Prečo nemeckí farmári nevolia Zelených? Trpké odhalenia sedliaka, ktorý je susedom pri takzvanej rodinnej biofarme Annaleny Baerbockovej. Píše Martin Leidenfrost.
„Odjakživa chovám dojnice,“ hovorí sedliak v zelených montérkach a v zelených gumákoch, kým ukazuje na rodný dom kandidátky nemeckých Zelených na kancelárku, „kvôli Zeleným však ešte pred Vianocami skončím. Už keď boli prvýkrát pri moci, presadili Zelení zákon, podľa ktorého kravy musia mať každý deň nejaký čas voľný výbeh. To ja nedám, na to nemám miesto, postaviť novú voľnú boxovú stajňu sa mi pre 20 kráv neoplatí a vonku síce mám maličkú pastvinu, ale z tej by bola po krátkom čase step! Takže nie, skončím. Podať žalobu proti zákonu nemá význam. V prechodnom období som síce mohol požiadať o výnimku, nedávno mi ale aj tú výnimku zamietli, prehral som to, aj s advokátom. Od budúceho roka môžem chovať už len teliatka do mliečnej zrelosti, na tom som sa s inými sedliakmi dohodol.“
Na viac si tento päťdesiatnik už netrúfa, statok s ním asi skončí, nemá dediča. Stojíme na dvore jeho klasického statku z červených tehál. Zastavil som sa tu, lebo som sa ho chcel len opýtať, kde sa v dedine nachádza dom, v ktorom vyrástla nádejná kancelárka Annalena Baerbocková. On ale stíšil nemecké šlágre, ktoré mal pri večernom kŕmení pustené, prišiel pomaly ku mne, ukázal mi na žltú honosnú vilu a začal rozprávať. Je to človek skúpy na slovo, málokedy sa mi pozeral do očí, na niektoré otázky odpovedá bez slov, daruje mi ale všetok čas svojho sveta. Cítim, že sa už dlho nevyrozprával. Kravy v jeho staromódnej stajni bučia, on stojí opretý o roh a rozpráva o svojej životnej téme – poľnohospodárstvo.
Hovorí, že jeho dedina Schulenburg, ktorá už dávno nie je samostatnou obcou, patrí pod kraj Calenberger Land: „Niektorí hovoria, že najúrodnejšia pôda Nemecka je v Magdeburger Börde alebo v Hildesheimer Börde, ale nie je to celkom tak, najlepšia pôda je tu, ornica tu siaha neuveriteľne hlboko. Osevný postup je takýto – jačmeň, pšenica, repa. Teraz sme v Schulenburgu už len traja sedliaci, plus jeden na čiastočný úväzok. Keď som bol malý, bolo tu desať statkov a k tomu veľa malých roľníkov. Mnohí mali dojnice, no cena mlieka bola nízka, a keď bola snaha o redukovanie prebytočného mlieka, niektorí tunajší predali štátu svoje mliečne kvóty a prestali farmárčiť.“
Zaujímavosťou schulenburského farmárčenia je, že sa tu nachádza od roku 1669 doména najstaršieho kniežacieho rodu v Európe Guelphovcov. Tento šľachtický rod mal svoj mocenský vrchol v talianskych stredovekých mestách (12. storočie) a potom v Británii (18. a 19. storočie). Bývalý kráľovský dom Hannover je blízka rodina s britskou kráľovnou, ale pozornosť žltej tlače púta ešte viac notoricky zlé správanie princa Ernsta Augusta V., manžela monackej princeznej Caroline. V Nemecku mu nehovoria inak ako Prügelprinz, princ-bitkár, raz priamo v Schulenburgu zlomil dáždnikom kameramanovi nos. Môj schulenburský sedliak, ktorý býva asi sto metrov od rodného domu zelenej kandidátky Baerbockovej, má aký-taký prehľad o miestnom majetku Guelphovcov. Vie, že Ernst August VI., syn bitkára a investičný bankár v Londýne, predal schulenburský „dvorný dom“ cez nadáciu, podobne aj neďaleký zámok Marienburg. Rovnako ako jeho otec tu dlhodobo nebýva, okolo tisíc hektárov calenberskej pôdy je ale ešte stále vo vlastníctve domu Hannover. Sedliak si povzdychne, pamätá si na nebohého vojvodcu Ernsta Augusta IV.: „Ten žil ešte v dvornom dome, toho sme tu ešte videli. Raz do roka všetkých sedliakov pozval na hostinu, pre môjho otca to bola veľká vec. Tí po ňom už nedajú nič.“
Schulenburský sedliak sa vlastne zelenej dobe veľmi nevzpiera. Napríklad veľká časť jeho strechy je pokrytá fotovoltikou. Hovorí: „Je to celkom výhodné, štát to výrazne podporuje, najmä mi na 20 rokov garantuje odoberanie energie. Nemám z toho stratu, to nie. Rovnako pestujem kukuricu na bioplyn, z bioenergetickej stanice dostanem hnojivo, tiež garantované na 20 rokov, hnojivo je rovnako kvalitné ako obyčajný hnoj. Takto dostanú hnojivo aj sedliaci, ktorí nemajú zvieratá. Na to sa nemôžem sťažovať, funguje to.“ Pýtam sa ho: „Nepríde vám zvláštne, že vyrábate potraviny, ktoré ani zvieratá, ani ľudia nezjedia, ale idú takpovediac rovno do odpadu?“ Tá otázka mu príde zaujímavá. Je na ňom vidieť, že začína nad tým rozjímať. Hotovú odpoveď nemá, musel by o tom porozmýšľať dlhšie. Zmeníme tému.
Rozprávame so o Schulenburgu. Pred chvíľou som sa prešiel autom po dedine, pripadala mi ako obyčajná dedina v širšej aglomerácii veľkomesta veľkosti Bratislavy. Aj keď je pekný letný večer, na ulici je málo ľudí, aj centrálne uličky okolo evanjelického kostola „s dopravným ukľudnením“ sú vymreté, pritom je tu celý rad dobre zachovaných opevnených domov. Asi netreba zdôrazňovať, aká je dedina čistá. Netypické asi je, že niektorí tu majú na záhrade vztýčenú nemeckú vlajku. Trafika už je zavretá, no hneď vedľa, v akejsi mini garáži, sedia mierne dezolátne vyzerajúci chlapi s plechovkami. Niektorí obyvatelia pendlujú do Hannovera alebo aj do Hildesheimu, Schulenburg pritom nie je klasickou noclahárňou, na to mu chýba priame autobusové spojenie či vlaková stanica. Je mestskou časťou mestečka Pattensen. Sedliak ukazuje na novú malú bytovku z kameninovej tehly, ktorá sa dvíha hneď vedľa jeho statku: „Tam, úplne hore pod strechou, býva starostka z SPD. Ak chcete vedieť viac, klopnite jej..!“ Sused sa so starostkou Pattensena nestýka, ani netuší, ako sa obec dostala pod správu červených. Neklopem.
Môj sedliak je, samozrejme, evanjelik. Katolíci sa v tomto kedysi skrz-naskrz luteránskom kraji vyskytujú len preto, lebo 12 miliónov Nemcov vyhnaných z východu na konci druhej svetovej vojny, najmä tí zo Sliezska, boli zbožní katolíci. Vďaka nim dostal aj Schulenburg v roku 1960 moderný katolícky kostol. Šokuje ma, že napriek odporu 30 – 40 miestnych veriacich bol kostol v roku 2012 odsvätený, biskup zo svätostánku rovnako ako zo 74 ďalších chrámov v diecéze Hildesheim urobil budovu. (Ak máte na to srdce, pozrite si ten zoznam bývalých kostolov tu.) Už pred týmto oficiálnym krokom si princ-bitkár zobral naspäť z chrámu pôžičku, významný staroveký krucifix. Na začiatku sa rátalo ešte s tým, že budova bude zachovaná pre komunitné akcie a koncerty, príbeh však nabral iný spád. Sedliak zdôrazňuje: „To nie je nič výnimočné, že sú kostoly odsvätené, to sa deje v kuse. Ešteže ten náš zatiaľ nie je ohrozený. Ten katolícky som dlhé roky nevidel, je veľmi ďaleko, tam človek normálne nezájde, musíte z hlavnej odbočiť na ulicu vojvodcu Ernsta Augusta, potom na ulicu Händela a tuším ešte aj na Trávnu cestu. Keďže kostol nemal vežu, tak ho možno ani nerozoznáte. S istotou viem povedať, že bývalý chrám kúpil súkromník – pre seba, na bývanie. Ak sa nemýlim, majú ho teraz Turci.“
Môj schulenburský sedliak nemá odpoveď na všetko. Vyzná sa vo veciach, ktoré sa ho bezprostredne tykajú, iné témy ho nezaujímajú. Jedna z vecí, ktoré sú mu celkom ukradnuté, je politická strana Zelených. Počas rozhovoru nikdy nevysloví meno Annalena Baerbocková a podozrievam ho z toho, že jej celé meno zabudol. Hovorí a celkom dôrazne: „Viete, ja som donedávna netušil, kto to je. Veď ona je tam niekde v Berlíne. Ja som ju v živote nevidel, ani jej rodičov, ani jej strýka alebo tetu, s ktorými si ten dom vraj spolu kúpili. V dedine ani nepoznám človeka, čo si ju pamätá.“ – „A čo spolužiaci zo základky?“ – „No tí určite, ale ja nie.“
Nezáujem sedliaka, ktorý má statok najbližšie k rodnému domu zelenej politickej hviezdy, ide ešte ďalej. Hoci teraz už celý Schulenburg o svojej slávnej dcére vie, on sa stále nevie prinútiť, aby si niečo o nej prečítal. Vylepšený životopis Baerbockovej napríklad zaujal nemecké médiá na dlhé týždne, jej sused však o tom nikdy nepočul. Len okrajovo si všimol, že kandidátke v kampani škodila nejaká téma, nemôže si ale spomenúť aká. Po dlhšom pátraní na to prídeme – zelená požiadavka na zvýšenie cien palív. O Zelených povie len toľko: „Neexistuje sedliak, čo volí Zelených, a nikdy taký existovať nebude.“ Viac sa im nevenuje. Sú preňho nezaujímaví.
Neznamená to, že je politicky ľahostajný. Je zrejme verným voličom Únie a vie presne povedať, koľko kráv má krajinská ministerka poľnohospodárstva za CDU doma, aj v akej stajni: „Tá je z fachu, úspešne vedie väčšiu farmu, s ňou sa človek môže baviť na inej úrovni.“ Sedliak vie aj pútavo rozprávať aj o tom, ako si počas najtvrdšieho lockdownu vzal do hlavy, že musí ísť do odľahlej rakúskej dediny, lebo si len tam mohol pozrieť svoj vysnívaný kombajn. Prešiel 1 700 kilometrov za 26 hodín, Česko musel obísť, nikde neprespal, kombajn si kúpil a na druhý deň bol späť pri svojich kravách. Sedliak s kravami nedovolenkuje. Nájsť si náhradníka, ktorý mu trikrát denne nakŕmi zvieratá, to je maximum.
Trochu sa čudujem, že sa v rečiach môjho schulenburského sedliaka nikdy nespomenie biofarma rodiny Baerbockovcov. Veď každý, kto číta nemecké noviny, sa v posledných mesiacoch dozvedel, že Annalena Baerbocková vyrástla spolu so sestrami a sesternicami na miestnej biofarme, ako šťastné dieťa zelených manželov hneď od prvej hodiny strany, ktorí brávali dcérenku na demonštrácie proti jadrovej energetike a NATO. Sama Baerbocková priživuje tento naratív, opisuje svoje detstvo „ako taký Bullerbyn na severonemecký spôsob“. Bullerbyn, fikcia z kníh švédskej autorky Astrid Lindgrenovej, je osada z troch statkov na samote.
Ešte keď som nevedel, ktorý to dom v Schulenburgu patrí Baerbockovcom, už mi padol do oka. Všimol som si túto žltú honosnú vilu kvôli jej veľkosti, väčší dom v dedine nie je, len jednoposchodová pavlačová besiedka v záhrade by mohla ubytovať celú rodinu. Zelení majú v Schulenburgu možno o dva, tri plagátiky viac ako v priemernej nemeckej dedine; aby voliči nezabudli, ktorá je v Nemecku tá práva lockdownová strana, vyvesili aj mrazivý plagátik so zarúškovanou kandidátkou; inak ale Zelení nie sú vizuálne prítomní. O to viac ma zaskočil veľký plagát na besiedke tej vily, ktorý okoloidúcich napomína v typicky moralizujúcom tóne nemeckých Zelených: „Za rešpektujúce a nenásilné spolužitie v Schulenburgu.“ Aj tak som neveril, že je to onen dom. So statkom totiž nemá nič spoločné, žiadna stodola, žiadna šopa, za vysokým murovaným plotom som nevidel ani záhon. K tomu som ešte stretol sivú staršiu pani, ako vyšla vo veľmi starom neekologickom kombi von. Nie, to nemôže byť ono.
Pýtam sa teda môjho sedliaka na biofarmu Baerbockovcov. On sa trasie od smiechu: „Aká biofarma, prosím vás? Žiadna biofarma v Schulenburgu nikdy neexistovala a verím, že nikdy ani existovať nebude. Tamto je obytný dom, žiadna pôda k tomu nepatrí, žiadne zviera tam nikdy nechovali, ani sliepky, nič. Oni nemajú s poľnohospodárstvom nič. Kúpili si ten dom, chodili niekam pracovať, neviem kam, jej teta robí gynekologičku, to jediné viem. Viete, na okraji dediny býval mlyn, kde sa normálne mlela múka, aj naši tam vozili obilie, mlyn potom skrachoval. Spolumajiteľ mlynu si nejakých 80 rokov dozadu postavil túto vilu. Býval tam, nefarmárčil, jedine, že si raz z Expo dotiahol domov holubník. V ňom mal tuším nejaký čas sliepky, oni ani to. Nemajú nič.“
Vážne sa mu pozerám do očí a pýtam sa ho: „Ale ako je to potom možné, že sa vo všetkých nemeckých médiách rieši ten humbug o jej biofarme?“ Sedliak pokrčí plecami. Nie je to otázka naňho, žiadne z tých novín zrejme nečíta, nevie sa k tomu vyjadriť, zlyhanie novinárov ho v každom prípade neprekvapuje ani nerozrušuje. Ešte trošku doňho rypnem: „Ste tu v dedine hrdí na to, že nádejná kancelárka pochádza práve z Schulenburgu?“ Ticho pokrúti hlavou. Rýpem ďalej: „A čo si myslíte, bude z nej kancelárka?“ Ešte raz ticho pokrúti hlavou, tentokrát s veľmi odhodlaným výrazom v tvári.
V tej chvíli sa objaví na dvore mladá rodinka, otec, matka, dcéra, syn. Postavia pred neho plastový kýbeľ, na vrchnáku už ležia mince, tri eurá za tri litre mlieka, supermarketová cena. Títo Turci zvyknú u môjho sedliaka nakupovať, z jeho mlieka si robia aj svoj vlastný turecký jogurt, nemecký im nechutí. Keď sa sedliak pred Vianocami rozlúči s dojnicami, Turci si budú musieť mlieko kupovať v obchode. Upozorní ich, že dneska budú musieť na mlieko počkať dlhšie, je totiž zaneprázdnený dôležitým rozhovorom. K poľnohospodárstvu má toho na srdci ešte veľa. K Zeleným už nič.