V kraji nemeckých antivaxerov, kde by sa Slováci cítili skoro ako doma

Skutočnosť, že v silne sekularizovanom Nemecku môže existovať niečo také ako akési biblické pásmo, som sa dozvedel až minulú zimu. Nejde o veľké územie, skôr o dve malé enklávy v kopcovitom teréne, o puritánsku oblasť Švábska v okolí Stuttgartu a o nemeckú časť Krušných hôr. Nemecké médiá si začali v zime zvlášť všímať Krušnohorský okres (Erzgebirgskreis). Práve tu, na juhu Saska, narazila lockdownová politika na najzúrivejší odpor, práve odtiaľto vyrážali celé autobusy na živelné berlínske demonštrácie proti opatreniam – a práve v tunajších preťažených nemocniciach kosila korona.

Mediálny mainstream prišiel s jednoduchým vysvetlením: Títo poverčiví zadubenci volia vo veľkej miere pravicových populistov z AfD. Tá ako jediná strana v Spolkovom sneme brojila proti tvrdosti nemeckého koronarežimu. Mnohí Krušnohorci preto kašlali na opatrenia a platili za to životom.

Ukazuje sa, že nezvyčajne veľký Krušnohorský okres s 330-tisíc obyvateľmi patrí medzi okresy s najnižšou zaočkovanosťou v Ne­mec­ku. Z pohľadu celého Nemecka je aspoň prvou dávkou zaočkovaných už takmer 65 percent oby­va­teľov. Zo 16 spolkových krajín je na tom najslabšie Sasko (ani nie 55 percent) a v ňom Krušnohorský okres, kde je ochota dať sa očkovať suverénne najnižšia.

Aspoň prvú dávku tu prijalo len okolo 43 percent, teda o tretinu menej, ako je nemecký prie­mer. Zmienených 43 percent je presne taká istá miera očkovania, akú má Slovensko. Aj preto som si položil otáz­ku, či sa Krušnohorský okres podobá viac na Slovensko ako na zvyšok Nemecka.

Nábožní medzi ateistami

Všeobecne platí, že východné Nemecko, ktoré bolo štyridsať rokov so­cia­lis­tickou diktatúrou, je v niečom nemeckejšie ako kapitalistický Západ. Vyplýva to z toho, že západná Spolková republika Nemecko sa premenila na mul­ti­kul­túr­nu spoločnosť, kým Nemci vo východnej Nemeckej demokratickej republike (NDR) zostali sami sebou. Pek­ne povedané, východniari si zachovali viac národného povedomia. Škaredo povedané, sú to väčší nacionalisti.

Napríklad MDR, verej­no­prá­vna inštitúcia pre juhovýchod Nemecka, je jedinou nemeckou televíziou, ktorá vysiela v hlavnom vysielacom čase koncerty s nemeckými šlágrami. Osvietenci v ostatnom Nemecku by sa za taký program hanbili, v Sasku počúvanie šlágrov ešte akceptujú.

V oblasti náboženstva platí, že bývalá NDR je jeden z najatei­s­tic­kejších regiónov Európy, drvivá väčšina obyvateľov nemá žiadne vie­ro­vy­zna­nie. O to viac prekvapuje, že na južnom okraji tejto niekdajšej NDR, v bez­prost­rednej blízkosti českých neznabohov, vraj leží zbožný kraj.

Územie medzi veľkomestom Chemnitz a českou hranicou bolo už počas obdobia NDR pre vládnucich komunistov tvrdým orieškom. Najmä men­šie dediny v horách boli nepoddajné. Keď neskorostalinistická ver­chuš­ka v päťdesiatych rokoch viedla tvrdý zápas s cirkevnými štruk­túrami, dedinčania v krušnohorskom Markersbachu mali úplne iné starosti – riešili, ktorý krst je pravý. Jedna charizmatická anabaptistka dokonca obrátila miestneho farára. Evanjelikálne spolo­čenstvá aj sekty majú v Krušných horách dlhodobo silné po­sta­ve­nie, tradičná protestantská zbožnosť patrí aspoň v dedinách ku kaž­dodennému životu.

Aj 500 rokov dominujúca evanjelická – luteránska cirkev – je tu značne konzervatívnejšia. Aj to sa rýmuje so Slovenskom. Kým protestantizmus vo zvyšku Nemecka sa radikálne zliberalizoval, 20 percent saských far­no­stí – takmer všetky sa nachádzajú v Krušnohorskom okrese – si vybojovalo ofi­ciál­nu výnimku. Podľa Markersbachskej deklarácie (Markersbacher Er­klärung) sa musí biskup veriacich v týchto farnostiach pýtať, či súhlasia, ak sa má do fary presťahovať homosexuálny pár. V praxi to znamená, že v okrese sa nevyskytujú pastori alebo pastorky s otvorene homo­se­xuál­nou orientáciou. Negatívnu pozornosť médií vyvolal prípad evanjelického katechétu pre mládež, ktorý po verejnom priznaní, že je vo vzťahu s mužom, skončil.

Požiadal som o rozhovor farára, ktorý inicioval Markersbachskú deklaráciu. Hoci Gaston Nogrady vie, že som vzácny prípad repor­téra, ktorý sympatizuje s jeho líniou, rozhovor mi neposkytol. Podľa jeho skúsenosti je dnes až kontraproduktívne baviť sa so „svetskou tlačou“. Poslal mi množstvo požehnaní a komunikáciu uzavrel slovami: „Je čas hovoriť a je čas mlčať.“

Protipandemický vzdor

Krušnohorský okres je výrazne pravicový. Kres­ťanskodemokratická CDU tu kedysi brala absolútnu väčšinu. Od volieb v roku 2017 tu bojuje Únia a AfD o dva priame mandáty, na kto­ré má okres v Spolkovom sneme nárok. Ostatné strany nehrajú rolu.

Začínam v mestečku Lugau, pretože tu má AfD okresnú kanceláriu. AfD na moju žiadosť o rozhovor nereagovala a jej miestni kandidáti nežijú v obvodoch, v ktorých kandidujú. Visia tu predvolebné plagáty AfD s nápismi ako „Naše peniaze na naše dôchodky“. Okresnú kanceláriu som našiel počas otváracích hodín za­tvo­renú.

Lugau vyzerá zadebnene. Cestovná kancelária avizuje vý­jazd do „Kromlauer Park“ neďaleko od poľskej hranice, „predtým mož­nosť na nákup na poľskom trhu“. Použité slovo Polenmarkt znie už takých 30 rokov pohŕdavo a politicky nekorektne, mne by v živote nenapadlo ho použiť, tu zrejme platia ešte iné štandardy.

Ako to už vo východnom Nemecku býva, lugauská gastronó­mia sa scvrkla na Anrufcafés, kaviarne na zavolanie, majitelia otvárajú svo­je podniky už len na objednávku na väčšie akcie. Raňajkujem v malej pekárni na jedinej lavičke, ktorá je taká úzka, že na nej nesedím, ale skôr balansujem. Predpísané rúško tu nenosí nikto, inde v Nemecku si to nedovolia. Na dverách visí rým proti opatreniam: „Deti potrebujú úsmev, nie látku na tvári.“

Idem do susedného mestečka Stollberg, ktoré si zachovalo his­to­rické centrum a minimum spoločenského života. Stollberg si získal pozor­nosť lockdownových nemeckých médií dvakrát, najprv za ne­ochotu zrušiť vianočný trh (primátor vtedy vyhlásil: „Prav­de­po­dob­ne nemôžeme v každej nadchádzajúcej chrípkovej vlne hodiť všetky tradície cez palubu.“), potom za rekordnú incidenciu na úrovni 1 200.

Idem ďalej, smerom do hôr. Zwönitz sa preslávil sériou zakázaných pochodov proti opatreniam, medzi miestnych sa viackrát miešali aj náckovia z Chemnitzu, ešte v máji bolo na jednej takej demonštrácii zranených osem policajtov. Vo Zwönitzi reagovalo vedenie mesta na protesty chápavo, aj miestni politici CDU žiadali skončenie tvrdých policajných zásahov a zjemnenie Merkelovej lockdownov. Menší kostol v Niederzwönitzi pozýva plagátom, na ktorom je zobrazený kostol v dúhových farbách: „Stretneme sa? V nedeľu? U mňa? Boh.“ Lákavá pozvánka cez týždeň neplatí, „farský úrad je z dôvodu choroby dočasne zatvorený“.

V centre Zwönitza vidím prvý prekrásny krušnohorský chrám. Kostol Najsvätejšej Trojice (Trinitatiskirche) je typickým klenotom v dvornom štýle baroka (Höfischer Barock), všade v interiéri bielo natreté drevo, k tomu nemálo zlata. Farár necháva dvere masívnej fary otvorené dokorán, cez predzáhradky a celý dom vidieť do ďalšej budovy. Kostol je odomknutý, raz za čas sa zjaví človek, prvé dojmy ľudovej viery. Začína sa mi tu páčiť. Poviem si, idem vo Zwönitzi na pizzu. Zmrzlináreň-pizzeria však nemá kuchára, pizzu nedostanem.