Druhé vysvetlenie ide ešte hlbšie. Evanjelista Lukáš píše: „Vtedy vošiel satan do Judáša.“ Tvrdé slová. Ukazujú, že existuje aj temnejšia rovina – duchovný zápas. Zlo, ktoré dokáže prekrútiť aj dobré úmysly, z učeníka spraví zradcu a zo snahy o dobro katastrofu.
A úprimne – kto z nás to nezažil? Koľkokrát sme chceli dobre… a ako to napokon dopadlo?
Tretie vysvetlenie ponúka evanjelista Ján – a je najpriamejšie.
Hovorí o konkrétnom momente: žena v Betánii vyleje na Ježiša drahý olej v hodnote ročného platu. Judáš sa nahnevá. Vraj prečo sa taký vzácny olej nepredal a nerozdal chudobným?! No Ján dodáva, že nešlo mu o chudobných, „ale že bol zlodej. Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali.“ (Jn 12,6)
Teda žiadna ideológia ani diabol – ale obyčajná slabosť srdca. Peniaze. Ego. Pokrytectvo.
Tri pohľady. Tri dôvody. A možno všetky pravdivé naraz.
A teraz tá najdôležitejšia otázka: čo to znamená pre mňa?
Ježiš vedel, čo je v Judášovi. Napomínal ho, pomenoval veci pravdivo. Ale nikdy ho nevyhnal, neodmietol ani nezavrhol. Dal mu šancu až do konca.
A to je šokujúce.
Pretože my by sme to možno urobili inak. Vylúčili by sme ho. Odsúdili. Odstrihli.
Ale Ježiš nie. Prečo?
Pretože on „nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí“ (Mt 12,20).
A toto je skutočné evanjelium. Aj keď som nalomený. Aj keď vo mne niečo dohasína. Hoci som urobil veci, na ktoré nie som hrdý.
Ale Boh ma neodpisuje. Naopak – dvíha. Narovnáva. Objíma. Nesúdi.
A to mení všetko.
A napokon ešte jeden zaujímavý pohľad. Taliansky kňaz a spisovateľ Alessandro Pronzato vo svojej knihe Nepohodlné evanjeliá položil nepríjemnú otázku:
Nezradil Judáš Ježiša preto, že on sám sa cítil zradený ostatnými apoštolmi?
Skúsme na to myslieť, keď nabudúce budeme chcieť niekoho nazvať Judášom.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
