Život a smrť majstra Milana Lasicu

Ako stredoškoláci sme sa navzájom informovali, že už sú iba polozakázaní, lebo vraj na Novej scéne už môžu hrať. Keď som sa vrátil z vojenčiny, bol som ohromený objavom ich albumu Bolo nás jedenásť, na ktorom sa Lasica podieľal ako spevák i autor skvelých textov. Boli späť. To už bol s nimi i Jaro Filip.

Kým bol Lasica?

Najviac času spomedzi tých troch dostal Milan Lasica. A využil ho tak, že bol výrazným vo výraznej dvojici, i trojici, a bol aj výrazným solitérom.

Bol textárom, spevákom, hercom, spisovateľom, moderátorom, režisérom. Ale bol aj niečím viac. Keď zomrel, opäť som si prečítal jeho veľký knižný rozhovor s Jánom Štrasserom. Volá sa Lenže ja som iba komik. No iste. Niektoré tvrdenia slúžia k tomu, aby si človek uvedomil, že platí ich opak.

Nebol iba komik. Najviac som si to uvedomoval pri počúvaní jeho textov z Bolo nás jedenásť. Bolo vidieť, že slovenskú povahu má veľmi premeditovanú. Keď čítate jeho knihu so Štrasserom, je jasné, že rozumie i politickému aspektu slovenskej nátury.

Keď už zlegendieval, posúval sa, pritom nie zámerne, k role akéhosi arbitra elegantiarum, rozhodcu vo veciach vkusu. Trebárs aj politického. Tak ho mnohí vnímali. Tak som ho niekedy, nie vždy, videl i ja. Pripomínal mi scénu zo Sienkiewiczovho Quo vadis, keď Petronius Arbiter ide na bielom koni cez dav, ktorý ho má rád, ale Petronius, keď sa dav na neho tlačí, je nútený biť ho paličkou po hlavách. Samozrejme, Lasica to robil láskavejšie. Niekedy si ľud tie švihy paličkou ani neuvedomil. 

Posledné roky som ho sledoval v Zlatých časoch. Ale najradšej som ho mal ako pravidelného hosťa Pavla Danišoviča v Dvojbodkách v Slovenskom rozhlase. Suverénne komentoval kultúrne dianie, svetové i slovenské, za posledných päťdesiat a viac rokov a kultivoval slovenský vkus. Mal na to pamäťou, intelektom i schopnosťou vidieť väčší celok. Bol inštitúcia.

A svojho postavenia v slovenskej kultúre si bol vedomý. Ó, ako si ho bol vedomý. Preto po jeho odchode vzniká medzera, ktorú bude neľahké vyplniť.

Politický rozmer Lasicovho príbehu

Z vyššie napísaného je zrejmé, že som Lasicu ako umelca a kultúrneho dejateľa mal rád. Komplikovanejšie to bolo vo vzťahu k jeho politickému príbehu.

Bol umelcom perzekvovaným komunistickým režimom, preto jeho (a Satinského) príbeh patrí i do slovenských politických dejín. Tá časť do roku 1989 je známa. Obvykle sa spomína podpis oboch pod Antichartou, ale radšej by som zdôraznil niečo pozitívne, a síce to, že obaja mali hranicu v tom, že počas obdobia v nemilosti nikdy neprispôsobili svoju umeleckú tvorbu tak, aby komunistom ulahodili, hoci režim im to ponúkal.

Otázka je, či im taktický ťah s podpisom Anticharty vôbec pomohol. Lasica sám povedal Štrasserovi, že najťažšie to mali napodiv po podpise, keď im v roku 1979 zrušili premiéru hry Náš priateľ René. Ich postupné „sprijateľňovanie“ pre režim, vedúce k udeleniu titulov zaslúžilých umelcov v roku 1988, by sa dalo pripísať na vrub už veľmi pokročilej Gorbačovovej perestrojke.  

Lasica svojím osobným kultúrnym postavením však patrí i do našich politických dejín i po roku 1989.

Keď nastupoval Mečiar

Začnem ilustračnou drobnôstkou. Bolo to pár dní pred parlamentnými voľbami v júni 1992. Slovenský premiér Ján Čarnogurský z KDH absolvoval v rámci kampane parašutistický zoskok z lietadla. Nato Milan Lasica v zábavnej relácii Slovenského rozhlasu vypointovane s na desatinu sekundy presne odmeranou prestávkou zahlásil: „Ján Čarnogurský vyskočil z lietadla. Bohužiaľ, s padákom.“

Staré, ale dobré, však? Otázka je, či vo vhodnom čase. Mečiarovo HZDS o pár dní prevalcovalo vo voľbách celé Slovensko. Mečiarizmus zachvátil Slovensko na roky. Veď netvrdím, že Lasica pridal Mečiarovi čo len jedno percento. Len som si uvedomil, ako majster premýšľa. Zrejme nedokázal odolať ponúkajúcej sa pointe…

Keď humoristov Mečiar vyrazil z televízie

Začiatkom roku 1995 mečiarovské vedenie Slovenskej televízie zrušilo šmahom tri humoristické relácie. Angažoval som sa vtedy v petícii na podporu vypudených humoristov spolu s niektorými kolegami z KDH, napríklad s Ladislavom Šutým.

Vďaka týmto udalostiam som sa začal oboznamovať s triom Lasica, Satinský, Filip.

Jaro Filip účinkoval v jednej zo zrušených relácií, s ním som sa stretal najviac a ľudsky sme si celkom rozumeli. Súčasťou petície bolo i organizovanie troch mnohotisícových mítingov na námestí SNP v Bratislave a jedného v Košiciach. Zúčastňovali sa na nich mnohí umelci. Bol som ich moderátorom, Jaro Filip sa zúčastnil na všetkých troch. Na druhý bratislavský som pozval Júliusa Satinského, ktorý na ňom aj vystúpil, bolo to jediné naše stretnutie.

V roku 1997 Satinský úplne zbytočne napadol Jána Čarnogurského v denníku SME. Tak akosi všeobecne nekonkrétne, ale poriadne. Bolo to zaujímavé tým, že Čarnogurský bol už roky hlavným oponentom Mečiara, ktorý toť nedávno likvidoval Satinského kolegov. V KDH sme sa dohodli, že na tento útok budem odpovedať ja ako podpredseda strany. Bránil som Čarnogurského, ale v priateľskom duchu voči Satinskému.

Videnie kultúrneho luterána

Milan Lasica bol režisérom jednej z troch zrušených relácií, a síce Večera Milana Markoviča, ale s ním som sa stretol prvýkrát až o niekoľko rokov neskôr. V roku 1999, to už som bol poslancom parlamentu, ma tretia osoba pozvala na kávu s Milanom Lasicom do hotela Danube. Rád som tam napochodoval, veď stretnutie s legendou sa neodmieta. Majster si trochu znepokojene kládol otázku, či Fero Mikloško a ja dostatočne podporujeme premiéra Dzurindu. Povedal som mu, že vládu podporujeme, len nechceme, aby Dzurinda pohltil KDH v SDK, lebo na to sme KDH nezakladali. Tam som cítil, že s majstrom si neporozumieme. Jeho osud KDH až tak netrápil, nuž a mňa áno. 

Začiatkom roku 2002 bol na Slovensku politickou témou Orbánom navrhovaný zákon o Maďaroch žijúcich v zahraničí, podľa ktorého mali vznikať na Slovensku právnické osoby transferujúce peniaze z maďarského štátneho rozpočtu fyzickým osobám, občanom SR, ktorí sa prihlasujú k maďarskej národnosti. KDH podalo mnou vypracovaný návrh „kontra“ zákona, ktorým sme chceli eliminovať účinky Orbánovho návrhu zákona v Maďarsku. Majster Lasica vyhlásil, že naša aktivita je fašizmus.

Občas vo vzťahoch vyšlo aj slniečko.

Keď som bol ministrom vnútra, majster pozval Mikloška, Štefana Hríba a mňa na predstavenie Cyrano z Bergeracu. Považoval som to za poctu. Bol skvelým Cyranom. My sme ho zase z vďačnosti pozvali na príjemnú večeru po predstavení, čo majster láskavo prijal. Ferova prítomnosť bola garanciou obrusovania akýchkoľvek zádrhelov, ktoré by mohli v diskusii vzniknúť.  

Milan Lasica sa v rozhovore so Štrasserom zadefinoval ako luterán v kultúrnom zmysle, teda ako človek, ktorý dostal luteránsku výchovu, hoci nemá vieru v osobného Boha. Ako taký bol schopný pozitívne sa zmieniť o Desatore, aj keď pri jeho výklade využíval, ako hovoríme my matematici, veľa „stupňov voľnosti“. Niekedy až nečakane veľa. Občas bol priamočiarejší a rovno sa označil za liberála.

I u Lasicu som sa stretol, tak ako často u mnohých liberálov, s oklieštenou interpretáciou Sviečkovej manifestácie z roku 1988. Keď sa ho Štrasser na ňu pýtal, majster odpovedal, že ju považoval za náboženský protest. Nevnímal fakt, že jednou z požiadaviek Sviečkovej bolo i rešpektovanie občianskych práv všetkých občanov.   

Luteránska výchova podľa neho, a teraz citujem, „nie je taká bigotná ako, povedzme, katolícka výchova“. Nech sa akokoľvek snažím pretlmočiť toto tvrdenie tak, aby to nevyzeralo, že katolícku výchovu označil za bigotnú, nedarí sa mi to. Tým sú napätia medzi Lasicom a katolíckymi politikmi vysvetlené, rozumej, nikdy nemohli zmiznúť. Ani ten krásny verš „klebety, škriepky plané, vykašlime sa na ne…“ to vyriešiť nemohol.

Majster a SDKÚ-izmus

Počas druhej Dzurindovej vlády Milan Lasica trikrát moderoval stretnutie premiéra s bratislavskou inteligenciou. Majster by nikdy nedovolil, aby vyzeral v očiach verejnosti ako Dzurindov verný podporovateľ, nebol to jeho štýl, v rozhovore so Štrasserom sa dištancoval od servilnosti voči premiérovi, ktorú videl u niektorých účastníkov týchto stretnutí. Napokon, mohol to brať tak, že on je tam za tú inteligenciu.

Na druhej strane, ku koncu druhej Dzurindovej vlády, keď už v médiách znela únava z korupčných káuz SDKÚ, Lasica spolupodpísal článok v SME, v ktorom sa Dzurindu zastal. Tam sa majster príliš netrafil do jadra problému, lebo o päť rokov nato už Dzurinda pre škandály ani nekandidoval vo voľbách na kandidátke strany, ktorej bol predsedom, a o ďalšie dva roky po Gorile sa začal zánik SDKÚ. To Jara Filipa trápil vývoj v SDK (SDKÚ) po roku 1998 o čosi viac.

To bol Lasicov prístup. Mal svoju hranicu, ktorú nechcel prekročiť, a veď všetka česť. Pritom urobil niektoré kompromisy s trendami, ktoré boli svojou podstatou odsúdené na porážku. Tie kompromisy boli zrejme zbytočné.

V čase, keď som sa už z politiky poberal, mi majster adresoval bonmot v jednom poklesnutejšom televíznom zábavníku (majster sa vo svojej blahosklonnosti nevyhýbal ani takým). Bonmot bol štipľavý, ale veď voči politikom sú všetky také. Takže pre mňa čistý zisk. Ešte sme sa raz stretli náhodne. Bolo to časovo úsporné, ostražito zdvorilé, nie nepriateľské. Bol noblesný človek.   

Ako to je s tou ľavicovosťou

Jedno mi vŕta v hlave. Keď sa rozpráva so Štrasserom o ľavicovosti Wericha a Voskovca, zrazu majster prehodí vetu: „My sme si s Julom hovorievali, že keby nebol komunizmus, v ktorom sme žili a pracovali, možno aj my, ako dvadsaťroční, by sme boli ľavicoví. Ale za komunizmu to nešlo.“

No veď to, majstre, veď to… Mal som pocit, že keď už toho komunizmu nebolo, tak to, čo nám médiá predstavovali ako pravicu, a čo bolo majstrovi blízke, bola zmes pravicových hesiel o trhovej ekonomike a novej ľavicovej agendy.

Záver

Majster Lasica dosiahol v kultúre určitú veľkosť, preto sa jeho odchodom stredoeurópska kultúra trochu zachvela. Premýšľal som, v akom rozpoložení prežíval svoje posledné roky. Štefan Hríb napísal, že Lasica odišiel ako láskavý človek. Martin Huba povedal, že bol láskavým cynikom. Dodal však, že Lasica „bol extrémne citlivý človek a bránil sa svojím sarkazmom“. Niečo mi hovorí, že na tom dodatku čosi je. Dohodnime sa teda na láskavom človeku. A na poďakovaní.

Skončím niečím, čo ma s Lasicom spájalo. Obaja sme v detstve radi čítali knihu Edmonda De Amicis Srdce. No raz darmo. Ach to srdce.