Počas svojho štrnásťročného žalárovania politický väzeň Silvester Krčméry urobil pokus: „Premýšľal som, či si neustálym programom od rána do večera len nezvyšujem utrpenie. Čo keby som skúsil rezignovať? Keby som zredukoval duchovný život na obyčajné prežívanie? Možno by som to celé prežil ľahšie.“
A tak sa na niekoľko dní vzdal svojho prepracovaného modlitebného režimu, ktorý si vytvoril počas samoty. Vzdal sa duchovnej disciplíny, ktorá by zahanbila nejedného kartuziána či východného askétu žijúceho osamote v kélii na svahu hory Athos. Táto skúsenosť sa možno stala kľúčovou pre jeho duchovný život.
Namiesto niekoľkohodinových denných modlitieb, ktoré mu pomáhali zvládať neistotu, strach o budúcnosť a existenčné podmienky komunistických väzníc 50. rokov, ho prepadla myšlienka: nie je toto všetko len psychologická barlička? Pomôcka, ako uniknúť z tvrdej reality do sveta ideálov? A tak sa prestal modliť.
Nastali dni naozajstného utrpenia: „Cítil som neustále zvieranie hrude, akoby som bol celý zovretý v železnej obruči, pálenie v hrudi. Chcelo sa mi preraziť múry, kričať, revať. Vnútorne som zúril, búril sa.“
Martin Heidegger, jeden z najväčších filozofov 20. storočia, pri hľadaní podstaty bytia napísal: „Až v jasnej noci ničoty a úzkosti sa vynára pôvodná zjavnosť súcna samého osebe: to, že je – a nie, že nie je.“ A dodal: „Ničota ničí.“
Západný človek sa zdá odsúdený na nihilizmus – no ten nie je trvalým miestom bytia. Je to iba závoj, za ktorým sa možno skrýva niečo viac.
Kresťanská viera tvrdí: za ničotou možno zazrieť Boha. A práve tu sa otvára jedna z najnáročnejších, no najautentickejších dimenzií pôstu – nechať na seba dopadnúť celú ťarchu bytia. Bytia bez Boha. Tiaž ničoty.
Takúto skúsenosť kresťan často nemá, pretože ho držia oporné piliere sviatostí, konštrukcie ružencov, Otčenášov, Zdravasov. Často – ako Silvester Krčméry – pochybujeme, či to všetko nie je len afirmácia zmierňujúca každodenné trápenie. Ale len málokto sa odváži Boha opustiť.
Aj pôst môže byť príležitosťou práve na toto: na vedomé opustenie Boha – aspoň toho, ktorého sme si vytvorili –, na krok do tmy, na padnutie na dno. A práve vtedy, keď budeme ležať obklopení ničotou, možno zistíme, že nie sme prví. Že Niekto iný už kráčal tou istou cestou a s podlomenými nohami niesol kus dreva, kríž, na ktorý ho o chvíľu pribili. A z výšky toho kríža mal výhľad až za horizont ničoty, ktorú my ešte len pozorujeme.
Náš Silvo sa napokon vrátil k svojmu modlitebnému životu a prežil ďalších viac než desať rokov tvrdých výsluchov a mučení. Ale už v tom nebol sám. Nepodopierala ho krehká konštrukcia pochybností, ale postavil nosné múry, no nie z mŕtveho kameňa modlitebných mantier, ale zo živej viery.
Ako napísala Simone Weilová: „Tak ako je Boh na základe eucharistickej konsekrácie prítomný v kúsku chleba, je skrze kríž prítomný aj v extrémnom zle. V bolesti, ktorá vykupuje.“
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
