Venezuela ani Grónsko nie sú surovinová bonanza. USA ich aj tak chcú a nik presne nevie prečo

Záujem Spojených štátov o ostrov je preto pochopiteľný. Najmä keď v oblasti ťažby a spracovania vzácnych zemín drasticky zaostávajú za Čínou. Ak chcú byť v najbližších dekádach stále nezávislou vojenskou a ekonomickou veľmocou, musia na tomto poli pridať. No začínať s ťažbou v Grónsku je náročnejšie než budovať biznis na zelenej lúke.

V Grónsku sa takmer nič neťaží. Má to svoje dôvody

Na najväčšom ostrove sveta sa dnes napriek bohatým zásobám takmer nič neťaží. Výnimkou sú dve malé bane na zlato (Nalunaq) a anortozit (White Mountain). Dlhodobo sú jedným z hlavných dôvodov obavy tamojších obyvateľov z narušenia životného prostredia.

Jednak preto, že pri oddeľovaní minerálov sa využívajú rôzne chemikálie, no problémom je aj to, že viaceré ložiská vzácnych zemín obsahujú aj rádioaktívny urán.

Samozrejme, ak by Trump dostal Grónsko pod americkú kontrolu, environmentálne obavy by šli na druhú koľaj. Regulácie a obavy Grónčanov však nie sú to jediné, čo rozvoj ťažby brzdí. Hlavným problémom sú nerozvinutá infraštruktúra a drsné klimatické podmienky.

Najrozvinutejšia je južná časť ostrova, kde zároveň ležia najväčšie a najperspektívnejšie ložiská vzácnych zemín.

Kvanefjeld je tretie najväčšie známe ložisko na svete s celkovými zásobami na úrovni 11 miliónov ton. O atraktívne nálezisko ide najmä pre vysoký obsah vzácnych zemín v rude – okolo 1,43 percenta. Oblasť zároveň obsahuje okolo 270-tisíc ton uránu.

Neďaleké ložisko Tanbreez je potenciálne najväčšie na svete, keďže odhady hovoria až o 28 miliónoch ton vzácnych zemín. Hoci je tam ruda chudobnejšia (0,38 percenta), lokalita je aj tak príťažlivá, keďže viac ako štvrtinu zásob tvoria ťažké vzácne zeminy.

Avšak ani na obývanom juhu, kde sa obe lokality nachádzajú, neexistujú adekvátne cesty (podľa údajov z roku 2022 tam stálo zhruba 150 kilometrov) a železnice na štandardnú logistiku ťažobných projektov.

Zároveň by bolo nutné doviezť kvantá kvalifikovaných pracovníkov, ktorým treba zabezpečiť ubytovanie, stravu a základný životný štandard. Úzkym miestom sú takisto dodávky elektrickej energie, ako aj veľkosť a počet prístavov.

Na ťažobný problém nadväzuje otázka, kde sa bude vyťažená ruda spracovávať. Ak Washington nechce, aby sa to dialo v Číne, má dve možnosti – buď vybuduje nové továrne v Grónsku, alebo bude vyťaženú rudu nákladne dovážať do Spojených štátov.

Tamojšie dve spracovateľské centrá (Mountain Pass a White Mesa Mill) by však takisto museli zásadne rozširovať svoje kapacity, keďže USA historicky spracovávali rudu z ložiska v Mountain Pass v Číne a obrat nastal až v posledných rokoch. Netreba pritom zabúdať, že 99 percent dovezenej rudy by v podstate tvoril nechcený odpad.

Ekonomická životaschopnosť získavania grónskych vzácnych zemín a najmä časový rámec sú jednoducho neisté. Kým uzrú svetlo sveta, budú si vyžadovať obrovské investície a pokojne aj viac ako celú dekádu.

Prečo chce Trump po Venezuele aj Grónsko

Analytici Centra pre strategické štúdie hodnotia, že hoci grónske bane predstavujú „potenciálnu cestu k zlepšeniu prístupu USA k vzácnym zeminám, realizácia tohto potenciálu si vyžaduje viac než len financovanie“, a to konkrétne „dlhodobý záväzok v oblasti infraštruktúry, skutočné zapojenie komunity a diplomatickú koordináciu“.

Vzhľadom na to je otázne, či celá cesta za grónskym bohatstvom Trumpovi stojí za rozpútanie konfliktu s jeho najbližšími spojencami. Perspektívnejšie sa javí hypotéza o strategickej dôležitosti ostrova, ktorú on sám komunikuje.

V súčasnosti sú námorné trasy, ktoré na severe spájajú Atlantický a Tichý oceán, splavné len v lete, no topiace sa ľadovce toto obdobie rozširujú. Vzdialenosť medzi Áziou a Európou sa tak pre lode skracuje v porovnaní s cestou cez Panamský prieplav o sedemtisíc kilometrov. Výskumná a konzultačná skupina Wood Mackenzie píše, že od roku 2022 sa priemerný počet lodí, ktoré tadiaľ prejdú, oproti predchádzajúcej dekáde zdvojnásobil.

Posilnenie americkej vojenskej prítomnosti v okolí ostrova a kontrola tohto vznikajúceho koridoru preto dávajú zmysel.

Napriek tomu ani hypotézu o kritických surovinách netreba podceňovať. Trumpov zálusk na Grónsko môže napriek obrovským kapitálovým potrebám naozaj prameniť z obáv z monopolu, ktorý si na poli strategických surovín vytvorila Čína. 

Zisk Grónska totiž neznamená len väčšie zásoby pre Spojené štáty, ale aj vylúčenie toho, že ostrov budú „kolonizovať“ čínske firmy a zvyšovať náskok Pekingu v kľúčovom odvetví. Jeden príklad za všetky – hoci projekt Kvanefjeld (väčšinovo) spadá pod austrálsku spoločnosť Greenland Minerals, čínska firma Shenghe Resources je jej najväčším akcionárom.

Do tejto hypotézy by zapadalo aj dianie okolo Venezuely, kam chce natlačiť kapitál amerických ropných gigantov, aby sa ťažba tamojšej ropy znásobila a vrátila na historické maximá. Zatiaľ čo v prípade grónskeho bohatstva by išlo skôr o národnú bezpečnosť USA, záujem o juhoamerický štát by bol o energetike.

Produkcia ropy v USA totiž dosahuje vrchol a očakáva sa, že do konca tohto desaťročia začne klesať. Ropa z Venezuely by ju tak (v prípade, že sa najväčší hráči odhodlajú na významnejšiu hĺbkovú obnovu tamojšej zanedbanej infraštruktúry) mohla na istý čas nahradiť a stabilizovať pozíciu USA ako energetickej veľmoci.