protirečenie zmizne, ak pridáme tretí rozmer.
A táto myšlienková operácia sa dá priložiť aj v iných oblastiach. Vyskúšal som kresťanstvo. Aj v Biblii narazíme na zdanlivé protirečenia priamo vo výrokoch Ježiša Krista. Asi to najznámejšie z nich sa číta počas svätej omše: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ (Mk 8,35)
Na prvé počutie je to jasné protirečenie. Ale stratí sa vo chvíli, ak pridám tretí rozmer. A tým rozmerom je moje vnútro. Kým sú Ježišove slová napísané na papieri knihy, alebo na plochej obrazovke počítača, nikoho nezasiahnu. Pôsobiť začínajú vtedy, keď im otvorím svoje vnútro.
