Vo štvrtok 24. februára pred piatou hodinou kyjevského času vstúpili ruské vojská na územie Ukrajiny. Prezident Ruskej federácie Vladimir Putin v mimoriadnom prejave ohlásil začiatok „špeciálnej vojenskej operácie“ s cieľom demilitarizácie a „denacifikácie“ susedného štátu, čím zopakoval tvrdenie, že v ukrajinskej vláde sedia neonacisti podporovaní Západom.
Tri dni predtým jednostranne uznal existenciu separatistických „ľudových republík“ na území východných ukrajinských oblastí, čo bolo reakciou na údajne pripravované operácie ukrajinskej armády voči týmto separatistom, ktorí bojovali za federalizáciu Ukrajiny od roku 2014.
Predstavitelia samozvanej Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky nariadili 18. februára masovú evakuáciu občanov do Ruska v obavách z rozšírenia ukrajinských operácií. To by predstavovalo markantné porušenie minských dohôd, platných od septembra 2014, ktoré zakazovali nasadenie delostrelectva do hĺbky 15 kilometrov od frontovej línie.
Z Ruska a Bieloruska tak koncom februára vstúpili armády do celého severného a východného pohraničia Ukrajiny, útok na Kyjev však po dvoch mesiacoch zlyhal a sily Moskvy sa vrátili. Podľa vojenských pozorovateľov prispeli k obrane raketomety Stinger a Javelin, ktorých prísun navýšil americký prezident Donald Trump počas svojho prvého obdobia.
Po stiahnutí Ukrajinci odhalili viac ako 500 mŕtvych v meste Buča neďaleko ukrajinskej metropoly. Vyšetrovanie OSN ukázalo, že išlo o obete mimosúdnych popráv z rúk ruských vojakov. Ruská strana to odmietla s tým, že išlo vraj o popravy „kolaborantov“ v ukrajinskej réžii.
Takmer okamžite po napadnutí Ukrajiny sa začali prvé pokusy o mierové rozhovory, do ktorých Rusi vstúpili s rovnakými požiadavkami, aké mali pred vojnou – zamedzenie vstupu Kyjeva do NATO, demilitarizácia pohraničia a zrušenie sankcií. Ukrajinci, naopak, žiadali kompletné stiahnutie ruských vojsk a návrat unesených detí násilne repatriovaných do Ruska.
Prvé rokovania prebiehali v bieloruskom Minsku 28. februára, no bezvýsledne. Po nich nasledovali v marci ďalšie rokovania na bielorusko-ukrajinskej hranici a v tureckej Antalyi, pričom do nich ako mediátor vstúpil aj bývalý izraelský premiér Naftalí Bennett.
Bojujúce strany mali po dvoch mesiacoch vojny v apríli už niekoľko návrhov mierovej zmluvy vrátane dokumentu známeho ako istanbulské komuniké. V ňom sa Ukrajinci údajne zaviazali k splneniu niektorých ruských podmienok, najmä nevstúpenia do NATO.
V apríli 2022 však do Kyjeva pricestoval vtedajší britský premiér Boris Johnson, ktorý ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského presvedčil, že „kolektívny Západ“ bude Ukrajinu bezvýhradne podporovať. Ako sa neskôr ukázalo, bol to zlom v mierových snahách, ktoré sa na dlhé roky úplne zastavili.
Trumpov nástupca Joe Biden v tejto veci nezaháľal a už v prvom roku vojny presadil v Kongrese balík 112 miliárd dolárov na podporu Ukrajiny. Koncom roka 2023 požiadala jeho administratíva o ďalších 61,4 miliardy dolárov na nasledujúci rok.
Od januára 2023 získali väčšinu v dolnej komore Kongresu republikáni, ktorí boli voči Bidenovi v opozícii. Tí celý rok blokovali balík 95 miliárd dolárov pre Ukrajinu, Izrael a Taiwan s cieľom uprednostniť financovanie zabezpečenia južnej hranice pred nekontrolovanou migráciou. Snemovňa reprezentantov nakoniec 20. apríla 2024 balík schválila.
Ani Európska únia nezaháľala a v júni 2022 udelila Ukrajine status kandidátskej krajiny. Začali sa tak prístupové rokovania, ktoré trvajú dodnes. Okrem toho skrze Európsky mierový nástroj poskytla približne 6,1 miliardy eur na vojenskú i humanitárnu pomoc a vo februári 2024 zriadila Nástroj pre Ukrajinu, ktorý mal do Kyjeva transferovať ďalších 50 miliárd eur. V januári tohto roka Komisia predbežne schválila balík 90 miliárd eur.
Americké a európske peniaze pomohli Ukrajincom ruský postup sprvu zastaviť a na niektorých územiach dokonca zvrátiť. Okupovanú Charkovskú oblasť sily Kyjeva oslobodili počas prvej protiofenzívy v auguste 2022, mesiac nato však Putin jednostranne vyhlásil anexiu štyroch juhovýchodných oblastí na pobreží Azovského mora.
Rusi anexiou Luhanskej, Doneckej, Záporožskej a Chersonskej oblasti pridali k výpočtu svojich požiadaviek ďalšiu – stiahnutie ukrajinských vojsk zo „svojho“ územia. Rokovania sa však znovu rozbehli výmenou administratívy v Bielom dome, keď Bidena opäť vystriedal Trump.
Jeho minister zahraničia Marco Rubio sa po prvý raz od začiatku vojny stretol so svojím ruským náprotivkom Sergejom Lavrovom v saudskoarabskom Rijáde vo februári minulého roka. Odvtedy sa „strategickí protivníci“ stretli niekoľkokrát, Trump s Putinom opakovane telefonovali a stretli sa aj na samite prezidentov na Aljaške.
Rusi však pomaly, ale isto postupujú ďalej. A hoci sa Moskve západné médiá zvyknú vysmievať spôsobom „tak málo získaného územia za toľko obetovaných životov“, táto rétorika cielene ignoruje stratégiu ruských ozbrojených síl.
Ako už Štandard opakovane upozorňoval, Rusom nejde primárne o územie, keďže vedú to, čo sa nazýva opotrebovávacia vojna. Anglický názov „war of attriton“ sa opiera o slovo pre „brúsenie“, ruské sily tak cielene znižujú počty ukrajinských vojakov s cieľom kolapsu armády.
Do júna 2023 trvala takzvaná studená fáza, keď sa frontová línia nehýbala ani jedným smerom. Toto spomalenie sa snažil využiť Zelenskyj a jeho vtedajší hlavný veliteľ ozbrojených síl Valerij Zalužnyj, ktorí plánovali protiofenzívu.
Generál požadoval odvedenie pol milióna mužov, ktorí by udreli na malý úsek frontu a prerazili ho. Zelenskyj sa však obával verejnej mienky a mobilizáciu takého veľkého formátu odmietol. Zároveň nariadil roztiahnutie vojsk pozdĺž celej línie, čo sa v konečnom dôsledku podpísalo na neúspechu letnej protiofenzívy.
V máji 2023 Rusi po desiatich mesiacoch dobyli mesto Bachmut v Doneckej oblasti, ktoré západní komentátori považovali za strategický bod a ktorého bojisko sa označuje za najkrvavejší stret vojakov pechoty od druhej svetovej vojny.
Ďalším strategickým bodom bola Avdijivka, o ktorú sa rozhoreli intenzívne boje už v októbri 2023. Zalužného oklieštená protiofenzíva však Rusov nedokázala vytlačiť z mesta a krvavé operácie trvali do definitívneho dobytia vo februári 2024. O dva mesiace neskôr sa Rusi začali sústreďovať na ďalší záchytný bod – Časiv Jar. Väčšinu mesta zatiaľ dobyli a pravdepodobne už začali využívať jeho strategickú vyvýšenú polohu.
Ukrajinci však s pokusmi o protiofenzívu neprestali a 6. augusta 2024 prekvapivo vtrhli do ruskej Kurskej oblasti, v ktorej obsadili najviac 1 300 štvorcových kilometrov. Útok na ruské územie bol však najmä symbolický, keď sa Kyjev snažil preniesť vojnu aj na opačnú stranu hranice. Do marca 2025 ich Rusi vytlačili a opäť otvorili sumský front.
Naplnením štvrtého roka vojny sa blíži aj pád ďalšieho strategického mesta v Doneckej oblasti – Pokrovsk. O ten Rusi bojujú od júla 2024, pričom jeho dobytím sa im otvorí nížina na sever od Doneckej pahorkatiny. To by potenciálne mohlo urýchliť ich postup v prípade, že zmenia stratégiu vojny z opotrebovávacej na dobyvačnú.
Rovnako hrozí pád mesta Kupiansk v Charkovskej oblasti, ktoré je jedným z dvoch bodov frontovej línie po úspešnej protiofenzíve. Línia Kupiansk – Lyman bránila Rusom v postupe na západ z Luhanskej oblasti, ktorú podľa tamojšieho vrchného predstaviteľa Leonida Pasečnika ovládajú „na sto percent“.
Európski a americkí podporovatelia sa v skutočnosti obávajú, že by Ukrajinci preniesli vojnu do Ruska. Nemci preto stále váhajú s dodávkami taurusov, Američania zase nedávno odmietli dodávať tomahawky.
V Kremli by totiž dodávky rakiet dlhého dosahu, ktorými by Ukrajinci mohli ostreľovať Moskvu, takmer určite vnímali ako vstup Západu do vojny. Napätie medzi Ruskom a NATO by tak rapídne eskalovalo, čo si západní predstavitelia uvedomujú. V dôsledku toho sa snažia izolovať bojisko od zvyšku Európy i Ruska.
Koncom decembra 2025 Zelenskyj v Berlíne vyrukoval s radikálnou zmenou ukrajinského postoja – Kyjev už nebude tlačiť na prijatie do Aliancie. Namiesto toho však začal tlačiť na bezpečnostné záruky zo strany USA podobné tým, ktoré sľubuje Severoatlantická zmluva.
Pravdepodobne to bola snaha upokojiť západných dodávateľov po letnom korupčnom fiasku. V júli 2025 pretlačil za masívnych protestov podriadenie Národného protikorupčného úradu (NABU) a Špeciálnej protikorupčnej prokuratúry (SAP) pod generálneho prokurátora (svojho nominanta).
Po hrozbe z Bruselu, ktorý avizoval zastavenie eurofondov, prezident ustúpil a obnovil nezávislosť oboch úradov. Tie následne zapracovali a v novembri vykonali raziu v štátnom podniku Enerhoatom, ktorý bol strediskom korupčnej siete. To viedlo k pádu ministra spravodlivosti Hermana Haluščenka a úteku Zelenského financmajstrov Timura Mindiča a Olexandra Cukermana.
Hoci sa po dvoch rokoch vojny prestalo hovoriť o možnosti ukrajinského víťazstva, západní lídri zmenili nápev na „spravodlivý mier“. Po štyroch rokoch sa dostáva do skúšobnej fázy nová pesnička „Ukrajina neprehráva“.
Naposledy to v rozhovore pre britskú stanicu BBC povedal Zelenskyj s tým, že rezolútne odmietol akékoľvek územné ústupky z oblastí, ktoré Rusi ani nedobyli. „Nepozerám sa na to jednoducho ako na územie. Vnímam to ako opustenie – oslabenie našich pozícií, opustenie státisícov našich ľudí, ktorí tam žijú,“ vysvetlil. Za rovnaký návrh v máji 2022 skritizoval geopolitického velikána Henryho Kissingera.
Okrem toho, že by mu za tento krok hrozil atentát zo strany ozbrojených nacionalistov, rovnako hrozí, že si Rusi toto územie zoberú aj sami – len by to možno trvalo ďalšie štyri roky. Akú-takú suverenitu by mohol pre Ukrajinu uchrániť pristúpením na Trumpov 28-bodový plán.
To by však opäť znamenalo vzdanie sa Donbasu, zamedzenie vstupu do NATO či obnovenie statusu ruštiny. Zatiaľ nie je jasné, či to nie sú požiadavky neprípustné pre nacionalistov okolo Andrija Bileckého či Serhija Sternenka.