Alexander Wendt

Európski politici radi a dlho hovoria o „sile“ a „suverenite“. Každý, kto ich počúva, môže tušiť, že čím slabšie vyzerajú pred vlastnými voličmi, tým častejšie siahajú po takýchto zaklínadlách. Platí to minimálne pre tri a najnovšie skôr pre štyri hlavy štátov alebo vlád veľkých západoeurópskych krajín.

V prípade Keira Starmera je zázrak, že je vôbec ešte na Downing Street. Dokonca aj niektorí jeho kolegovia z kabinetu ho údajne považujú za chodiacu mŕtvolu.

Friedrich Merz má nižšiu podporu ako ktorýkoľvek kancelár pred ním, dokonca nižšiu ako jeho beznádejne nepopulárny predchodca Olaf Scholz, čo by malo byť nemožné. Merz sa nedávno sťažoval na bremeno tejto nepriaznivej pozície, akoby ho tajné sily nútili zostať v Berlíne proti jeho vôli.

Emmanuel Macron dožíva v Paríži svoj posledný rok ako neúspešný prezident bez väčšiny v parlamente a bez vyhliadky na opätovné zvolenie. Jeho kolega Pedro Sánchez v Španielsku má so svojou vratkou menšinovou koalíciou podobný osud.