Podľa obvinenia v kauze Rozuzlenie sa obvinení mali podieľať na účelovo vytvorenej správe, na ktorej základe mali byť následne vyšetrovaní policajti okolo Čurillu.

Čurillovci dostali ochranu tesne po voľbách

Namiesto toho, aby čurillovci celú vec vyšetrovali z pozície policajtov, rozhodli sa vystupovať ako oznamovatelia trestnej činnosti a vtedajší prokurátor Matúš Harkabus im narýchlo a iba po splnení formálnych náležitostí udelil status chránených oznamovateľov.

Načasovanie celej akcie tesne pred voľbami pritom nebolo náhodné. Volebné prieskumy predpovedali víťazstvo vtedajšej opozície (súčasnej vládnej moci), čo by znamenalo stratu politickej podpory pre bezbreho vedené a často nezákonnosťou poznačené trestné stíhania v spoločensky významných kauzách.

Zmena vládnej moci so sebou prináša aj personálne zmeny v radoch polície. Čurillovci dostali vďaka Rozuzleniu status chránených oznamovateľov tesne po parlamentných voľbách v roku 2023.

Odhalenie zločineckej skupiny zo strany čurillovcov malo byť o to závažnejšie, že sa podľa obvinenia mala skladať z predstaviteľov štátnych orgánov na najvyšších postoch.

Medzi obvinenými osobami v rámci kauzy Rozuzlenie boli bývalý šéf SIS Vladimír Pčolinský, vtedajší šéf SIS Michal Aláč, podnikateľ Peter Košč, známy ako Pán X, exsiskár Martin Ciriak, bývalý policajt Ján Kaľavský a šéf NBÚ Roman Konečný.

V prípade riaditeľa NBÚ Konečného bolo voči jeho osobe vedené samostatné konanie, ktoré bolo ku kauze Rozuzlenie nezákonne pripojené, pričom podľa vyjadrenia Konečného mal tento postup slúžiť na diskreditáciu jeho osoby. Roman Konečný podal pre tieto udalosti trestné oznámenie na Úrad inšpekčnej služby [odsek bol doplnený v zmysle žiadosti o opravu zo strany NBÚ, pozn. red.].

Všetci šiesti obvinení v kauze Rozuzlenie požiadali generálneho prokurátora Maroša Žilinku o zrušenie obvinení prostredníctvom paragrafu 363 Trestného poriadku a väčšina z nich aj uspela.

Nezákonnosť polície, ktorá nevedela definovať základné veci

Namiesto toho, aby sa čo i len v základných rámcoch preukázala opodstatnenosť akcie Rozuzlenie, verejnosť mohla postupne sledovať, ako sú všetkým obvineným rušené obvinenia pre až amatérske chyby a nezákonnosti.

Generálna prokuratúra rušila obvinenia, pretože skutky kladené za vinu osobám v údajnej zločineckej skupine ani neboli trestnými činmi a vyšetrovatelia ani nedokázali definovať, kto túto skupinu tvoril, kedy vznikla, ako a kde fungovala, akú mala štruktúru, aké úlohy mali jednotlivé osoby a akým konkrétnym konaním sa mali dopustiť trestnej činnosti.

Vladimír Pčolinský a Roman Konečný uspeli s návrhmi podľa paragrafu 363 Trestného poriadku na Generálnej prokuratúre SR, pretože vyšetrovatelia podľa námestníka generálneho prokurátora Jozefa Kanderu v ich prípade porušili zákon. Kandera vytkol obvineniam neurčitosť, nepreskúmateľnosť a absenciu zákonom vyžadovaných náležitostí.

Pčolinský následne v autorskom texte pre Štandard tvrdil, že kauza Rozuzlenie bola vymyslená, že údajná zločinecká skupina v stíhanom zložení neexistovala a že mnohí jej členovia sa ani nepoznali. Tvrdil tiež, že Rozuzlenie malo slúžiť ako paralelná línia obhajoby čurillovcov, ktorí vďaka nej získali status chránených oznamovateľov, a zároveň malo viesť k personálnym zmenám v SIS a NBÚ.

Generálna prokuratúra prostredníctvom Jozefa Kanderu zrušila obvinenie aj bývalému riaditeľovi SIS Michalovi Aláčovi. Dôvodom boli závažné hmotnoprávne a procesné pochybenia.

Poslední obvinení, Košč a Kaľavský, ani nemuseli využiť mimoriadny opravný prostriedok na zrušenie svojich obvinení. Stačilo im na to podanie sťažnosti voči postupu vyšetrovateľov NAKA a generálny prokurátor Maroš Žilinka po preskúmaní veci konštatoval, že obvinenia nemali ani základné náležitosti.

Čurillovci dostali za vymyslené zločiny okamžite ochranu

V rámci akcie už nebol nikto obvinený, no polícia konala ďalej vo veci. Ukázalo sa, že celá zločinecká skupina bola vymysleným príbehom čurillovcov, ktorí chceli odkloniť pozornosť od vlastných pochybení a zachovať si pozície vyšetrovateľov cez pochybne udelenú ochranu oznamovateľov.

Ochranu im pridelil Matúš Harkabus ako prokurátor už zrušeného Úradu špeciálnej prokuratúry s tvrdením, že všetci policajti (Ľubomír Daňko, Miroslav Chudý, Pavol Ďurka, Ján Čurilla, Milan Sabota, Štefan Mašín, Peter Juhás, Martin Juhás, Juraj Svitok, Ladislav Kotek a ďalší, ktorí mali údajne poznatky o trestnej činnosti v kauze Rozuzlenie) prišli za ním po ochranu v rozsahu dvoch až troch týždňov.

Harkabus sám povedal, že na udelenie ochrany mu stačilo formálne splnenie podmienok zo strany policajtov – teda že oznámili údajnú trestnú činnosť. Vôbec mu neprekážalo, že išlo o ničím nepodloženú fikciu.

Vďaka informáciám z akcie Rozuzlenie získali čurillovci status chránených oznamovateľov, čo ich malo chrániť pred inšpekciou ministerstva vnútra. Akcia Rozuzlenie mala očistiť čurillovcov od podozrení, že manipulujú vyšetrovania, a preukázať, že niekto chcel účelovo obviniť „správnych“ policajtov.

Inšpekcia následne skutočne obvinila skupinu policajtov okolo Jána Čurillu za to, že pri vyšetrovaní (vrátane prípadov súvisiacich s Rozuzlením) používali nezákonné metódy, nátlak a manipulovali výpovede, čo vyvrcholilo obvineniami, že sami tvoria organizovanú skupinu (akcia Kajúcnik).

Súdy sa vyjadrujú k udelenej ochrane rozdielne

Vďaka udelenej ochrane obvinení čurillovci dodnes zostávajú na svojich pozíciách policajtov a ministerstvo vnútra preto už prehralo niekoľko súdnych sporov s Úradom na ochranu oznamovateľov z dôvodu nezákonných pracovných zásahov voči chráneným oznamovateľom. Všeobecné súdy pritom vôbec nezohľadňovali, ako sa vlastne čurillovci k svojej ochrane dostali.

Vďaka tomu sa roztočil kolobeh zásahov štátnej moci do kompetencií úradu, ktorý vyvrcholil až zásahom Ústavného súdu SR. Ten zastavil vládnu snahu o jeho faktické zrušenie.

Nikto neskúmal, že status oznamovateľov bol čurillovcom udelený prinajmenšom pochybne a s prihliadnutím na vývoj celej veci aj s dôvodným podozrením z nezákonnosti a účelovosti konania. O tom, že obvinený policajt nemá nárok na ochranu oznamovateľa, rozhodol aj Ústavný súd SR.

Úrad na ochranu oznamovateľov, ktorý je zo svojej podstaty dobrý a potrebný inštitút, tak utrpel vedľajšie škody práve z dôvodu, že si čurillovci chceli zachovať svoje funkcie aj napriek vážnym obvineniam voči sebe samým, a to za vytvorenia „rozprávky“ o fiktívnej zločineckej skupine.

Vymyslenú fiktívnu zločineckú skupinu použili čurillovci aj v kauze založenia takzvaného technického spisu č. 80, v ktorej sú teraz trestne stíhaní.

Akcia Rozuzlenie ako únos právneho štátu

O vedľajších škodách pri konaní čurillovcov možno hovoriť aj v súvislosti s bývalým ministrom vnútra Ivanom Šimkom, ktorý krátko pôsobil počas úradníckej vlády. Šimko bol odvolaný z oficiálneho dôvodu pre nezhody medzi ním a vedením polície (Štefanom Hamranom).

Bývalý minister však ako skutočný dôvod svojho odvolania videl niečo iné. Dostal totiž na podpis vymenovanie trestne stíhaného policajta Pavla Ďurku do vedúcej funkcie v policajnej inšpekcii, čo odmietol.

Menovanie trestne stíhaného Ďurku za šéfa inšpekcie, čím by sám dohliadal na svoje vlastné vyšetrovanie, presne vystihuje nebezpečnú mieru nezákonnosti a arogancie moci, ktorá v danom čase panovala.

Veľmi trefne pomenoval celú situáciu okolo akcie Rozuzlenie dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, profesor Burda. Dekan Burda označil túto akciu za „únos právneho štátu“ už v roku 2024 a uznesenie o vznesení obvinenia v celej veci bolo podľa jeho názoru „zjavným nezmyslom už v popise skutku“.

Čas a konštatovanie nezákonného konania, ktoré nespĺňalo ani elementárnu mieru odbornosti pri absolútne všetkých obvinených, dali profesorovi Burdovi za pravdu.

Vyšetrovanie v kauze Rozuzlenie po rozsiahlych nezákonnostiach už nebolo vedené proti Pčolinskému, Aláčovi, Konečnému, Koščovi, Kaľavskému či Ciriakovi. Bolo vedené už len „vo veci“.

Právoplatné zastavenie vyšetrovania a jeho utajenie

Vyšetrovateľ ÚBOK dal za celým prípadom finálnu bodku vydaním uznesenia o zastavení trestného stíhania.

Rozuzlenie sa skončilo a definitívne potvrdilo, že celá akcia stála na výmysloch čurillovcov a konanie voči obvineným bolo nezákonné. Nič z tvrdení, ktoré malo takmer 10 policajtov prezentovať ako závažné informácie o zločineckej skupine na najvyšších miestach, sa nepotvrdilo ani v najmenšej miere.

Naopak, ukázali sa mnohé právne nedostatky, vďaka ktorým si obvinení čurillovci dokázali zabezpečiť ochranu oznamovateľov fiktívnej trestnej činnosti, čo spustilo celý rad pochybných súdnych a iných procesov.

Uznesenie o zastavení trestného stíhania v akcii Rozuzlenie však má samo osebe určité nedostatky.

Vyšetrovateľ ho totiž vydal v režime utajenia „Vyhradené“. Bývalý vyšetrovateľ NAKA Štefan Mašín, ktorý v kauze vystupoval ako poškodený, uviedol, že dostali len upovedomenie o vydaní uznesenia, samotné uznesenie im nebude doručené fyzicky a môžu sa s ním oboznámiť len v chránenom priestore.

Polícia tento krok odôvodnila tým, že uznesenie obsahuje utajované informácie týkajúce sa okrem iného informačno-technických prostriedkov, metodiky SIS a výsluchov príslušníkov bezpečnostných zložiek.

Advokát čurillovcov Peter Kubina hovorí o nezvyčajnom postupe vyšetrovateľa, ktorý „nemá v doterajšej histórii obdobu“, a spája ho s tým, že „uznesenie vydal a utajil vyšetrovateľ Ladislav Greguš, ktorý je poslancom (teda politikom) za Smer a SNS v mestskom zastupiteľstve v Bytči“.

Kubina v tomto prípade namieta aj dozorovú prokurátorku Martinu Cibuľovú, ktorej „nedávno boli odňaté všetky spisy vedené proti „čurillovcom“, pretože vykonávala zaujatú nadprácu (operatívu) pre tím ÚIS Veritas pri nezákonnom vstupe do priestorov Generálnej prokuratúry bez súdneho príkazu za účelom zadržania prokurátora Šúreka“.

Stret dvoch zákonov a podstatná otázka na záver

Celý postup vyšetrovateľa je skutočne mimoriadne neštandardný, no jeho kroky obhajuje bývalý riaditeľ SIS Vladimír Pčolinský.

Pčolinský tvrdí, že „zákon hovorí jasne, že utajované skutočnosti musia byť chránené pred nepovolanými osobami a vyšetrovateľ nemohol postupovať inak, ak chcel svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Oznamovatelia sa k nemu bez problémov dostanú“.

Vladimír Pčolinský uvádza postup vyšetrovateľa ako niečo, s čím už mal skúsenosti: „Osobne som sa s identickým uznesením už stretol. Bol som oznamovateľom trestného činu, následne som vypovedal v utajovanom režime, keďže v prípade išlo o utajované skutočnosti, v utajovanom režime prebiehalo aj ďalšie vyšetrovanie (okrem jednej výpovede svedka) a v utajovanom režime – vyhlásením – mi bolo aj oznámené rozhodnutie o ďalšom procesnom postupe.“

V tomto prípade skutočne proti sebe stojí zákon o ochrane utajovaných skutočností a Trestný poriadok, podľa ktorého sa dané uznesenie doručuje poškodenému. Doručenie je pritom dôležitým prvkom aj z hľadiska možného ďalšieho právneho postupu poškodeného (podanie sťažnosti), a preto je otázne, či je vôbec zákonné, aby sa poškodený s uznesením iba oboznámil bez jeho doručenia.

Záver celej kauzy Rozuzlenie v podobe vydania utajeného uznesenia zo strany vyšetrovateľa Greguša skutočne vhodne vystihuje ducha daného prípadu. Verejnosť momentálne nevie, kde je pravda, pretože nepozná detaily celej veci.

Rozuzlenie však pravdu ukázalo – neexistovala žiadna zločinecká skupina ani žiadne marenie vyšetrovania čurillovcov. Tí využili nedokonalosť zákona a zabezpečili si ochranu oznamovateľov, ktorá mala mnohé neblahé následky na vnímanie právneho štátu v širšej verejnosti, nech už ide o ktorýkoľvek tábor.

Každý si však musí položiť jednu otázku.

Ak sa nepodarilo preukázať ani jediné tvrdenie čurillovcov vo veci Rozuzlenie, ide o masívny komplot naprieč všetkými sférami vyšetrovacích orgánov v štáte voči „statočným policajtom“, alebo čurillovci jednoducho účelovo klamali a obviňovali iné osoby, aby si chránili vlastné postavenie?