Či už ako hrozbu alebo nezmysel, alebo ako niečo, čo jemu/jej nemá čo povedať? Prečo nie každý, kto počuje dobrú správu – evanjelium –, ju tak aj naozaj vníma a prijíma? Jedna z možných odpovedí na túto otázku môže byť ukrytá v slove kontext.
Dobrá správa sa totiž musí stretnúť so správnym kontextom, aby bola vnímaná ako naozaj dobrá. Čo to znamená v praxi? Ak ste fanúšik nejakého športu či konkrétneho družstva a ono vyhrá, tak vás to celkom logicky naplní radosťou. Chcete túto dobrú správu niekomu povedať. Lenže akoby naschvál stretnete akurát známeho, ktorý je fanúšikom porazeného tímu. To, čo je dobrou správou pre vás, je, naopak, tragickou správou preňho.
Alebo iný príklad. Ak sa vaše dieťa vylieči z ťažkej choroby, máte obrovskú radosť. Pre vás rodičov je to úžasná správa. A určite sa s vami tešia aj vaši blízki. Ale ak túto úžasnú správu poviete niekomu, kto vás vôbec nepozná, toho človeka to až tak zasiahnuť nemusí. Môže ho to povzbudiť, ale zmení to radikálne jeho život? Prečo nie? Jeho životný kontext je iný. Preňho osobne to nie je až taká dobrá správa ako pre vás.
Ešte viac svetla možno získame, keď sa na chvíľu presunieme v čase do doby Ježiša Krista a pozrieme sa, ako sa používalo slovo evanjelium v začiatkoch. Krátko pred príchodom Pána Ježiša na svet bola v Rímskej ríši občianska vojna, ktorú rozpútala vražda Júlia Cézara. Nakoniec v tejto občianskej vojne stáli proti sebe Cézarov príbuzný Octavius a Cézarov priateľ Antónius. Z histórie vieme, ako to dopadlo. V roku 31 pred Kristom Octavius vyhral rozhodujúcu bitku na mori a stal sa prvým cisárom s titulom Augustus.
