Samuel Kolesár

Nemalá časť európskych politických špičiek tento týždeň ukázala, že je na hony od geopolitickej reality. Svedčí o tom ich postoj k americkému mierovému plánu, jeho tvrdá kritika a nakoniec aj protinávrh, ktorý britskí, francúzski a nemeckí lídri hrdo vypracovali tak, aby hral v prospech Kyjeva a európskych metropol.

Iste, na vyvíjaní istého tlaku smerom k dohode, ktorá bude pre Ukrajinu, ako aj starý kontinent čo možno najlepšia, nie je nič zlé. Je to chvályhodné. No len dovtedy, kým to smeruje k mierovému cieľu a nepôsobí kontraproduktívne. Body, ktoré chcú európske politické špičky zapracovať do mierového plánu a podmienky, ktoré si kladú, ukazujú hlboké nepochopenie koreňov vojny.

Za všetko hovoria von der Leyenovej stredajšie vyjadrenia. Ukrajina podľa nej potrebuje „robustné, dlhodobé a dôveryhodné bezpečnostné záruky“, ktoré Rusko „odradia a zabránia akýmkoľvek budúcim útokom“. Preložené do inej reči, hoci Kyjev nebude členom NATO, má poberať podobné výhody.

Koniec-koncov, Európania ani to členstvo Ukrajiny v Severoatlantickej aliancii vo svojom návrhu nezmietli zo stola. Z amerického návrhu vypustili tretí bod, v ktorom stálo, že „NATO sa nebude ďalej rozširovať“ a pridali poznámku, že „vstup Ukrajiny do Severoatlantickej aliancie závisí od konsenzu členov NATO, ktorý neexistuje“.