„Konzumizmus sa stal novým náboženstvom, jeho katedrálami sú nákupné centrá a najohavnejším hriechom je mať minuloročný model vecí. Nakupovaním si chceme zlepšiť náladu, v obchodoch nachádzame spásu. Hriechy si vo svedomí mažeme prostredníctvom kreditnej karty.“
Na takúto analýzu súčasnej doby som natrafil v knihe Jonathana Sacksa Týždenné čítanie z Tóry. Kniha Exodus. Vhodnou odpoveďou na ňu je podľa bývalého hlavného rabína Spojenej hebrejskej kongregácie Commonwealthu svätenie soboty, teda siedmeho dňa v týždni.
Na prvé počutie to môže znieť formálne. Okolité národy tento spôsob vnímali ako lenivosť.
Nedokázali pochopiť, prečo má „ničnerobenie“ siedmeho dňa taký veľký význam. A podobne to bolo so svätyňou svätých.
Keď rímsky generál Pompeius dobyl Jeruzalem a vstúpil do Chrámu, bol zaskočený tým, že jeho svätyňa je prázdna. Predpokladal, že v nej nájde najuctievanejšiu modlu Izraelitov.
Prázdny priestor Chrámu a prázdny čas siedmeho dňa je však prázdny len naoko.
Je zaujímavé, že prívlastkom svätý je v Knihe Genezis označená práve a iba sobota. Čo to vyjadruje? Že svätosť siedmeho dňa je priestor, ktorý utvárame Bohu tým, že počúvame a nehovoríme, tým, že sme, nie tým, že niečo robíme.
Ak vystúpime z prúdu činností, ktorými formujeme svet podľa svojich predstáv, nechávame lepšie pôsobiť Boží zámer.
Z tohto pohľadu je výčitka zákonníkov a farizejov, že Pán Ježiš porušuje sobotu, vonkoncom nelegitímna. Keď Kristus uzdravuje v sobotu, vytvára totiž priestor pre Boží zámer dokonalým spôsobom.
Najmä ak máme pred očami význam siedmeho dňa: počas týždňa si možno viac všímame cenu, počas siedmeho dňa sa sústredíme na skutočnú hodnotu. A to sa netýka len vecí, ale aj nás samých.
Venovať siedmy deň Bohu vlastne znamená objaviť samého seba. Znamená to objaviť, že moja skutočná hodnota je v Božích očiach, ktorý na mňa hľadí ako milujúci Otec na milované dieťa.
A tento pohľad sa v obchode kúpiť nedá.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.