Anjel v Tatrách. Borovička a šabľa na Lomnickom štíte

Najskôr som si myslel, že je to blázon. Vo vlaku tatranskej elektrickej železnice z Popradu do Starého Smokovca pobehoval starší muž v bielom tričku od jedného okna k druhému a ostošesť fotil. Nemal digitál, ale starý fotoaparát na filmy. Tie počas dvadsiatich minút cesty spotreboval asi štyri. Cievky s filmami mu padali na zem a on ich striedavo zbieral a zase fotil, a popritom sa chytal za hlavu, niečo si mrmlal a krútil ňou, akože nemôže uveriť, že taká krása azda ani nemôže existovať. Jeho počínanie bolo natoľko zaujímavé, že som mu dal po väčšinu cesty prednosť pred pozorovaním približujúceho sa tatranského masívu. Potom mi jedna cievka spadla pod nohy a ja som ho konečne oslovil, a pretože nevyzeral ako Slovák, rovno som povedal: „Nice, isn’t it?“ Muž sa pozrel, akoby som ho vyrušoval, ale potom vydýchol: „Absolutely beautiful!“

Týmto opisom sa začína môj článok o Vysokých Tatrách, ktorý vyjde budúci týždeň (2. decembra) v tlačenom Echu. (Tento príspevok preberáme po tomto termíne – pozn. red.) Ako odskočenie od vážnej horopisnej témy, ktorej sa tam venujem, tu ponúknem dobrodružný opis stretnutia s hrôzou veľhôr.

Tatry boli v tých januárových dňoch plné lyžiarov. Snehu bolo tak akurát, to znamená, že sa začínal až na tých zjazdovkách, pre ktoré som však do Tatier neprišiel. K nim naopak smeroval lyžiarsky ľud, prevládalo domáce obyvateľstvo, hneď po nich Poliaci a, samozrejme, tiež Česi, ktorých bolo ale podstatne menej než tých prvých – aspoň mne sa to tak zdalo. Tieto tri slovanské kmene dopĺňali Ukrajinci, ktorí už asi majú tiež nejakú strednú triedu, keď si môžu dovoliť zájsť na lyžovačku do Tatier. Sem-tam bolo počuť aj maďarčinu, niekdajší panský jazyk horného Uhorska, čo som uvítal, i keď som sa divil, že aj taký nížinný ľud je schopný zvládnuť jazdu na vratkých predmetoch z kopca, dokonca, zdalo sa mi, dosť prudkého.

Toto je teda moje etnografické skúmanie, ktoré sa dalo vykonať len počúvaním, lebo všetci vyzerali rovnako, oblečení do nadnárodných farebných kombinéz, majúc vybavenie, ktorého kvalitu nie som schopný posúdiť, ale zdala sa mi dobrá. V každom prípade ja som nič také na sebe, ani so sebou nemal.

Mojím úmyslom bolo niečo iné: dopraviť sa na Lomnický štít. To sa dá, prosím, úplne jednoducho. Človek použije lanovku. Trikrát a zakaždým trochu inú. Najskôr z Tatranskej Lomnice na miesto s názovom Štart, čím sa asi myslí, že odtiaľ sa už môže lyžovať. Potom zo Štartu na Skalnaté pleso, kde sa nachádza veľká budova, ktorú v polovici tridsiatych rokov navrhol sám veľký Dušan Jurkovič, ale myslím si, že to už veľmi nevidieť. Je tam však jedáleň, kde si človek môže dať slovenskú potravu a borovičku. A až potom nastane posledná, najdramatickejšia a tiež, musím povedať, najnebezpečnejšia fáza cesty, teda visutá lanovka na Lomnický štít. Tá už nie je pre lyžiarov. Tam sa už odváži len málokto. Napríklad ja.

Celkom je to nejakých 15 kilometrov, trvá to asi hodinu, keď sa nič nestane a kladkostroj sa nezasekne. Avšak predtým, než človek nastúpi na túto dobrodružnú cestu, musí zaplatiť dosť krvavú sumu, 60 eur za lístok. Keď som to pri pokladnici zistil, najskôr som si myslel, že ide o týždňový lístok, a keď ma pokladníčka vyviedla z omylu, opýtal som sa, či sa z lanovky stane počas jazdy lietadlo, lebo lacnejšie vyjdu niektoré letenky. Na to nepovedala nič. Tak som si kúpil lístok, takú malú kartičku s čipom, až som tŕpol, že ju stratím a zostanem trčať niekde uprostred ľadovcov, zmrznem a moje kosti ohryzú svište a kamzíky a na jar ich nájdu zberači byliniek.

Ako som už naznačil, v januári si lanovku užívajú zväčša lyžiari. Pre nich je taká jazda a nastupovanie do lanovky rutinnou záležitosťou. Stoja prichystaní pri rumpáli s lyžami a paličkami, aby ich okamžite zastrčili do takých prepravných vonkajších vreciek, ktorých obsah potom spolu s nimi vyvezie kabínka nahor. Ja som nemal čo zastrčiť, chvíľu som uvažoval, že by som tam dal batoh, aby neprekážal spolucestujúcim v lanovke, lebo som ohľaduplný, ale nakoniec to bolo také rýchle, že som nestihol nič iné, než vpadnúť s nejakými veselými Poliakmi do kabínky, tá sa niekoľkokrát zatriasla – a už sme išli nahor. Kým moji spolucestujúci boli vo farebných úboroch a na nohách mali tú ťažkotonážnu ski-obuv, ja som bol v kabáte, s čiapkou nešportového typu a v obyčajných zimných topánkach, takže som mohol pôsobiť ako odborár Anjel na horách, šomrajúci dedo Jaroslav Marvan, ktorý začne na lanovke kontrolovať lístky. Aj by som bol ochotný podujať sa na tento vtip, lenže Poliaci by tomu, zrejme, nerozumeli, bohvie, či by mi vôbec niekto rozumel.

Lomnický štít sa týči do výšky 2 632 metrov nad morom nad Tatranskou Lomnicou. Je to druhý najvyšší kopec v Magas-Tatra, ako sa pohoriu hovorí po uhorsky. Keď práve nie sú nízke mraky či hmla, aj z Lomnice sa dá na jeho vrchole pekne vidieť čierna bodka, ku ktorej vedie akési vedenie. Bodka je meteorologická stanica a ten drôt nie je telegraf, ale lano, po ktorom tam a späť jazdí zo stanice na Skalnatom plese kabína lanovky. Ako obvykle, zaujímal som sa o históriu a prečítal som si, že celé toto obdivuhodné dielo sa začalo budovať v roku 1936 a hotové bolo na Vianoce 1941. Medzitým zanikla republika, takže oslavy –predpokladám, že sa slávilo – zariaďoval už iný štát a iná bola aj symbolika a tie veci okolo. Slovenská Rýchla divízia stála s wehrmachtom pri Azovskom mori a politici Slovenského štátu pomaly premýšľali nad tým, ako zo Slovenska nenápadne vyviezť Židov. A do toho začala na Lomničák jazdiť lanovka a bol to určite obrovský úspech Slovenska, lebo to bola v tých časoch najďalej dotiahnutá lanovka v Európe na najvyššie položenú stanicu v Európe. Ani Nemci v Alpách nič také nemali – to ich muselo trochu miasť, ako sa na to tí Slováci zmohli. Nuž, český patriot na tomto mieste už začína predpokladať, že za tým budú českí inžinieri, predovšetkým priekopník českých lanoviek Václav Nevrlý a potom firma Františka Wiesnera z Chrudima, po znárodnení Transporta, ktorá dodala to šesť kilometrov dlhé oceľové lano, čo vážilo desiatky ton, a museli ho, lebo ešte neboli vrtuľníky, vyniesť na pleciach desiatky mužov po príkrych skalách až na štít, čo si snáď ani neviem predstaviť. Natočiť tak o tom film, ako ťahajú chlapi mohutného čierneho hada po skalách a do toho sa začne vojna a oni nevedia čo s tým….To by bola dráma!

Keď som došiel druhou lanovkou na Skalnaté pleso, tentoraz s maďarským párom, bolo zamračené, nebolo vidieť skoro nič a ja som ľutoval, že som si kúpil taký drahý lístok do studenej hmly. Kým lyžiarom to mohlo byť jedno, ja som bol závislý na výhľadoch. Nabral som si kapustnicu a uvažoval o borovičke. Chvíľu som váhal, ale potom som si povedal, že keď už som na Slovensku, je dobré držať sa tradícií. Jednu som si teda dal. Možno nejaká alkoholická mágia spôsobila, že sa začalo niečo diať s oblohou a medzi roztrhanými mrakmi sa objavilo slnko. Jeho svit náhle ožiaril skaliská a odhalil hrozivú nádheru hôr. Znovu som sa začal tešiť na dobrodružstvo, ktoré ma čaká.

Finálna lanovka na Lomničák jazdí raz za pol hodinu nahor a nadol, čiže kyvadlovo. Okrem lístka s čipom je nutné mať lístok s vyznačeným časom nástupu. To som, samozrejme, nevedel, lístok som predtým pokrčil a odhodil kamsi, teda do koša, takže ma takmer do kabínky nevpustili. Pohľad na nešportovo oblečeného Čecha, na ktorom bolo vidieť, že mu ide o naplnenie jedného z mála životných snov, však obsluhu lanovky obmäkčil. Spolu so skupinou mladých ľudí rozličnej slovanskej etnicity som vstúpil do kabínky ako posledný. Na rozdiel od predchádzajúcich lanoviek  táto mala niekoho ako liftboya, teda obsluhu či dozor. Bol to mĺkvy slovenský junák, ktorý sedel mlčky na lavičke. Jeho úlohou bolo zavrieť či zabuchnúť dvere a zaistiť ich kľúčom. Aspoň som si myslel, že to urobí. Ešte predtým, než sa kabína dala do pohybu, vzhliadol som na cieľ našej jazdy. Predo mnou sa týčila obrovská masa kameňa, ktorá ostro čnela do nebies. Nad mohutnou roklinou bolo natiahnuté čierne lano, po ktorom sa mala sunúť nahor naša miniatúrna škrupina. Spýtal som sa šeptom toho chlapíka z obsluhy: „Prosím vás, spadlo to niekedy?“ Nehol ani brvou a cez stiahnuté pery precedil: „Neviem.“ Poďakoval som a kabína sa dala do pohybu.

Ale ja som vedel. Spadlo. Dokonca dvakrát: raz v roku 1973, potom v roku 1992. Boli to síce iné lanovky ako tie, čo tu jazdia teraz, ale spadlo to. Boli zranení, niekoľko mŕtvych. Nuž, to bola výnimočná vec, upokojoval som sa, je to už dávno, normalizácia, potom nástup kapitalizmu, rozpad štátu,  únava materiálu, možno viac fúkalo, ale predsa. Ale predsa. Spadnúť to môže. Alebo sa môže preboriť podlaha… Hneď, ako mi to napadlo, pozrel som sa na podlahu. Vyzerá síce solídne, ale človek nikdy nevie. A je nás tu dosť. Slovania majú všeobecne často nadváhu. Radšej nech nedupú. Kabínka medzitým nabrala slušnú výšku a stúpala k ponurým skalám, priťahovaná silou oceľového lana. Stál som pri dvierkach a hľadel von do bielej temnoty, z ktorej občas vystúpil nejaký kamenný pazúr, a zažíval som drvivú príšernosť oných hôr. Spomenul som si na obraz môjho obľúbeného romantika C. D. Friedricha Ľadové more... Obrovské ľadové kryhy, ktorých hrany sa týčia k šedému nebu, medzi nimi vrak stroskotaného korábu. Takto môže skončiť lanovka. Keď spadne. Bude to akoby nič, ako guľôčka sa skotúľa do ničoty.

Stál som pritisnutý k tým dverám a naraz mi v hlave vzklíčilo podozrenie, či ich ten chlapík skutočne zavrel. Také dvere by mali byť zaistené nejakou závorou, ale on ich len tak zabuchol!, mal som pocit. Začal som sa od dverí odťahovať a snažil sa zaistiť si miesto, kde by som mohol bezpečne stáť a prežiť, keď sa otvoria. Jedna žena, ktorá vedľa mňa zúrivo fotila mobilom a, vôbec, správala sa afektovane, sa stále premiestňovala z miesta na miesto a snažila sa vyfotografovať všetko zo všetkých uhlov. Narážala do mňa a znovu ma nútila, aby som sa oprel o dvere. Kabínka bola v tej chvíli pekelne vysoko a akoby sa začala mierne chvieť. Môj žalúdok sa začal chvieť tiež. V ústach som zacítil borovičku s kapustnicou a pocítil som, ako mi zvlhlo čelo. Kabínka sa úplne zastavila a ja som si predstavil, že pod nami je nekonečná priepasť. A veru aj bola! Zo všetkých síl a na poslednú chvíľu som hlbokými vdychmi zadržal nápor žalúdka, zavrel oči… a kabínka lanovky vošla s obrovským rachotom do cieľa. Lomnický štít bol pokorený.

Späť už som šiel ako skúsený a ostrieľaný alpinista. Vlastne tatrista.

Vychádza v spolupráci s portálom Echo24.