Pravá pokora neznamená, že sa musíme tváriť, akoby sme nič neznamenali, alebo sa donekonečna utápať v sebaľútosti. Nejde o to, že si nasadíme „zbožnú“ masku, budeme sa znižovať a dúfať, že nás ostatní pochvália za našu skromnosť.
To už nie je pokora, ale falošná hra, ktorá v skutočnosti vychádza z pýchy – z túžby, aby si nás ľudia všimli a obdivovali. Často si pripomínam test pokory od jedného špirituála, ktorý nám často opakoval: „Pokorní nie sme vtedy, keď sa sami dávame dole. Ale vtedy, keď nás dá dole niekto iný v tej najnevhodnejšej chvíli a my to prijmeme.“
Ježiš nás vedie k pravej pokore, teda pravde o nás. Učí nás, že sme Božie deti, vykúpené jeho krvou. V očiach Boha nie sme bezcenní ani bezvýznamní. Naopak, máme v jeho pláne svoje miesto a svoje poslanie. Skutočná pokora pramení z tejto istoty: nemusíme sa predierať vpred, dokazovať svoju hodnotu alebo sa porovnávať s inými. Stačí veriť, že Boh nás povolal a že nám dá silu vykonať to, čo od nás žiada.
